"Pochybujem, že niektorý iný z potencionálnych kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky bude schopný podať takú konkrétnu reálnu analýzu ponovembrového vývoja v Slovenskej republike, akú som počul pred chvíľou z úst pána Harabína aj preto, lebo sa prítomní pýtali na jeho odborné názory. Dôvodov na toto moje tvrdenie je iste viac, ale za ten najdôležitejší pokladám jeho samotný život, jeho vek i politickú skúsenosť v ňom " - zdôraznil mi Juraj Benčík ( na ilustračnej snímke ) po oznámení, aký materiál budem čitateľovi ponúkať. Foto: Ilustračné z portálu Športlandia.sk   

Ľudia precitli z klamstiev, neveria, pýtajú sa, hľadajú, komunikujú!

V ten štvrtok som skloňoval šport. Zaspomínal som si aj na to, ako vynikali mladí futbalisti Dukly Banská Bystrica na veľmi kvalitne obsadenom medzinárodnom futbalovom turnaji dorastencov v rakúskom Kremse v lete roku 1993, kde chceli okamžite kúpiť do svojho klubu z Dukly Turci Rasťa Moresa a Mareka Bažíka. Obaja spomenutí, na veľmi kvalitne obsadenom turnaji, ktorý sledoval aj Mário Kempes, už vtedy, vo svojich ranných futbalových rokoch, ponúkli futbalovému svetu  toľko futbalového majstrovstva a futbalovej krásy i umenia, že to očarilo bohatých mecenášov, oligarchov, teda vládu vo futbale najbohatších, ktorá svoju moc využíva k zištným cieľom, aby tie malé, slovenské vychádzajúce hviezdičky futbalového neba, mali na oblohe svojho futbalového nebíčka, vo svojom hráčskom ekonomickom portfóliu.

Skloňovať som musel aj výrok jedného môjho priateľa z detstva, vysokoškolsky vzdelaného človeka, ktorý sa mi posťažoval ako oligarchické štruktúry poukladané v politických zoskupeniach politických strán, existujúce v moderných  štruktúrach aj nášho štátu, umožňujú aby migranti mohli a mali dostávať aj v Slovenskej republike 800 eur mesačne od štátu, k tomu zdarma bývanie a náš človek živoril z 300 eurového dôchodku, ba často i nižšieho po vyše 40 ročnej tvrdej pracovnej lopote. Zdôveril sa mi, ako nemožno a prečo sa nedá ani v našom štáte urobiť kávu sladšou, keď cukor dávajú tí, ktorí kričia, že ju sladia, vedome mimo šálky. Okrem iného mi povedal, že načo sme kúpili do obranných línií štátu starý šrot z oblasti artiklu stíhačiek s rokom výroby 1974 z výroby štruktúr krajín NATO, keď sa píše rok 2018 a Turci, ktorí sú tiež spriahnutí v zoskupení NATO, sa radšej rozhodli lacnejšie kúpiť najmodernejšie stíhačky súčasnosti z Ruska. Rozčúlil sa, ako sa dá v súčasnom svete rétorikou v politickom systéme vlád oligarchie už 30 rokov klamať ľudí aj tým, že naša krajina otvorí v nedávnych rokoch reverzný ( rozumej – schopný prebiehať v opačnom smere) plyn na Ukrajinu, keď to neurobili ani Poliaci či Maďari, aby neokrádali svoj národ a tak  nenapomáhali šíreniu vojny v tejto krajine, čím zobrali prakticky eurá našej slovenskej chudobe na vojnu pre blaho iných, ktorú podporili proti Rusom.

Vyzval ma, aby som sa viac angažoval aj v tvorbe takých žurnalistických produktov a nastoľovania verejných otázok zo suverénnej zahraničnej politiky, ktorá je úžasne antisociálnou, naši ľudia jej stále veria čoraz menej, lebo na základe ním povedaného, ale v tomto článku neodpublikovaného, na mnohé sa pýtajú, hľadajú, o mnohom komunikujú. S odborníkmi na mnohé témy.

V tej chvíli som ešte nevedel, že v ten štvrtkový podvečer budem načúvať slovám bývalého ministra spravodlivosti Štefana Harabína a stanem sa s ďalšími z oblasti športu a futbalu zvlášť,  budem popri známom futbalovom trénerovi Antonovi Dragúňovi, bývalej úspešnej reprezentantke vo svetovom biatlone Martine Halinárovej, futbalistovi Tiborovi Zátekovi a ďalších svedkom faktografie, argumentov i skúseností prezentovaných týmto odborníkom z oblasti práva.

Stalo sa. Zrazu som načúval, ako a prečo sa dá členstvu našej krajiny v zoskupení EÚ povedať áno, ale nepritakávať mocným, aby sme pomáhali zbrojiť, vo svete vojen útočiť, podieľať sa na rozoštvávaní bezbranných, slabých, ohrozených. Počul som z úst pána Harabína aj to, čo hovorili naši otcovia, keď ešte žili a podieľali sa bez členstva v žiadnej strane na oslobodzovaní z kapitalistickej poroby, lebo vedeli, ako vie chutiť vykorisťovanie. Prácu na sebe, jej kvalitu a zásadu aktívnej osobnej účasti na tvorbe ekonomických hodnôt považovali v žitej hrdosti na svoju vlasť ako čestní, pracovití Slovania za nepísaný zákon svojho srdca.

Mnohým takým slovám som mohol načúvať už ako chlapec, ktorý mal možnosť žiť pri tých a spolu s takými, ktorí nechceli vo svete rozmach fašizmu, bránili si slobodu, lebo dokázali precítiť a ponížiť hranice vlastného sebectva na obohacovanie vlastného vrecka z múdrosti a šľachetnosti iných. Toto nemám naporúdzi len ako redaktor, ktorého otec bol tiež v päťdesiatych rokoch minulého storočia odsúdený na prácu v uránových baniach len preto, lebo nechcel pomáhať, možno už v tých časoch do anglosaského preoblečenia zahalených organizátorov takých praktík, aby raz mohli povyšovať polopravdy a lži o histórii, za skutočnosť, z históriou poprekrúcaných fráz, ale mám to odpočuté  s rozhovorov so živými, ktorí nedostávali a nebrali fabriky za žiaden odboj.

Možno aj preto budem ctiť na večnosť chrabrosť vojakov, ktorým velil v bojoch o historickú Duklu našim otcom armádny generál Ludvík Svoboda. Budem na neho s úctou spomínať ako na čestného môjho prezidenta. História sa nedá oklamať. V logu Dukla je skrytá nie len vysoká športová kvalita zdobená špičkovým majstrovstvom mnohých známych športových osobností, ale aj úžasná hrdosť na vlasť, víťazstvo nad fašizmom!

V zomknutosti Slovanov musel kľaknúť fašizmus do kolien a vzdať sa sile ich národných myšlienok a postojov i vo svete podobne zmýšľajúcich národov žiť na zemeguli, ktorá sa bude angažovať a svojimi aktivitami presadzovať v skutočnosti vo svete sociálny zmier.

Budem opakovať pokiaľ budem žiť v médiách zásady Winstona Churchila. Vo vojne rozhodnosť, v prehre vzdor, vo víťazstve veľkorysosť, v mierovom živote dobrú vôľu. Preto si stále opakujem pri podobných návratoch k popisovaným skutočnostiam obsah slov tohto svetom rešpektovaného politika, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, ktoré povedal vo chvíli, keď túto slávnu cenu 10. decembra 1953 v Stockholme preberal. Citujem:

“ My v Európe a západnom svete, ktorí sme vytvárali plány pre zdravie a sociálne istoty, ktorí sme žasli nad triumfami medicíny a vedy, ktorí sme sa usilovali o slobodu pre všetkých, my sme sa napriek tomu stali svedkami hladu, biedy, krutosti a záhuby, pred ktorými blednú činy Anttilove a Džingischánové. A my, ktorí sme sa  najskôr v Spoločnosti národov a teraz v Organizácii spojených národov  pokúšali vytvoriť trvalé základy pre mier, o ktorom ľudia tak snívali, my sme sa dožili sveta znetvoreného rozštepovaním a ohrozovaného dokonca závažnejšími a násilnejšími, než boli rozpory, ktoré otriasli Európou po páde rímskeho impéria…. S obdivom a so skutočným potešením sa svet pozerá na Škandináviu, kde 3 krajiny, ktoré nemuseli obetovať svoju suverenitu, žijú zjednotené vo svojom zmýšľaní, vo svojej ekonomickej praxi a na svojej zdravej ceste životom…“

Hľadám nimi i dnes ako syn otca, ktorý prešiel ruským gulagom i útrapami II. svetovej vojny – otázku, na ktorú je ľudský život odpoveďou. Takú úlohu mi zanechal môj otec, ktorého som si nesmierne vážil a ktorého som skutočne miloval. Nikdy sa nespreneveril svojimi postojmi ochrane kresťanstva, ochrane štátnosti a politiky presadzovania sociálneho zmieru. Sám zažil utrpenia, ktoré mu prinášali detské roky, keď bol sluhom bohatých mocipánov.

Na súčasných sociálnych sieťach nachádzam tisícky takých volaní, ktoré formujú pocity zo svojich životov a zo svojich úvah z hrozby celosvetovej poroby, ľudskej biedy, utrpenia. Preto som so záujmom počúval právne vysvetlenia pána Štefana Harabína aká dôležitá je prezidentská múdrosť presadzovania zahraničnej politiky prezidentovou osobnou angažovanou účasťou v rade Európy a NATO, ako dôležité je prezidentom presadzované členstvo v EÚ prostredníctvom hospodárskej spolupráce a teda, to netreba zastierať, aj zrušením sankcií voči súčasnému Rusku.

Častý potlesk znel po odborných výkladoch na otázky, ktoré kládli prítomní Štefanovi Harabínovi. Jeden z účastníkov uvedeného štvrtkového stretnutia, mimochodom tréner nášho prvého olympijského víťaza z odvetvia atletiky, Jozefa Pribilinca – vo svete v odbornej obci atletickej chôdze, ale nie len tej, človek veľmi uznávaný a cenený –  Juraj Benčík, keď som sa mu zdôveril čo chcem publikovať okrem iného aj prostredníctvom portálov www.priekopnik.sk, Športlandia.sk a internetových novín Slovenský rozhľad povedal:

„Pochybujem, že niektorý iný z potencionálnych kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky bude schopný podať takú konkrétnu reálnu analýzu ponovembrového vývoja v Slovenskej republike, akú som počul pred chvíľou z úst pána Harabína aj preto, lebo sa prítomní pýtali na jeho odborné názory. Dôvodov na toto moje tvrdenie je iste viac, ale za ten najdôležitejší pokladám jeho samotný život, jeho vek i politickú skúsenosť v ňom. Medzi prítomnými besedy o téme dotýkajúcej sa aj jeho práce v rezorte spravodlivosti či vo vysokej funkcii na Najvyššom súde bolo množstvo významných športových osobností, poznal som tu podaktorých právnikov, ale boli tu prítomní aj ekonómovia, zástupcovia oveľa mladšej generácie, než je tá moja. Boli tu úprimní jednoduchí ľudia, ktorí tiež často tlieskali slovám, aké sa dnes médiami často nešíria, hoci sú veľmi potrebné. Mám na mysli napríklad šírenie výsledkov hodnoty stretnutia Trumpa a Putina, ale aj iné.“

Nuž, aj takto sa dajú plniť žiadosti čitateľov a ľudí, ktorí aktívne žili vďaka aktívnej odbornej robote v minulosti a sú aktívni svojou odbornou robotou aj v prítomnosti. Aj také bývajú moje novinárske hľadania. Netajím, budem hľadať ďalšiu príležitosť, aby som si mohol vypočuť to, čo som vinou neskorého príchodu na stretnutie s pánom Harabínom v Banskej Bystrici nepočul. Samozrejme, že budem načúvať naďalej mnohým. Zďaleka nielen tým, ktorí si nosia svoju hrdosť a tvrdia verejne, že sú politikmi. Rád sa chcem naďalej učiť od mnohých. Veď život je škola. Učiť sa v ňom v každom veku je úžasnou príležitosťou spoznávať seba samého v obkolesení najpodstatnejších a najdôležitejších životných križovatiek.

 Jozef Mazár

Pozri tiež

MFK Dukla chce vrátiť futbal do stredoslovenskej regionálnej futbalovej rodiny

Pre milovníka futbalu najkrajšia a najpozoruhodnejšia myšlienka v čase konania priateľského futbalového stretnutia medzi druholigovovým mužstvom MFK …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *