„Hrať divadlo, aj to ochotnícke, znamená podľa mňa podobne ako v hokeji ovládnuť vášne. Rozvinúť správnym smerom nie len korčuľovanie a narábanie hokejkou, ale aj vlastné city. Ovládnuť vlastnú hokejovú myšlienku s tým čo mám robiť profesionálnym, alebo zábavným spôsobom na ľade tak, aby hokej chutil mne i divákovi. Aby sme nefušovali hokejové životy. Znamená vyvinúť intuíciu správnym smerom, znamená držať sa prijatého systému, ktorý prináša ľuďom dobro. Aj tieto myšlienky sa mi núka povedať, keď sa ma pred Pukaneckými párancami pýtate, čo mi prebieha mysľou, keď mi tie párance tak nesmierne chutia. Mne domovina chutí najviac“ vyznal sa na tomto festivale prítomný športový riaditeľ HK Levice Marcel Ozimák. A takých, čo podobne rozprávali, by som mohol napočítať na stovky. Foto: Barbora Strieborná

Festival Hontianskych chutí má aj dnes chutné dozvuky!

Ešte v tohoročný 29. júnový deň sa v kúpeľnom parku Dudiniec, presnejšie pri pitných vázach, konal festival kvalitného jedla a dobrého vína z Hontu. Nultý ročník gurmánskeho festivalu – kvalitných lokálnych kuchárov v príjemnom prostredí kúpeľného parku v Dudinciach bol podujatím vydareným, keď o ňom ešte aj dnes počuť rozprávať ľudí, ktorí tam boli a tú nevšednú atmosféru prežili či stále prežívajú aj s takmer odstupom mesiaca.

Nedávno som sám sedel za jedným stolom v Lokál Bistre Dudince, kde som počul aj takú výmenu názorov:

“To je ten šéfkuchár, čo vtedy o ňom ten bratislavský moderátor, predstav si, nie celebritným spôsobom, ale prirodzene rozprával, že pri varení používa suroviny od lokálnych pestovateľov,”

vyriekol pri vedľajšom stole sotva 40 – ročný pán.

A tá, na prvý pohľad vtipná Slovenka, podľa slovníka, ktorý používala, možno niekde zo Šariša, Spiša, lebo zo Zemplína isto nie, ten krásny zemplínsky slovník ovládam dosť dokonale, zahlásila:

“Vy, chlapi si všímate dobré jedlo, kvalitné vínko a možno aj pekné ženy. My, emancipované slovenské dievčence, ctíme najmä reč úprimného slovenského srdca. A to bolo nádherné aj v podaní  členov divadelného ochotníckeho súboru Geľo zo Sebechlieb.”

Pritakal som sám sebe. Obaja mali v podstate pravdu. Veď ani pre mňa nie je kuchyňa kuchárskeho majstra Dušana Kováča, o ktorom sa tí dvaja rozprávali cudzia. Je chutná. Výborná. Patril som medzi tých, ktorí si tiež vychutnávali funkčné slovo aj z televíznych obrazoviek známeho šéfkuchára Martina Korbeliča z Bratislavy.

Aj členky a členovia Folklórnej skupiny z Hrušova začínajú hľadanie krásna spevom vo vlastnom srdci. Potom tam ich hlasy a nádherný spev končí hlavne vtedy, keď sa objaví s radosťou aj u tých, ktorí sú s ich výkonmi spokojní. V Dudinciach v popisovaný deň tomu tak bolo. Spokojné publikum sme tu mohli vďaka ich výkonom počítať na stovky. Foto: Barbora Strieborná

A viete prečo? Z toho čo hovoril, bolo cítiť ako disciplinovane slovom dokázal zmenšiť v prípadoch mnohých iných moderátorov svoje nafúknuté ego. A výsledok?  Počul som v publiku, že nesnažil sa o svoju vlastnú prezentáciu, ale ani o umelinu zábavy postavenú na kolobehu moderátorových vonkajších sebeckých činností. On sa rozhovorom napríklad pri ohnisku spomenutého Dušana Kováča rozprával prirodzenou slovenskou rečou, naviac so správnou slovenskou intonáciou, bez zbytočného anglického prízvuku o slovenských jedlách.

A potom niet sa čo diviť, že keď 13 (trinásť) hercov vrátane režiséra hralo Pytliakovu milenku na javisku, ako ochotníci bez kulís a ľudí čoraz viac v publiku na voľnom priestranstve pribúdalo, bolo aj z minúty na minútu takých dotykov úprimného priateľstva s dobrom, teda bolo stále viac tých dobrých a chutných Hontianskych chutí, ktoré naši ľudia dnes úprimne cítiť veľmi potrebujú, čoraz viac a viac.

Potom rozhodne oveľa viac ľuďom chutili aj Hrušovské lepníky Hontianske štrúdle či Pukanecké párance. V mojom redakčnom zápisníku sa doteraz pozerám zavše na mená a priezviská: Michal Kemp, Róbert Hudec, Helena Kozinská či Juraj Hodermarský a rozmýšľam rečou vlastného srdca. Okrem iného aj o charakteroch, ktoré sme zdedili či nezdedili zo životov našich predkov.

Už názov festivalu: “Hontianske chute” ma k takým myšlienkam vyzval. Nakoniec, sám som sa najmä pri vlastných pádoch vo vlastnom živote nie raz presvedčil, že ak nie je človek úplne prebudený k skutočnému cieľu takej filozofie aká je napríklad obsiahnutá v názve, skôr či neskôr započuje na také volanie. Nemusí mať však silu na vlastné uvedomovanie si seba samého, aké chute pre svoje životy má on sám. Či si je schopný sám sebe pravdivo odpovedať či je, alebo ešte niekedy bude schopný také prianie vlastného vedomia nastúpiť, aby bol činný a schopný taký život pre druhých a s druhými v úplnej pravde a v radosti žiť!

Jozef Mazár

Pozri tiež

Návraty k 75. výročiu oslavám SNP fotoreportážou

Tohoročné oslavy 75. výročia Slovenského národného povstania mali nie len centrálne oživené bohaté, dôstojné a stále …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *