Židovská komunita v histórii Banskej Bystrice a Zvolena

Profesor Eduard Nižňanský spracoval históriu židovských náboženských obcí vo Zvolene a v Banskej Bystrici. Dilógia pozostáva z dvoch kníh. Dejiny židovskej komunity vo Zvolene spracoval sám. Dejiny židovskej komunity v Banskej Bystrici pripravil v spolupráci s Michalou Lônčikovou. Krst dilógie sa konal koncom októbra v Banskej Bystrici. Pri tej príležitosti obidvaja autori odpovedali na položené otázky, týkajúce sa spracovanej témy.

Od roku 1989 sa už objavili monografie tématicky zamerané na históriu židovských náboženských obcí na území Slovenska. Významné mestá už z obdobia Uhorského kráľovstva sa objavujú až v tomto období. Ako vysvetliť ich omeškané vydanie v porovnaní s inými?    

 „Neviem či môžeme hovoriť o meškaní. Iniciatíva k napísaniu kníh vzišla od pána Klementa zo Zvolena. Jeho snaha bola dlhodobá. V roku 1998 vo Zvolene otvorili cintorín, zorganizovali konferenciu. Pán Klement každoročne pripravoval 9. septembra Deň obetí holokaustu a rasového násilia. Nasledoval veľký projekt nazvaný Park ušľachtilých duší, spätý s vytvorením pamätníka. K výstupom spomenutého projektu patrilo aj vydanie štyroch publikácií. V jednej z nich sa nachádzali aj state o židovskej náboženskej obci vo Zvolene a v Banskej Bystrici. Meškanie mohlo vzniknúť len z toho, že pán Klement a moji priatelia z Banskej Bystrice si mysleli, že práve ja by som mal napísať históriu uvedených židovských náboženských obcí. Chvíľu sme počkali. O to sú knihy možno zaujímavejšie. Z hľadiska regionálneho výskumu sme použili archívne dokumenty, ktoré ešte neboli používané. Napríklad sme vykonali analýzu povojnových ľudových súdov. Objavili sme množstvo materiálu. V tejto chvíli vôbec neuvažujem o tom, že knihy sú vydané neskoro. V roku 2009 som dokončil knihu o židovskej náboženskej obci v Piešťanoch a teraz v Múzeu SNP vychádza kniha Politika antisemitizmu a holokaust na Slovensku 1938 – 1945. Popri všetkom som napísal aj knižku zameranú na regionálnu históriu.“  

Židia sa nemohli usadzovať priamo v Banskej Bystrici, ale ani vo vymedzenom okruhu. Vplýval tento zákaz aj na mesto Zvolen?  

„Pre Zvolen to tiež platilo. To znamená, že až do polovice 19. storočia sa v Banskej Bystrici, ani vo Zvolene nemohli židia usadzovať. Nesmeli vlastniť nehnuteľnosti. Výnimky sú z obdobia 16. – 17. storočia, kedy do tejto oblasti židia zasiahli, ale židia konvertiti. V knihe spomínam niektoré prípady významných židovských podnikateľov a bankárov. Usadzovať sa tu nemohli až do polovice 19. storočia, kvôli cisárskym nariadeniam. Z toho dôvodu sa židovská komunita v Banskej Bystrici rozvíjala neskôr a má len 150 rokov. Akonáhle sa prístup otvoril, predstavovali klasickú strednú vrstvu. V počiatkoch Slovenského štátu nájdeme v Banskej Bystrici okolo 1200 židov v pozíciách podnikateľov, pôsobiacich v slobodných povolaniach, ako lekárov, lekárnikov, zverolekárov, právnikov. Tvorili kolorit mesta. Vlastnili domy, ktoré sa nachádzali hlavne na námestí. Znamenali  prínos ekonomický aj kultúrny. Židia aj nežidia žili v Banskej Bystrici spolu, ale netreba si to idealizovať. Paralelné kultúry vedľa seba. Keď Slovák chcel od žida niečo, tak k nemu vkročil a kúpil si to, alebo vyžiadal. Prípadne nejakým spôsobom spolupracovali. V demokratickom štáte alebo režime, komunity môžu vedľa seba existovať. Ale opakujem neidealizujme si to. Vždy určite budú dominantnejšie a menej dominantné vzťahy. Akonáhle ale nastala diktatúra jednej strany – HSĽS a vznikol Slovenský štát, všetky väzby sa veľmi rýchlo zrútili. Aj v Banskej Bystrici, v počiatkoch takpovediac čistenia mesta, bol tu starostom nie ľudák. Ale začalo zasahovanie do samospráv a okamžite bol odvolaný aj starosta Banskej Bystrice. Jednoducho patril k zlej politickej strane. A keď nastali voľby do snemu, jednotliví občania Banskej Bystrice volili podľa národostného princípu – v rozličných volebných miestnostiach. Prakticky teda osobitnú miestnosť pripravili pre Slovákov, pre Čechov, pre Maďarov, pre Nemcov, pre Židov. V tej chvíli sa veľmi rýchlo zrútil celý systém demokratického štátu. A Slovenský štát sa začal na židov pozerať ako na nepriateľov. Prečo? Pretože vznikol z vôle nacistického Nemecka. Nie z vôle ľudí. Nacistické Nemecko riešilo situáciu v strednej Európe a vyriešilo ju vznikom štátu, ale nie z vôle ľudí. Vtedy sa národ, jeho majoritná komunita, nasmeroval na konkrétneho nepriateľa. Oficiálnou propagandou sa nimi stali Židia, Česi a komunisti. V ideologickej rovine propagandy je dôležitá skutočnosť, že to môže inštrumentalizovať a inštitucionalizovať iba štát. Len štát môže prijať napr. antisemitskú legislatívu, alebo vytvoriť špeciálny úrad, ktorý sa zaoberal židmi. Len štát má k tomu nástroje. My dvaja nie. A štát veľmi rýchlo definoval, kto je Žid. Nastalo vyraďovanie z profesií a arizáciám. A aký mechanizmus pôsobil. Slovenský štát vlastnými silami pripravil transportné vlaky, pripravil prechodné tábory a potom židovských obyvateľov deportoval. V Banskej Bystrici z približne 1200 Židov, po deportáciách ostalo 565. V roku 1944 vypuklo Povstanie a po jeho potlačení to už nebola len represia v zmysle deportácií, ale priamy fyzický koniec ľudí v Kremničke, Nemeckej atď.“  

S akým druhom alebo typom predsudkov a mýtov ste sa v dokumentoch stretli?

Permanentne. Dokonca sa stretávam s antisemitizmom aj bez židov. Existujú štáty, v ktorých židia už skoro ani nie sú a aj tak vznikne nepriateľský obraz o nich. Bol skonštruovaný obraz žida, ktorý je zodpovedný úplne za všetko. Pre ľudí je zaujímavé psychologicky zhodiť zodpovednosť na niekoho iného. Napríklad autoritatívny štát v čele s kňazom, ktorý svojou autoritou, za to čo sa koná odníma z ľudí zodpovednosť. Ten istý mechanizmus pôsobí aj dnes. Žijeme síce v otvorenej spoločnosti, ale veľakrát sa nám nemusí dariť. V súčasnosti sme prekvapení napr. fenoménom utečencov. Štát na nich nie je pripravený a straší ľudí. V tej chvíli pokojne môžeme otvoriť všetky mýty okolo toho, že sa máme báť niečoho s čím nemáme osobnú – bezprostrednú skúsenosť.“  

Kniha vychádza pri príležitosti 150. výročia vzniku židovskej náboženskej obce v Banskej Bystrici. Čo v nej čitateľ môže nájsť?  

„Spočiatku sa kniha zaoberá tým, čo sme naznačili – že židia sa nemohli v meste Banská Bystrica usadzovať. Niektoré záležitosti sme naznačili, ale v knihe sa odráža spomenutých 150 rokov – obdobie Rakúsko-Uhorska, medzivojnovej Československej republiky, situácia počas 2. svetovej vojny so všetkými atrocitami a prenasledovaním židovskej komunity počas Slovenského štátu. Záver knihy sa zaoberá ešte situáciou po vojne a obdobím od roku 1990 v závere.“

Na knihe o dejinách židovskej náboženskej obce v Banskej Bystrici pracovala aj doktorandka Michala Lônčiková. Aj ona bola oslovená, aby sa podelila so svojimi skúsenosťami pri písaní knihy.

S čím ste sa stretli v archívnych dokumentoch, ktoré ste študovali v súvislosti s témou knihy?  

Hlavnou a nosnou témou knižky je obdobie 2. svetovej vojny, respektíve rokov 1938 až 1945. Ak vychádzame z toho, že antisemitizmus na Slovensku nebol len záležitosťou HSĽS, ale predstavoval aj spoločenský fenomén, v tom prípade hovoríme o tzv. autochtónnom – pôvodnom antisemitizme. To znamená, že predsudky a stereotypy vyplývajúce z opozície kresťanského a židovského náboženstva, boli prítomné v štátnom vnímaní, objavovali sa v novinách a aj prostredníctvom propagandy. Typický bol náboženský stereotyp o židoch ako o Kristových vrahoch. Prítomné boli tiež tie o židoch ako úžerníkoch – v rámci celoštátnej úrovne ale samozrejme aj Banskej Bystrice. Ako príklad uvediem stereotyp o židoch, ktorí v chudobe privandrovali v 19. storočí. Bežne sa objavoval obraz ich rýchleho zbohatnutia ako úžerníkov slovenského národa.“

Čo vás zaujalo v rámci výskumu židovskej náboženskej obce v Banskej Bystrici?

„Nebudem sa tváriť, že by som na Banskú Bystricu mala nejaké väzby, alebo moji predkovia boli židovského pôvodu a žili v tomto meste. Nie je to tak. Rozhodne mňa, z hľadiska mojej profesie, veľmi motivoval spôsob písania regionálnych dejín. Poznať prečo sú dôležité. Nepísať len o štátnej rovine politiky antisemitizmu Slovenského štátu, ale pozrieť sa aj na to akým spôsobom ovplyvňovala život miestnej židovskej komunity a väčšinovej spoločnosti v tej dobe. Pretože jednou záležitosťou je stanovený zákon a druhou konkrétne uplatňovanie nariadení  ako zákaz vlastniť udicu, fotoaparát, bicykel a podobne. V tom je podstata, aby spoločnosť uvidela dve strany mince. Majoritnej aj prenasledovanej minoritnej spoločnosti toho obdobia. Z tohto pohľadu je pre mňa dôležité ľudsky aj profesne to pochopiť.“

Budete v tejto téme pokračovať?

„Zatiaľ nemáme konkrétne ponuky, takže uvidíme. V budúcnosti sa tomu ale nebudeme brániť. Antisemitizmus je hlavnou témou môjho výskumu. Venujem sa hlavne problematike protižidovskej propagandy na Slovensku a v Chorvátsku v období 2. svetovej vojny. Momentálne pracujem na výskume kolektívneho násilia páchaného na židoch po 2. svetovej vojne, kedy sa tí čo prežili vrátili domov z koncentračných táborov a úkrytov. Zaujíma ma priebeh tohto procesu na území Slovenska.“

Robert Hoza, foto: mp

 

 

 

 

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *