Balog je hlavné mesto môjho srdca

Prozaik, dramatik Peter Kováčik oslávil 80 rokov. Narodil sa v Čiernom Balogu. Aj keď absolvoval vysokoškolské vzdelanie na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, v ďalšom živote sa zaujímal už len o múzy. Presnejšie o múzu komédie Thaleiu a múzu tragédie Melpomené.

Vo svojej literárnej tvorbe ostal spätý s rodným krajom. Príbehy staval na postavách neobyčajných ľudí riešiacich dobové spoločenské problémy. V svojom živote Peter Kováčik spoznal prácu redaktora Československého rozhlasu aj televízie, až sa cez kratšie pôsobenia v pozíciách učiteľa, redaktora Stredoslovenského vydavateľstva a pracovníka Literárneho a hudobného múzea, prepracoval za scenáristu Slovenského hraného filmu a literáta. V súčasnosti žije v Bratislave. Deň svojich narodenín strávil s rodinou, priateľmi a bývalými spolupracovníkmi v budove ŠVK v Banskej Bystrici. „Dovoľte, aby som túto príležitosť využil na poďakovanie za milé prijatie v bystrickom RTVS, ako aj Literárnemu a hudobnému múzeu, ktoré zorganizovalo stretnutie pri príležitosti mojej osemdesiatky. Ďakujem aj všetkým priateľom a známym, účastníkom tohto podujatia“, vyjadril oslávenec vďačnosť všetkým zainteresovaným. Redakcia Priekopníka pridáva k želaniam všetkého „naj“ pre čitateľov aj odpovede Petra Kováčika na položené otázky.

Ako ste sa dostali na cestu literatúry, keďže ste vyštudovali ekonomickú školu?

Už na vysokej škole ma to ťahalo k tlačenému slovu. Ako externista som spolupracoval s vtedajším dvojtýždenníkom Roľnícke noviny. Po presťahovaní do Banskej Bystrice som zistil, že každý môj známy píše, spieva (v zbore opery), hrá na nejakom hudobnom nástroji alebo tancuje a tak som sa dal na písanie, načo boli v Banskej Bystrici vynikajúce podmienky. Novozriadené Stredoslovenské vydavateľstvo vydávalo almanachy a takto si „vychovávalo“ svojich autorov. Uverejnili mi prvú poviedku, a to bolo takou vzpruhou, že písanie sa mi stalo každodennou potrebou.

Nevera po slovensky vyšla knižne v roku 1988. Ale televízne spracovanie sa datuje k roku 1979. Možno to chápať tak, že najskôr vznikol scenár a až neskôr kniha?

„Neveru po slovensky“ som začal písať ako humoristický román, jeho obsah zaujal Š. Havlíka – dramaturga televízie – a to bol podnet na písanie filmového scenáre. Keď mi ho prijali (bez pripomienok), na prózu som zabudol. „Nevere po slovensky“, dať aj prozaickú podobu, ma napadlo až po priaznivej diváckej odozve a tak som sa rozhodol dokončiť rozpracovaný rukopis.

Ako prvá próza je uvádzané dielo „Portréty“. Pri jeho písaní ste vychádzali zo životov rovesníkov a rodákov?

„Portréty“ sú mojim knižným debutom. Od zodpovedného redaktora tejto knižky, spisovateľa Jána Bodeneka, som sa veľa naučil. Predovšetkým, že na niekoľkých stranách sa nedá portrétovať človek. To nie sú naozajstné portréty, ale iba skice. Najväčším mojim inšpiračným zdrojom je však moje rodisko, nemyslím pritom na jeho prírodné krásy, ale predovšetkým krásy ľudské.

„Jablká nášho detstva“ z roku 1977 sú detskými spomienkami na obdobie SNP. Spomínate si ešte na dobovú atmosféru?

Môj ročník, to je posledná generácia, ktorá zažila hrôzy vojny. Pravda, spadá do toho aj SNP. Sú to moje najsilnejšie zážitky a venoval som sa im aj vo svojej tvorbe. A to nielen prozaickej: „Čas do úsvitu“, „Jablká nášho detstva“ (Vydavateľská cena ML), dramatickej; rozhlasové hry: „Minúta ticha za pán učiteľa“, „Návrat“, „VIADUKT“ (Hlavná cena na Festivale pôvodných rozhlasových hier v Piešťanoch), televíznej a filmovej: „Zlaté časy“ – filmový scenár podľa ktorého režisér Š. Uher nakrútil rovnomenný film ocenený Hlavnou cenou na Filmovom festivale československých hraných filmov v Českých Budejoviciach. Napísal som aj niekoľko umeleckých rozhlasových pásiem. Hroby zarástli trávou, ale spomienky sú stále živé.

Z akého podnetu vznikla „Alžbeta Bátoriová“? Zaujala vás osoba alebo doba?

Na divadelnú verziu ma nahovoril režisér Dr. Doc. Ján Sládeček, realizoval ju v DJZ v Prešove. Pri štúdiu materiálu k tejto téme som sa dočítal, že masová vrahyňa sa nedostala pred súd lebo sa palatínovi vyhrážali zničením jeho vinohradov v tokajskej oblasti. Bola to aktuálna téma (obdobie privatizácie) a to bol podnet pustiť sa do prózy. To, že divadelná hra „Alžbeta Bátoriová“ nebola lacný bulvár, svedčí aj fakt, že za túto hru som dostal Prémiu I. Stodolu.

Ako by ste charakterizovali Horehronie?

Moje rodisko je údolie Čierneho Hrona na ktorom sa rozprestieralo 13 osád (teraz sú to časti), ja som sa narodil na Balogu, mali spoločný názov Čierny Handeľ. To je hlavné mesto môjho srdca, ale mám blízko aj k Bielemu Hronu, hoci ho tak dobre nepoznám ako Čierny Hron. Tu sa odohrávali deje, ktoré ma stále inšpirujú a obohacujú, ale tu znejú aj najkrajšie spevy, ľudia nosia najkrajšie kroje a tie tance! Považujem ho za najkrajší kút Slovenska. Želám mu viac práce a tým aj viac radosti.

Pripravujete vydanie ďalšej knihy, alebo už len oddychujete?

Kým pracujem sám sebe dokazujem, že žijem. Už dávnejšie ma iritovalo dvadsiate storočie. Nepovedalo sa o ňom všetko. Dve svetové vojny. Tú druhú som aj prežil. Nie na bojisku. V roku 1945 som dlhšie pobudol v martinskej nemocnici. Bolo to tesne po skončení bojov a doteraz som o tom mlčal. Všetkého bolo nedostatok, aj postelí v nemocnici. Ležal som na izbe s dospelými. Ale iritujú aj iné témy, iné zážitky. Som aj skúsenejší, no keď sa „rozbehnem“, vždy zasiahne nejaká choroba a tak píšem prerušovane. V súčasnosti oddychujem – pri robote. Sám sebe si želám, aby tento stav trval čo najdlhšie.

Robert Hoza

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *