Juraj Sarvaš : „Nespreneveriť sa svojmu poslaniu!

Nespreneveriť sa svojmu poslaniu

Juraj Sarvaš je známy z divadla, filmu a televízie hlavne skôr narodeným generáciám divákov. Pedagogicky pôsobí aj v Akadémii umení v Banskej Bystrici. Jeho doménou je interpretačná schopnosť umeleckého prednesu básní slovenských, ale aj európskych poetov. Jeho vystúpenia pripomínajú silu, krásu, duchovno, dnes už vzácneho, ale pritom vznešeného literárneho útvaru, akým bola, ešte je a dúfajme že aj bude – poézia. Z príležitosti jeho 85 narodenín vznikol aj nasledujúci rozhovor.

Sarvaš

Narodili ste sa v Radvani, v ktorej pôsobil kňaz a poét Andrej Sládkovič. Vložili vám sudičky do kolísky dar recitácie?

„V čase môjho narodenia obec niesla názov Radvaň nad Hronom a v 19. storočí kázal a aj krstil v miestnom kostole Andrej Sládkovič. Pre mňa to znamená osudový moment. Aby som to úplne doplnil. Aj ja, aj Sládkovič sme sa narodili svojim rodičom, ako ôsme dieťa. Stredoškolské štúdiá som absolvoval v Gymnáziu Andreja Sládkoviča v Banskej Bystrici a ochotníčil som v súbore Andreja Sládkoviča. Sú to momenty, možno spojené s vzácnymi sudičkami, ale ja na ne dávam. Radvaň môjho detstva bola samostatnou a veľmi kultúrnou obcou. V ochotníckom divadle hrával i môj najstarší brat. Pamätám si aj na prvé, veľmi krásne predstavenie „Zostaň s nami Pane“, ako aj na „Dobrodružstvo pri obžinkoch“. V mojich piatich rokoch sme sa presťahovali do Banskej Bystrice. Ja som ale stále chodil do Radvane a navštevoval moju veľmi dobrú starú mamu. Detské roky boli krásne, ale aj tvrdé a ťažké. Navštevoval som evanjelickú ľudovú školu a mal som veľmi dobrých učiteľov. Nakoniec pán učiteľ Halát vo mne objavil recitátora. Pritom som si myslel, bola to taká detská filozofia, že chudobný chlapec nemôže recitovať. Následne na gymnáziu vznikla zaujímavá situácia. Za Banskú Bystricu som hrával futbal a bol som celkom slušným brankárom. Zároveň som navštevoval aj predstavenia Mestského divadelného združenia v Banskej Bystrici. Spomínané Mestské divadelné združenie predstavovalo súbor na vysokej úrovni. Mária Markovičová, Jožko Kováč, Lajo Grešo boli vynikajúci herci. Toto združenie ponúkalo svojmu prostrediu, aj mne, veľké kultúrne služby. Súbor mal vlastnú skúšobňu, dnes je v tej budove  opera, divákovi ponúkal dobový domáci a svetový repertoár. Uvediem len, že napríklad po premiére „Jánošíka“ alebo „Tanca nad plačom“ v SND, nasledovala premiéra v Banskej Bystrici. Ja som v Mestskom divadelnom združení samozrejme ešte nehral, ale do divadla som chodil a všetko sledoval. Hrať som začal neskôr. Vybudoval som si pomerne rozsiahly repertoár. Musím však doplniť, že som hral už ako dieťa v Evanjelickom spolku v slávnej a veľmi úspešnej inscenácii „Vianoce chudobných“. Aj v rámci Evanjelickej a.v. ľudovej školy sme pripravovali programy pre sálu s veľkým javiskom. Takže to spojenie s kultúrou sa uskutočňovalo cez mojich učiteľov“.

Priaznivo hodnotený ste boli aj pri stvárnení postáv zo Shakespearových hier. Nájdeme nejakú spojitosť medzi Shakespearom a dobovými slovenskými dielami?

„Pokiaľ si spomínam na ochotníckej úrovni som Shakespeara nehral. To už je éra v SND. Zložil som skúšky na VŠMU a po jej absolvovaní som nastúpil do zvolenského divadla. Zo svojho repertoáru si spomínam Schillerovu hru, „Fiescovo sprisahanie v Janove“, ktorá mala vo Zvolene celoštátnu premiéru. Z dobových slovenských hier sme študovali Karvašovho „Pacienta sto trinásť“, Solovičovu „Nepokojnú mladosť“ a „Súhvezdie draka“. Na premiéru druhej hry sa dostavili kritici z celej republiky. Prišla ponuka účinkovať v SND, ktorého repertoár bol veľmi široký a obsahoval aj Shakespeara. Opäť sa objavil Ján Solovič, ale aj Ivan Bukovčan alebo Osvald Zahradník. Spomínaný Shakespeare to je kapitola sama o sebe. Každá generácia sa na ňom učí. Naši dramatici ale vyslovene kráčali svojou cestou. Objavil sa Igor Rusnák a Štefan Králik, ktorý predstavoval hlavne v začiatkoch typ filozofického autora. Spojenie spočívalo v tom, že SND prezentovalo rozsiahly repertoár – Shakespeara, Moliéra, Schillera, Čechova spolu s dobovými hrami slovenských autorov. Pre nás hercov to predstavovalo veľkú výhodu. Mali sme príležitosť hrať v rôznych hrách, ale aj divák získaval široký obzor v dramatickej tvorbe. Hrali sa aj doboví sovietski autori, ale výborní. Spomínam si, že Arbuzovova „Príhoda na brehu rieky“ zažiarila a keď sme boli v ZSSR na zájazde, tam ju považovali za jednu z najväčších inscenácií. Alebo „Diabol a pánboh“. Autorom je Jean-Paul Sartre, ktorý naše predstavenie hodnotil ako najlepšie z tých, ktoré v Európe videl. Len pripomeniem, že hlavnú postavu stvárnil Ctibor Filčík a ja som tam vystupoval aj sa podieľal na naštudovaní hry v pozícii asistenta réžie.

Takže cesta k umeleckému prednesu poézie pomaly ale isto spela k naplneniu.

„Samozrejme bolo to postupné. Spomenul som už pána učiteľa Haláta z Rázusovej ulice, dnes Lazovnej. On spoznal u malého žiačika, akým som bol ja, že by som mohol recitovať. Mal som zrejme dobrý hlas. Pri ňom som začínal. Na gymnáziu som pokračoval na súťažiach tvorivosti mládeže, v ktorých som získaval ceny. Pochopiteľne inšpirovalo ma to, aby som za umeleckým prednesom šiel aj ďalej. Na vysokej škole už sme mali špeciálny predmet umelecký prednes, v ktorom nás viedol Viliam Záborský a Ladislav Chudík. Tam vo mne opäť objavili recitátora. To som sa už začal cieľavedome a veľmi poctivo venovať recitovaniu. Dodnes využívam repertoár naštudovaný v škole. Keď som nastúpil vo zvolenskom divadle, okamžite som začal pripravovať večery poézie. Potom sa ozvala televízia, ktorá každú nedeľu podvečer vysielala „Chvíľku poézie“. V nej ma často obsadzovali. A pochopil som, že ako umelec môžem na publikum pôsobiť sám, len potrebujem v poriadku udržiavať hlas a dobre naštudovať vybraný text poézie. Nie povrchne, ale dobre. A ešte zmysluplne pretaviť verše vnútorne a do myšlienky. Ostalo mi to dodnes. Len spomeniem, že pred niekoľkými dňami som recitoval v kostole v Békešskej Čabe pre 3500 ľudí. Nasledoval búrlivý aplauz a to je výsledok, ktorý človeka blaží. Ale všetkému predchádzala tvrdá práca“.

Do akej miery si ľudia uvedomujú, že sa stráca kultúra slova. Alebo si nastupujúce generácie vytvárajú svoju kultúru slova a my to nechápeme?

„Žiaľbohu kultúra slova sa stráca. Aj po obsahovej stránke. Nehovoríme len o forme, ale aj o obsahu. Ľudovít Štúr v pamätnej reči z 15. januára 1848 jednoducho presadzoval, aby sa slovenčina uplatnila v školách a v úradoch. Keď hovoril v tej reči, že „každý učiteľ z každodennej skúsenosti, že reč materinská najlepšia, najspôsobnejšia je k vyučovaniu, bo v tejto nielen myslieť aj cítiť sme naučení…“, to je to podstatné – nielen myslieť, ale aj cítiť. Ak recitujem potrebujem prednes naplniť vnútorným obsahom, naplniť mojim prežitkom. To po prvé. Po druhé, uvedený prežitok musím preniesť krásnym slovom. Nemôžem divákovi alebo poslucháčovi predniesť vulgárnym spôsobom veľký obsah napríklad „Krvavých sonetov“ od P. O. Hviezdoslava. Nedôstojné vyjadrovanie a spôsob sa už dostal do médií, dostal sa do redaktorov, reportérov. Oni vlastne ortoepiu, slovenčinu, výslovnosť, krásu, melodičnosť neovládajú. Len si to myslia. Raz sa ma môj poslucháč spýtal: „Pán profesor a nebudeme smiešni, keď budeme tak pekne hovoriť?“ A vtedy som uviedol príklad: „Pán Chudík je ti smiešny?“ Odpovedal – „nie“. „No tak. A hovorí krásne?“ pokračoval som. „Áno hovorí krásne,“ prisvedčil poslucháč. Ďalej dôležité sú významové dĺžne aj mäkčene. Príklad. Povie sa „ľavica bola na lavici obžalovaných“. A keď nemäkčíme odznie nezmysel „lavica bola na lavici obžalovaných“. Nie som proti tomu, aby sa jazyk rozširoval. Ale importovať do slovenčiny cudzie slová hlavne z anglického jazyka… Veď na „OK“ máme svoje vyjadrenia „dobre; v poriadku; jasné“. Časom môžeme zažiť to, že slovenčina sa bude pomaly strácať. To nemôžeme pripustiť. Veď slovenský jazyk je literárne bohatý a prekladáme do neho svetové literárne skvosty.“

V súčasnosti roznášate po Slovensku naživo znejúce poetické slovo. Necítite sa byť osamotený?

„Áno, volajú ma po celom Slovensku. To je pre mňa spätná väzba. Ale nie je to jednoduché. S Danubius Octet Singers sme vytvorili program „Vzlietli orli vysoko“. Máme za sebou dvadsaťšesť vystúpení. Dokonca aj v Slovenskej škole v Budapešti. A uvediem ešte jeden zážitok. V artikulárnom kostole v Kežmarku – literárnom meste – zarecitoval som „Marínu“ a ľudia vstali a aplaudovali. To znamená, že ľudia slovenské slovo chcú, aj keď povedzme si, že tých mladých tam bolo menej. Ale tí čo tam boli, tí to roznesú ďalej. To isté sa dialo v malej dedinke Bottovo pri Rimavskej Sobote, v ktorej žije 220 ľudí. Na programe bolo 180 ľudí. Aj z okolia. To sú úžasné záležitosti, ktoré človeka inšpirujú k tomu, že je to potrebné konať. Aj keď je to niekedy únavné, ale odozva je úžasná a absolútne má zmysel.“

Máte krédo, ktorým sa riadite?

„Toho je viac. Nespreneveriť sa svojmu poslaniu, ale myslím poslaniu správnemu. Ďalej Pokora, ale udržiavať si sebavedomie a to sa nadobúda poznaním. A ešte mať absolútny vzťah k tejto nádhernej krajine. Ctiť si ju a poznať.“

Robert Hoza

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *