Emília Vášáryová „Čo nemôžem mať – mne nechýba“

Pani Emília Vášáryová sa pomaly ale isto dostáva z nešťastnej májovej udalosti, od ktorej v čase nášho stretnutia uplynulo presne osem týždňov. Pred poskytnutým rozhovorom už vedela, od primára, že je v dobrom stave. V čo dúfajú, aj všetci, ktorí poznajú pani Vášáryovú nielen osobne, ale aj z predstavení na doskách ktoré znamenajú svet, alebo z televíznych a filmových projekcií.

„Nechcem to uriecť, ale chvalabohu“, ešte dodala po tejto skutočne dobrej správe. Chcem pani Emílii Vášáryovej poďakovať za ochotu poskytnutia rozhovoru. A a zo srdca zaželať ďalšie pokroky v liečení a čo najskorší návrat ku kolegyniam a kolegom v hereckom povolaní, ale aj poslucháčom na VŠMU. Nuž a aj k nám – divákom.

K štúdiu na VŠMU ste sa dostali klasicky cez ochotnícke divadlo, recitáciu, prípadne vás k tomu viedli rodičia?

„Nie, rodičia ma k ničomu takému neviedli. Vyrastala som v Banskej Štiavnici a tam bolo všetko. A tak aj ja som robila všetko, ale nerecitovala som. Robila som prózu. Samozrejme som sa zúčastnila aj rôznych regionálnych súťaží. Dokonca aj klavírnych súťaží. Chodila som aj na balet. Ako všetky deti v malom meste, ktoré využívali nejakú možnosť k činnosti. Pretekársky som pôsobila aj v gymnastike. V ochotníckom divadle som ale nikdy nehrala. Takú hlúposť niekto zavesil na internet. Moja mamička učila v chlapčenskej škole. V tom období sme ešte chodili do školy oddelene. Chlapci osobitne a dievčatá tiež. Mamička nacvičovala s deťmi divadlo a raz ma aj obsadila do akejsi malej role, ale to bolo všetko. Divadlo som nikdy nehrala.“

A predsa ste sa dostali na štúdium VŠMU.  

„Dostala som sa. Zobrali ma na školu a ja som bola celá šťastná, že budem môcť študovať vysokú školu. V tom čase nebolo jednoduché dostať sa na vysokú školu, ak človek nemal vhodný kádrový posudok. Toto riešenie vymyslel môj múdry otec. A tak som skončila umeleckú školu, pretože tam sa posudzoval talent. Tam prižmúrili aj oči.“

Ako ste vnímali a prežívali tzv. Zlaté 60. roky?

„V nich som začala točiť, čo bolo pre mňa zvláštne. Náš profesor, pán Ján Borodáč, mi dovolil, aj proti všetkým reguliam školy, začať s točením filmov. Tak som natočila s režisérom Jiřím Krejčíkom v Banskej Štiavnici „Polnočnú omšu“. V nej som sa stretla so všetkými slovenskými hercami. Dodnes je to skvelý film natočený podľa hry Petra Karvaša. Myslím si, že je pre Slovákov konkrétne, veľmi aktuálny aj teraz. To boli začiatočnícke 60. roky, kedy som ako poslucháčka druhého ročníka začala točiť. Cez pána Krejčíka som sa okamžite dostala do filmu natáčaného v barrandovských filmových ateliéroch. Uspela som v konkurze na film „Až přijde kocour“. Písal sa rok 1963 a v Československu začalo spoločenské uvoľňovanie. Ja, ktorá som vôbec nemohla vycestovať do cudziny, s týmto filmom som sa dostala do Cannes. Film tam navyše získal cenu. Takže cez tieto dva filmy som sa stretla s celou špičkou slovenských a českých hercov – s Ivanom Mistríkom, mojim hereckým partnerom v „Polnočnej omši“, s Hanou Meličkovou, s Ladislavom Chudíkom, s Jozefom Krónerom, úžasnou maďarskou herečkou Margit Bara a Karolom Machatom. Vo filme „Až přijde kocour“ s Jiřím Sovákom, Vlastimilom Brodským, Jiřinou Bohdalovou, Stellou Zázvorkovou Vladimírom Menšíkom a ďalšími, ale predovšetkým s Janom Werichom. Ten si ma do spomínaného filmu vybral. Aj scénar do filmu „Až príde kocúr“, v podstate písal pán Werich s režisérom Vojtěchom Jasným. Tak sa to začalo. A ja, ktorá som si myslela, že zo školy odídem, len čo sa bude dať, pretože VŠMU bola pre mňa len náhradný program, tak som sa do toho pomaličky zamotala a už som v tom zostala“.

Karol Machata a Ladislav Chudík boli považovaní za aristokratov herectva. Ako ste to vnímali?

„Áno, boli to šľachtici nášho povolania. Zažila som ich práve v 60. rokoch. Veľmi šťastné obdobie pre SND, s medzinárodným cvengom a zvukom. Hrané predstavenia navštevovali novinári z Británie, z Nemecka, z Francúzska atď. Kvôli pôsobeniu spomenutých osobností. Zastihla som ich a začala som s nimi hrávať v predstaveniach. V ich najžiarivejšom profesionálnom období. Všetci boli profesionáli a tomu som sa musela popri nich učiť aj ja. Škola síce človeka niečo naučí, ale základný život začína až v divadle. Pán Chudík ma prijímal do divadla. Bol veľmi prísny šéf. Mal veľmi vysoké nároky. Vedela som, že pokiaľ ich nesplním, musím z divadla odísť. Do divadla som sa dostala cez konkurz. Ale spomínaná generácia pozdvihla herecké povolanie skutočne na úroveň šľachtictva. Pre nich to nebola len obyčajná herecká obživa. Alebo, ako v Banskej Štiavnici hovorili, že budem „kolotočárka“, keď sa dozvedeli, že budem študovať na VŠMU. A ešte všeličo iné, čo sa so ženami, v súvislosti s týmto povolaním, bohužiaľ spája. Dnes pri čítaní bulváru, mám pocit, že niekde padáme a vrátili sa úplne k začiatkom. Pritom sme sa snažili, aby sme pokračovali v stope, ktorú tam zanechali také výrazné herečky, ako Hana Meličková, Mária Prechovská, Viera Strnisková a mnohé iné. Vrátim sa. Keď teda čítam, čo sa o herečkách zverejňuje a čo ony rozprávajú, je mi z toho ťažko. Respektíve, čo o nich píše bulvár.“

Máte životné alebo profesionálne krédo?

„Nemám a neriadim sa tým. Ale jedno je isté. Nikdy som sa nepachtila za ničím. Skromnosti som sa naučila od mojej mamy. Vždy mi hovorila, že to, čo nemôžem mať, nech mi nechýba. A tak som nikdy ani neželela za tým, že som nejakú rolu nemohla hrať a ani som nikdy preto, aby som ju hrala, nič neurobila. Myslím si, že sa mi to v živote vyplatilo.“

Vo vysielaní televízií sa až veľmi často objavujú filmy natočené, v dnes kritizovanom, období socializmu. Akoby televízie, okrem hollywoodskej filmovej produkcie, nemali čo vysielať.  

„Riaditeľ Slovenského filmového ústavu je, čo sa týka slovenskej kinematografie, veľmi optimistický. Povedal, že slovenský film má nakročené k návratu a začína mať renomé aj v zahraničí. Po dlhom období, keď boli vykradnuté celé kolibské filmové ateliéry, v rámci mečiarovských privatizácií v 90. rokoch. Okolo slovenskej kinematografie sa udiali veľmi vážne záležitosti. A poviem to otvorene – nehanebné veci. Do dnešného dňa nie je nikto za to zodpovední. V Čechách nedovolili, aby sa také veci diali. Ale na Slovensku sa to nehanebne udialo.“

Za stvárnenie hlavnej postavy vo filme „Eva Nová“ ste boli ocenená. V priamom prenose ste sa veľmi úprimne tešili.

„Človek musí byť vďačný. Všetky herečky sveta, v mojom veku, sa sťažujú, že nemajú role. Aj niektoré moje kolegyne sa o to márne snažia. Prišla taká možnosť so skutočne obrovskou rolou, v ktorej človek mohol zahrať rôzne zámery. A pripočítajme k tomu takého režiséra, akým je Marko Škop. Príprava trvala veľmi dlho a pristúpili sme k nej veľmi profesionálne. Všetko sa vopred naskúšalo. Potom už to bola len radosť. Mňa teší, že som sa vôbec rozhodla vziať spomenutú rolu. Nakoniec som veľmi vďačná aj profesne. Nečakala som, že niekto napíše obrovskú ženskú rolu v slovenskom filme. Pre mužov sa napíše, ale pre ženu len výnimočne. A tešila som sa aj z toho dôvodu, že to zabodovalo. Každý vstupuje do projektu s očakávaním ako dopadne. O to viac je prekvapenie milé, ak dosiahnete úspech.“

Ako sa cítite v úlohe pedagogičky? S mnohými poslucháčmi sa stretávate priamo na javisku už v rovnocenných pozíciách.  

„S dorastom už občas aj hrám. Je to naplnenie učiteľského povolania. Nikdy som si nemyslela, že budem učiť. Nakoniec som sa k tomu rozhodla. V podstate je to už 26 rokov. Je to ťažké a veľmi zodpovedné. Na druhej strane je to šanca, ako priveľmi nezostárnuť a ostať v kontakte s mladými ľuďmi. Na mňa to pôsobí veľmi obrodzujúco. Musím sa dobre pripravovať, sama sa dovzdelávam. Nároky sú a tie ma držia v kondícii, čomu som rada. S mnohými poslucháčmi sa stretávam na javisku a hrám s nimi stále viac a viac predstavení. Pokiaľ sú dobrí, tak ostanú v našom divadle. Hrám s nimi, je to milé, ale tam už sú mojimi kolegami. Nezasahujem do ničoho. Ak chcú poradím. Ale sledujem ich, keďže tam už skončil pedagogický dozor. Vlastne sú to moji kolegovia.“

Používate známu Stanislavského metódu, alebo vychádzate zo svojich skúseností?

„Všetko dokopy. Ale Stanislavského základ je stále vo všetkých školách, či americkej, britskej, alebo inej. Druh psychologického herectva sa zachováva. Samozrejme sú tu aj nové metódy a snažíme sa z nich čerpať. Ak študent prejaví talent, potom je dôležité, aby mu pedagóg pomáhal ho rozvíjať. Aby mu neškodil. To je najdôležitejšie. A keď študent má talent, prinesie svoj prínos aj on. Musíte ho len pomaly rozoznať, usmerniť a neškodiť mu. Pomáhať, aby sa naučil remeslo, ktoré súvisí s naším povolaním. Remeslo v tom pravom slova zmysle – dobrom slova zmysle. A po príchode do divadla, pomocou rolí do ktorých ho obsadia, buď rastie alebo ustrnie. Pretože herecké povolanie je veľmi rizikové.“

Cítite vplyv súčasnej digitalizovanej doby na adeptoch štúdia herectva?

„Neviem to posúdiť. Študenti, pokiaľ v sebe majú talent, ho aj prejavia. Tým, že sú veľmi citliví a vnímaví, berú záležitosti inak. Po príchode na školu a nasmerovaní, sú schopní zorientovať sa v štúdiu. Samých seba spoznávajú, pomaličky sa otvárajú. Prijímajú impulz zvonka a sú schopní pracovať na textoch a charakteroch postáv. Je to pomalý a dlhý proces.“

Knižné tituly „Emília V. a tí druhí“ a „Pr(a)vá dáma“ sú o vás. Neplánujete ich rozšíriť vydaním ďalšej knihy?

„Nie, už nie. Myslím si, že to stačilo.“

Na záver. V utorok (26.7.2016) pani Emília Vášáryová prevzala, na podujatí „Letní filmová škola Uherské Hradiště 2016“, Výročnú cenu AČFK (Asociace českých filmových klubů) za „vnímavé ztvárňování všech odstínů ženskosti, které více než půlstoletí představuje v divadle, televizi i na filmovém plátně“. Právom. A k tomu srdečne gratulujeme.

Robert Hoza, foto: anc, internet

 

 

 

 

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *