Balí futbalový fanúšik do dymu nepokoja aj dlhodobé praktiky v práci s futbalovou mládežou na slovenskom vidieku? Odpoveď na také otázky verejne tiež nezodpovedaná. Tak ako nie sú kladené a zodpovedané otázky ani na témy, ako komunikujeme verejne na tému zvýšenia kvality futbalu a jej podpory vidieckym slovenským klubom. Prečo mnohé z nich už zanikli a zanikajú?... Možno úžasný priestor aj pre regionálne slovenské médiá. Možno by také témy naprieč Slovenskou republikou podporil aj samotný Slovenský futbalový zväz. Možno...Foto: Samo Telúch

Futbal náš každodenný, aj ten druholigový láka, ak….

Titulok článku neklame. Futbal náš každodenný, aj ten druholigový láka, ak divák cíti, že hráčom v zápase nechýba na ihrisku futbalové srdiečko, že vyhráva fair – play futbalové súperenie, že špekulanti a futbaloví „svetokaziči“ dostávajú aj v slovenských druholigových futbalových podmienkach červené karty. Preto sa tými, ktorí do futbalového fair – play súťaženia čoraz viac nechcú a nechcú ich potom zákonite dnes ani v II. najvyššej slovenskej futbalovej súťaži, zaoberať nebudeme.

Pokúsme sa písať a o tých, prinášať názory a pohľady na futbal tých, ktorí tejto hre upísali svoje životy na dlhé roky. Jeden z nich, pamätník ešte slávneho zápasu v Prešove, keď hral tamojší Tatran Prešov vo významnom európskom pohári svoje stretnutie s Bayernom Mníchov, dnes 87 ročný Július Kubečko, nám pri jednej príležitosti povedal:

„Futbalovej abecede som sa učil od pána futbalistu a pána človeka, ale aj uznávaného odborníka vo svojej profesii lekárnika, Gejzu Šimanského. Pre slovenský futbal zanechal na večnosť tento človek osobný príklad ako by sme sa mali správať, ak nám naše životy nechcú byť ľahostajné!“ Tento názor veľkej postavy slovenského futbalu, ktorý povedal pre Športlandiu.sk pán Július Kubečko, dlhoročný funkcionár, poctivo a so zápalom pre šport, hlavne futbal konajúci celý život vo chvíli, keď sme skloňovali súčasnú situáciu v slovenskom futbale, tom druholigovom seniorskom, ale aj futbale na slovenskom vidieku. A čuduj sa svete, ktorý slovenský futbalový vidiek nepoznáš, on vyriekol i ďalšiu podstatnú pravdu: „Mnohí si prestali na funkcionárskych stoličkách vážiť dobrovoľných futbalových funkcionárov. Ak by tomu tak nebolo, neredli by rady ľudí, ktorým srdiečko bije denne aj pre futbal, aj pre šport, aj pre celospoločenské dobro.“

Múdri ľudia vedia argumentovať pokojne, bez okázalých fráz i zdôrazňovaním svojich funkcií. Pán Július Kubečko takým človekom bol a zostal. Prečo ho spomíname práve teraz? Lebo pôsobil funkcionársky na okresnej úrovni v čase, keď Prešov ponúkal svetu špičkový prvoligový futbal, špičkový prvoligový basketbal, špičkovú prvoligovú hádzanú, špičkový hokej, v ktorom sa rodili hviezdy hokeja svetového, ale i širokospektrálne športové aktivity na masovej úrovni celým Prešovským krajom.

A dnes? Hokej Prešova spadol do pivničného podlažia, odkiaľ sa bude ťažko vyhrabávať. Aj  existenciu v súčasnosti aspoň druholigového seniorského futbalu živia iba tí najväčší srdciari. Jeden z nich, bývalý prvoligový hráč, asistent trénera druholigového Tatrana, ktorého dres ako útočník obliekal v rokoch 1984 – 1992, s dvojročnou prestávkou, lebo hral ako vojak základnej služby československú I. ligu v drese RH Cheb, Jozef Prusák povedal:

„Nemôžeme chlapcom v dresoch Tatrana v súboji s vedúcim Pohroním, ktorý sme prehrali gólom z pokutového kopu, vyčítať nič. Preukázali úžasnú snahu odohrať s Pohroním rovnocennú partiu. Išli výkonmi až na dno svojich možností. Tatran nie je dnes profesionálnym klubom, za ktorým stojí plejáda srdcom futbalu oddaných ľudí. Čaká nás v stredu na Zemplíne Trebišov a potom ešte ďalšie zápasy. Ťažko sa mi hovorí o dnešnom druholigovom futbale, keď ten nie je v centre pozornosti písaných futbalových médií, ba slovenských médií vôbec, lebo tie odborné, mienkotvorné ani neexistujú. Pravidelné analýzy o druholigovom futbale, aké boli za čias mojej futbalovej kariéry, sú minulosťou. Pýtate sa aký bol náš zápas, ktorý sme hrali na „domácej pôde“ v Stropkove s Pohroním? Myslím si, z pohľadu hry oboch mužstiev dobrý. Zaujímavý. Podľa mňa by mu svedčila remíza. Našim chlapcom, na rozdiel od súpera, jedenástka nebola súdená kopať. Z hry nedalo gól ani jedno mužstvo. Oceniť treba, že chlapci v oboch kolektívoch hrali poctivo, nie prvoligovo, ale z pohľadu danej súťaže kvalitne.“

Na ďalšom stretnutí o dôležité druholigové body sme boli. Komentáre z neho sú najmä na portáloch www.priekopnik.sk, www.klubpriatelovdukly.sk, ale i na www.bystricoviny.sk či klubovej stránke www.mfkdukla.sk obšírne. Nepíše sa v nich jedno. Aj pod Urpínom zachraňujú reputáciu, ešte pred rokmi kvalitného futbalu, srdciari. Milan Smädo, poslanec Mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici, s ďalšími patrí medzi nich. Bokom nestojí ani samotné mesto, v ktorom nie náhodou zvolili ľudia svojho primátora Jána Noska presvedčivým počtom hlasov. Banská Bystrica nie je náhodou európskym mestom športu, i keď aj tam majú svoje futbalové problémy.

Armádna Dukla, dnes sa ukazuje v plnej nahote – na škodu celému slovenskému futbalu, zanikla. Súkromná Dukla sa ocitla takmer vo futbalovom hrobe. Dnes zásluhou MFK Dukla futbal pod Urpínom ožíva, FAN klub nešetrí svojimi hlasivkami podporovať výkony seniorov, mládež čakajú isto korektúry v systéme práce, ak sa chce znova po rokoch, presadzovať aj v európskom mládežníckom futbale, lebo tí, ktorí odstrčili trénerského mága futbalovej mládeže, pána Petra Benedika a spol. z jeho kvalitnej roboty v oblasti práce s futbalovou mládežou, žijú na srdci s ťažkým, neodpustiteľným, nie len futbalovým hriechom!

Ale poďme aj ďalej. Napríklad do Komárna. Tamojší funkcionári sa netaja veľkej podpore futbalu z maďarských politických kruhov, ani spoluprácou, na základe ich tvrdení dobrou, dlhodobejšou, s DAC Dunajská Streda či Slovanom Bratislava. Svoje veľké, vlastné futbalové skúsenosti, prezentujú v druholigovej rezerve Žiliny, kde má podľa predpokladu, práca s mládežou ich vlastný, súkromný klubový rámec. Lokomotíva Košice je v boji o záchranu druholigových dresov z najhoršieho von, zvyknú dnes tvrdiť odborníci, ktorí zároveň dodávajú, že o rok viac ako isto z Košíc pribudne do druholigového seniorského peletónu v Slovenskej republike kvalitný futbalový súper, FC Košice. Aj s prepracovanou systémovou robotou v mládežníckych kategóriách, vraj za podpory futbalovej školy West Hamu United.

Futbalovo sa vidia byť spokojní v Liptovskom Mikuláši i FC Petržalka, MFK Skalica má tiež svoje ciele a svoj štýl práce. Ono, ten existuje svojský v každom klube, ale tak z Dubnice, ako z Interu Bratislava či Banskej Bystrice volajú čoraz hlasnejšie po vzniku celoštátnej II. dorasteneckej ligy s priamym postupom najlepšieho medzi absolútnu prvoligovú dorasteneckú špičku. Slovenská republika je veľmi malou krajinou na to, aby 3-4 súkromné, aj keď kvalitné, futbalové akadémie pri prvoligových kluboch mohli dlhodobo, systémovo a systematicky vychovávať prísun kvalitných futbalistov pre slovenské reprezentácie.

Páni, ktorí tvrdíte, že to nie je pravda, poďte do systémovej a systematickej polemiky o dlhodobej výchove mladého, začínajúceho futbalistu pre naše reprezentačné výbery. Výsledky od roku 1989 ukazujú, že ak sa školy nestanú aj na úseku futbalu partnermi klubov v regiónoch, kde existujú vo vidieckych kluboch skutoční futbaloví srdciari, ak v školách nebudú dobre honorovaní na základe odvádzania kvalitnej pedagogickej práce, nie veľkých a škodlivých rečí treťotriednych rôznorodo vyštudovaných tzv. pedagógov, učitelia telocviku – srdciari prepojení denne s príslušnými klubmi, vždy to bude pre deti samotné to najhoršie, čo pre nich prinesieme a prinášame.

Veď je choré, ak dnešný druholigový mladý futbalista, napríklad v nazývanej II. dorasteneckej lige, nepozná okrem iného ani svoj vývojový rebríček vlastného športového rastu. Ešte smutnejšie je, že väčšina našich reprezentantov z krajských výberov nepozná nie len trénerov vlastného klubu na jednotlivých stupňoch, ale ani prezidentov jednotlivých futbalových krajov, ktorí sú viceprezidentmi SFZ. A viete prečo? Lebo s nimi nikto na širšie témy o futbalovom raste, ktoré sú prepotrebné, ak sa chcú deti futbalovo i ľudsky vyvíjať smerom hore, nie na ľudské dno, nekomunikuje. Ak  sa aj niekto nájde, tak spravidla raz z času na čas.  A to máme, v našom slovenskom portfóliu, azda najviac  trénerov, odborníkov, práve na futbal, tvrdia viacerí, žiaľ hlavne zo slovenských krčiem.

Ukazuje sa, písať fundovane o slovenskom, nie len druholigovom futbale, verejne o ňom diskutovať, nie je veľmi žiadúce, ani potrebné. Na čo, keď sme aj vo futbale, v našej republike, v slovenskej futbalovej pospolitosti, ale i tej ostatnej, pupkom sveta. Načo sa pýtať, načo veľa čítať, študovať, učiť sa? V kraji kde prekvitá svet senzáciechtivosti v súčasnej biede existujúcej úprimnej človečiny. Aj tej futbalovej. V kraji od Tatier k Dunaju, z krásneho a hrdého Slovenska a na Slovensku, kde sa  rodili nositelia strieborných medailí z MS, zlatých a bronzových z ME v kategórii seniorov, ale rovnako tomu bolo za čias existencie skvelého systému práce na úseku futbalu tak s mládežou ako i dospelými v kategórii mladých, začínajúcich futbalistov. Dnes sa o zisku medailových umiestnení už našim deťom možno ani nesníva. Zato ich mnohými spôsobmi učíme čo najväčšiemu zisku peňazí za každú cenu. Možno aj preto chýbajú na našej rodnej hrude napríklad aj mienkotvorné média z oblasti slovenského futbalu, ktoré by obsahovali otázky a odpovede, ktoré do jedného článku sotva možno umiestniť. Čo vy na to?

Jozef Mazár, studiosport161@gmail.com

Pozri tiež

Dôstojná a novinárskej kvalite nebohého Miloša Kováča profesionálno – ľudská spomienka.

Skvelý chlapec s rečou vlastného srdca pre športový život, hľadiaci na podujatie zhora, z nebíčka, bol dnes …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *