ROZHOVOR: Jana Orlická – výnimočná speváčka a osobnosť Banskej Bystrice

Ste známa tým, že spievate piesne rôznych kultúr. Vo vašom prípade však ide vždy o čosi viac ako spev, pretože si každú kultúru naštudujete a snažíte sa ju čo najviac pochopiť, čo následne cítiť na Vašom prejave a vystúpenia sú veľmi emotívne. Z každej vašej skladby cítiť, že do nej dávate doslova celú dušu. Ktorá z mnohých kultúr, ktorým ste sa venovali, je Vám najbližšia?

Čo sa týka repertoáru, musím skonštatovať, že po jazze, šansóne z celého sveta, cigánskej piesni z celého sveta, vrcholom je židovská kultúra a jej hudba. Pretože interpretujem židovskú kultúru Východného sveta, teda centrálneho Izraela, ale aj pohraničných arabsko-izraelských oblastí. Je to veľmi ťažké spievanie, najväčšiu námahu pre mňa znamenajú skladby z hľadiska štúdia aj interpretácie. Je to iný typ hudby, mimoeurópske harmónie a preto musím dobre pochopiť túto kultúru a naštudovať si dôkladne jazyk, aby som rozumela o čom spievam. Napríklad aramejský jazyk je jazykom minority, ale zároveň jazyk Krista. Je veľmi emotívne a zároveň veľmi zaväzujúce interpretovať modlitby, ktoré sa modlil, tým istým jazykom Boh. To už nie je interpretácia. To je posolstvo. Tu sa posúvam do roviny, keď odovzdávam publiku omnoho viac. Niekoľkokrát na takomto koncerte po aramejskej modlitbe ľudia zabudnú tlieskať, sedia v tichosti, ustrnutí z toho, čo práve počuli a v akom jazyku to začuli. Niektorí reagujú stiesnene, niektorí s obrovskou harmóniou, víziou, modlia sa so mnou v duchu a niektorí plačú. A toto je rozmer, ktorý som ja ani pri jednom žánri doteraz nezažila. Takže to je asi najvyšší bod, aký som mohla dosiahnuť.

Vráťme sa k Vašim začiatkom. Pamätáte sa nato kedy ste začali spievať?

Bolo to veľmi dávno, mala som štyri roky, keď som vyhrala prvú súťaž. To bol ešte tvrdý socializmus, ale mal svoju pridanú hodnotu. Mal množstvo speváckych súťaží pre deti a ja vôbec netajím, že celú základnú školu a ešte čas strednej som súťažila každý rok v Melódiách priateľstva od mestských až po národné kolá. Vôbec to nebola jednoduchá súťaž, mala prísne kritériá, v porote sedeli špičkoví speváci, ktorí nás hodnotili. Tak som si vybudovala aj lásku k ruskej kultúre. Dnes hovorím, že nech je akýkoľvek konflikt vo svete, je to konflikt individuálnych záujmov a snahy o moc. Normálni ľudia, ktorí majú zdravý a správny prístup k filozofii života a k jeho smerovaniu, vedia, že akákoľvek kultúra, okrem bezcieľnej a bezhodnotovej globálnej kultúry, má svoj vývoj, svoje tradície, svoje hodnoty, ktoré sú kreované stáročiami. A ja preto rovnako interpretujem s obrovskou láskou francúzsky šansón ako aj veľký repertoár ruského a ruského vojenského šansónu. Základy mojej kultúry mi položil môj ocino, ktorý ma ako drobca na kolenách učil slovenské ľudové piesne.

Spievate prevažne v cudzích jazykoch. Je niektorý z nich bližší aj Slovensku?

Môj hlas je postavený špecifickým spôsobom, nie je to hlas žiadneho slovenského regiónu, to by som možno len kvalitne kopírovala archaickosť a originalitu, ktorú špecificky interpretujú umelci v slovenských regiónoch, hoci som vychovaná vo folklórnych súboroch(Partizán, Spievanky, Turiec). Napriek tomu, sme sa stretli s mojim bratrancom Mariánom Čekovským na jednom pódiu práve v krásnom projekte s Diabolskými husľami Jána Berkyho Mrenicu ml., kde sme oprášili spoločné korene a interpretovali sme rusínske piesne. Verím, že okrem 2 spoločných koncertov budeme v tomto zámere pokračovať. Je veľmi povzbudzujúce ako tvoria navzájom umelci na pódiu, ktorí sú na jednej vlnovej dĺžke. Verím, že budúci rok uzrie svetlo sveta aj spoločné CD z tohto projektu.

Na to sa tešíme. Vraj píšete aj básne.

Teraz síce nestíham, ale áno, mám za sebou dve básnické zbierky z obdobia keď som spolupracovala s francúzskym veľvyslanectvom a Rodákmi-Čechmi a Slovákmi v časti Paríža- Meudon. Francúzsko je pre mňa Femme fatale, som do tejto krajiny zamilovaná a bolo obdobie, kedy som veľmi intenzívne pracovala v oblasti mobilít umelcov medzi oboma krajinami a tiež som s veľkou láskou, v tomto čase fotografovala. Jedna z mojich výstav fotografií si vyžiadala aj tvorbu básni, ako príbehov „Za fotografiou“. A tak vznili moje dve básnické zbierky.

Keď sme pri Francúzsku, nedá sa obísť francúzsky šansón. Čo Vás priviedlo k nemu?

Vždy spomínam na pána Valacha, bývalého veľvyslanca Slovenskej republiky vo Francúzsku, ktorého som stretla v roku 2000 vďaka tomu, že som počas 11 dní spievala v rámci prezentácie slovenskej kultúry v Paláci UNESCO v Paríži. Pán Valach bol obrovskou autoritou v oblasti medzinárodných vzťahov a vtedy sa na prezentácii, práve na základe jeho pôsobenia v Paríži, zúčastnilo viac ako   75 veľvyslancov a tiež prezident Francúzskej republiky, Jacques Chirac. Druhý deň po prezentácii sme sa stretli spolu s pánom Valachom na Ambasáde Slovenskej republiky v Paríže, keď zaznela z jeho úst tá osudná otázka: „Prečo Vy nespievate francúzsky šansón? Francúzsky šansón totiž môžu spievať len ľudia, ktorí majú druhému čo povedať.“ Dnes viem, čo pán Valach myslel touto formuláciou. Kvalita interpretácie tohto žánru rastie s množstvom paralelného osudu, ktorý zákonite prichádza a musíte ho žiť omnoho intenzívnejšie než v bežnom živote 8 hodinového pracovného času bez tvorivosti.

Zvládate toho naozaj veľa, ale popritom všetkom z Vás vyžaruje pokoj, akoto robíte?

Je to tvrdo vybojovaná filozofia života, v niekoľkých pravidlách. Ak to nevychádza dnes, nechaj to na zajtra. Choď za správnou vecou na maximum, ale uvedom si, že sú veci a ľudia, ktorí už nemôžu ďalej za svoj zenit a hranice. Akákoľvek ďalšia snaha o posun im môže ublížiť.   Je pravda, že existuje ešte jeden faktor, s ktorým som sa zatiaľ nezmierila. Ak vidím potenciál v človeku, ktorý je stranícky viazaný a viem, že by dokázal ešte omnoho viac, ale nemôže, lebo je izolovaný straníckymi povinnosťami. A s čím sa nikdy nezmierim je slepá, bezbrehá, ľudská hlúposť.

Je Vám rodina oporou?

V čase tehotenstva som sa rozhodla neostať v Bratislave a vrátiť sa do rodičovského domu do Banskej Bystrice, blízko k svojim rodičom. Vďaka nim a ich pomoci môžem robiť svoju umeleckú ale aj manažérsku prácu, ktorá je naozaj širokospektrálna a tiež študovať. Popri dieťatku som vyštudovala po druhýkrát Univerzitu Mateja Bela, tentokrát Filozofickú fakultu, Katedru európskych kultúrnych štúdií a pokračujem ako doktorand na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov v oblasti kultúrnej diplomacie.

Ste z Banskej Bystrice, čo si myslíte o zrušení PKO, či Domu kultúry?

Je to jedna z najväčších hlúpostí aká sa udiala na území mesta. Park kultúry a oddychu bola organizácia s 52 ročnou tradíciou. Takáto značka bola pomaly nehmotným kultúrnym dedičstvom. Nehovoriac o tom, že príspevková organizácia mesta v takejto podobe má mnoho výhod, o ktoré mesto zásadným spôsobom prišlo. Ďalšou do neba volajúcou hlúposťou bol predaj Domu kultúry odborovou organizáciou súkromníkovi, bez prednostného práva mesta. Paradoxom bolo, že sa to udialo práve v roku našej kandidatúry na titul Európske hlavné mesto kultúry.

Čo si myslíte o podpore kultúry a umenia v našom meste?

V prvom rade musím povedať, že toto mesto bez ohľadu na to aká strana funguje na mestskom úrade, má obrovské množstvo nadaných ľudí, ktorí pochopili, že ak tu chcú žiť, musia si pomôcť sami. Lebo kultúra a jej existencia, našťastie, nie je závislá od poslancov, ktorí sú odborníkmi „na všetko“. Je mnoho „odborníkov“ na kultúru, pritom nemajú k tomu adekvátne vzdelanie a o praxi ani nehovorím. Netušia ani ako samotnú kultúru zadefinovať. Popisujú jej lokalizáciu niekde povedľa bežného života, pritom kultúra je v súčasnosti základom pre priemyselný sektor v Európe, ktorý má vyšší obrat než automobilový, či chemický priemysel. Kultúra a jej epicentrum, kreativita, je vážnym kandidátom na vybudovanie značky originality, využitia v oblasti nových technológií, či výstavbe plánu zážitkového a kreatívneho turizmu. Pridaná hodnota regiónu, ktorá vychádza z kreativity, je rozvinutý kultúrny a kreatívny priemysel. Preto som si dovolila, vyzdvihnúť na portáloch mesta tohtoročný Radvanský jarmok, tentokrát ako sólistka Diabolských huslí Jána Berkyho Mrenicu ml., ktorá má právo reagovať na vynikajúco vystavanú dramaturgiu podujatia, ktorú pripravili, na základe 30 ročných skúseností, bývalé pracovníčky PKO, zohľadňujúc všetky výročia, charakter regiónu, grafiku rozloženia stánkov a množstvo ďalších detailov. Následne videli reakciu v podobe obrovského záujmu domácich aj ľudí mimo hraníc regiónu. Ak by boli dobre nastavené štatistické ukazovatele, v zmysle objemu turistov, obratu obchodníkov, obratu reštaurácií, hotelov, ďalších zariadení, Radvanský jarmok by bol jedným z hlavných adeptov tohto mesta na % podiel z jeho celkového ekonomického obratu.

Budeme Vás v blízkej budúcnosti vidieť znova v BB?

Všetky najbližšie vystúpenia sú mimo BB, ale Banská Bystrica ma prekvapila počas jarmoku. Prísť do rodného mesta je vždy rizikom, pretože si ľudia myslia, že vedia o Vás a Vašich umeleckých aktivitách všetko, ale mnohokrát nevedia. Nakoniec bolo pre mňa úžasné vidieť, po mnohých koncertoch mimo Banskej Bystrice a mimo štátu, domáce publikum na preplnenom Námesti SNP stáť a tlieskať.

Ďakujeme za rozhovor aj stretnutie so vzácnym človekom a želáme Jane Orlickej všetko dobré, aby mohla rozdávať svoje posolstvo nielen piesňou, ale tak ako to robí dnes – už len svojou prítomnosťou rozdávať príjemno. A niečo silné ostalo aj v nás.

mp

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *