Chyťme sa za ruky

Benefičné podujatie Chyťme sa za ruky už po 9-krát v Galante dňa 27. mája 2018 zorganizovalo Občianske združenie Milan Štefánik v spolupráci s Domovom sociálnych služieb Galanta, ich priateľmi, s podporou Mesta Galanta a pod záštitou župana Trnavského samosprávneho kraja Jozefa Viskupiča.

Slnkom zaliate nádvorie neogotického kaštieľa a príjemný chládok pod korunami stromov v priľahlom parku, vítali všetkých. Nielen tých, ktorým bolo podujatie určené – ľudí s postihnutím, ale aj verejnosť, ktorá prišla podporiť ľudí „inak obdarených“. Na všetkých čakal bohatý program.

Moderátor podujatia – Jožko Pročko, nenechal nič na náhodu. Svojou náladou a „nákazlivým“ úsmevom obdaroval každého a hneď vyhlásil:

„kto vymyslel takýto skvelý projekt je dobrý človek, lebo čo môže byť lepšie ako chytiť sa za ruky.“

A tak sme sa pochytali. Pri tancovaní, počúvaní hudby, len tak.

Priestor veľkého stanu sa pomaly začal zapĺňať a v tej chvíli už zazneli prvé tóny lákavých latino rytmov. Zumba inštruktor Zoly, so svojimi dievčatami, dvihli zo stoličiek prítomných, rozhýbali nohy, ruky, boky.

„Ďakujeme za pozvanie, radi sme prišli,“

aj takto komentovali svoje účinkovanie na akcii. A prišlo prekvapenie. Napriek plnému diáru podujatí prijal pozvanie Oumar, inštruktor z Belgicka. Do tanca vniesol africký temperament. O tom, že každý do pohybu dáva maximum, svedčili prepotené tričká a úsmev na tvárach. Čo pre Oumara znamenalo vidieť svoje meno na farebných plagátoch detí?

„Dotklo sa to môjho srdca nie tým, že vidím svoje meno na plagátoch, ale tým, čo tie deti chcú vyjadriť. Ako keby sme boli spojení a to je úžasný pocit.“

A my veríme, že to nebola posledná takáto návšteva charizmatického tanečníka na Slovensku.

 „Štyri kone vrané“ pricválali na nádvorie v podaní prvého hudobného interpreta – Petra Lipu. Spolu s ním prišli aj „Páni v najlepších rokoch“. Jazzové melódie si pohmkávali mamky, oteckovia. Mládež sa chytila za ruky a už tu bol dlhý „vláčik“ prepletajúci sa, priberajúci ďalších a ďalších cestujúcich. Do toho zneli slová piesne „Čo mám rád“ a určite tým nemyslel dnes Peter Lipa len ten spomínaný lipový čaj, ale aj atmosféru podujatia. A prišlo aj spievanie s publikom, veď „Caracas“ je pre to ako stvorený.

A prichádzajú Ďuro a Ivana z Maduaru. Ich očakávanie, či budú vedieť zabaviť týchto ľudí, sa naplnilo do poslednej bodky. Nadšenie, pozitívna energia.

„Je to nádherný pocit, keď niečo pre tie deti môžeš urobiť a nejakým spôsobom pomôcť.“

Známe piesne I feel good, Do it, Hafanana, či balady Anjel a Hallelujah, spievané v otvorenom priestore, chytili nielen za ruky, ale hlavne za srdcia. A odkaz dvojice spevákov pre všetkých: „aby sa venovali tomu, čo majú radi, čo ich teší. Nech neprestávajú snívať.“

Výmena hudobných nástrojov, spevákov – prečo tento čas nevyužiť na malú talentovú šou. Hlavná cena tričko a darček. Víťazom sa stáva Katarínka s piesňou Tak sa neboj mama. Hodnotilo publikum a speváčku by posunulo priamo do finále speváckej súťaže.

„Toto publikum je úžasné, malo by byť na každom koncerte. Úprimná radosť, je to taký hnací motor pre nás, keď vidíme, že tých ľudí to baví,“

aj týmito slovami komentoval pocity z vystúpenia spevák skupiny ElevenHill. Anglické slová piesní, rock premiešaný s folkom, country, plagáty, balóny a darčeky. Darčeky od „detí“ pre členov kapely.

„Bežne sa nestane na koncerte, že ti niekto príde dať darček, ktorý ešte urobil aj sám, je to viac ako honorár. Nenapadlo nás, že to vôbec niekto spraví, kým sme to nezažili. Je to úžasná vec, určite dobrý pocit.“

 Z koncertu dnes odchádzajú nabití energiou s veľmi dobrým pocitom, ktorý v nich bude ešte dlho rezonovať.

Čo by to bolo za podujatie, keby sme neocenili najkrajšie plagáty, najpestrejšie slogany. Darčeky od sponzorov potešili viacerých. Vyberalo prísne oko poroty zložené z moderátora podujatia – Jožka Pročka a „vedúceho“ organizátora – Milana Štefánika.

A konečne je tu ten, na ktorého všetci už netrpezlivo čakali. Prichádza „Niekto, ako kráľ“,  Ivan Tásler a IMT Smile. Aby nám bolo dobre, mohli sme sa chytiť za ruky, ale hlavne o niekoho sa oprieť. Aj keď sa tu niektorí nepoznali, dokázali sme si, že „Ľudia nie sú zlí“. Východniarske „A ja taká dzivočka“ a „cingi-lingi-bom“ netrebalo učiť nikoho. Spev počula celá Galanta. A zaznela aj nová „hymna“ „Hej, sokoly!“ Po cestách druhej triedy sme sa dostali až k samému záveru vystúpenia. Diváci si však svojim tlieskaním a jednohlasným „ešte jednu“, vypýtali prídavok. A tak kapela pridala. Čo iné, ako to, čo bolo dnes v srdciach všetkých – „Bozk“ a v ňom len a len láska. Láska, ktorú „inak obdarení“ rozdávajú plným priehrštím, úprimná, čistá. A také boli aj ich objatia, stisky rúk, radosť v očiach, keď sa dočkali fotky s obľúbeným interpretom, alebo dostali autogramy na podpisové karty.

Ak ste si po prečítaní tejto časti článku povedali, že toho bolo naozaj dosť, čo bolo pripravené, tak Vás hneď vyvedieme z omylu. V parku vyrástli rozprávkové hrady na skákanie. V tvorivých dielňach vznikali na plátnach maliarske veľdiela. Spod žehličky nevychádzalo ožehlené prádlo, ale zázračné obrázky s lesom, morom, kvetmi. Čarovné obrázky sa objavili aj na tvárach detí.

Poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa podieľali na príprave – interpretom, dobrovoľníkom, ale aj sponzorom. A najväčšie ďakujem tým, pre ktorých bolo podujatie pripravené. Za ich úprimnú radosť, úsmevy.

A na úplný záver slová jedného z účinkujúcich, ktoré vyjadrujú pocity všetkých:

„Bolo tu fantasticky, sme si to užili.“

https://www.youtube.com/watch?v=Ta96gU1ipeE

https://www.youtube.com/watch?v=BPEYc6RIaxA

zdroj : Júlia Platková, foto: Igor Frimmel, Milan Maršalka, Ján Vlk a Marek Vaco, video: Igor Kolesár

Pozri tiež

V Galante vytvorili mozaiku poskladanú z hudby, stiskov rúk a úprimnej radosti

Dom kultúry v Galante už ôsmykrát hostil umelcov i deti a dospelých s mentálnym postihnutím, ktorí sa spoločne …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *