Kalište

Do 18. marca 1945 to bola malá uhliarska obec na úpätí Nízkych Tatier. Obyvatelia sa živili pálením dreveného uhlia pre bane a hute v okolí Banskej Bystrice, alebo baníctvom.

Ďalšie generácie našli uplatnenie aj v hutníctve, keď sa zmenšil dopyt po uhlí, ktorý významne znížil počet uhliarov. Muži z Kališťa sa museli preorientovať na prácu v železiarňach v Podbrezovej kam chodievali za prácou na týždňovky. Ich ženy sa zatiaľ doma starali o dobytok a chod domácností. Aj ony sa snažili zabezpečovať financie potrebné k ich udržiavaniu zberom lesných plodov a paličkovaním čipiek. Obec mala aj vysokú úmrtnosť detí. V roku 1940 v Kališti bývalo 209 ľudí v 42 domoch. Milan Kaliský mal v období babieho leta roku 1944 sedem rokov. Podujal sa priblížiť svoje chlapčenské spomienky na to obdobie. Potrebné je ale pritom zohľadniť, že ústne podaná história znamená akceptáciu dlhého odstupu od prežitých udalostí, spojenú s dobovým vekom pamätníka. Napriek tomu osobná výpoveď aj tak poskytuje zaujímavý obraz o dobe a živote v obci Kalište: „V obci chýbal obchod. Potrebný tovar prinášali ženy, z obcí Podkonice a Donovaly, na chrbtoch v košoch alebo plachtičkách. Peši im to zabralo aj dve hodiny. S nákladom naspäť pritom kráčali do kopca. Do Banskej Bystrice chodili predávať lesné plody. Do Kališťa viedla len jedna súca lesná cesta pre vozy. Po vojne, v roku 1947, bola vybudovaná cesta po ktorej dnes chodia autá. Kalište malo jedinú studňu s pitnou vodou. Za lekárom Kališťania chodili do Slovenskej Ľupče. Školu v obci postavili až v roku 1928. Deti sa predtým učili len v zimných mesiacoch po domoch. Vždy sa niekto z domácich k tomu podujal. O elektrine, dopravnom spojení a telefóne nikto v obci ani nesníval. Na krsty, svadby, pohreby sa chodilo do Podkoníc. V roku 1929 Kalište zaviedlo obecný cintorín. V Kališti žili veriaci rímskokatolíckeho vierovyznania a kňaz do obce chodil na vianočné sviatky, Troch kráľov. Obec nemala ani vlastnú krčmu. Traduje sa, že Sabina Mistríková nosila pálenku do obce na chrbte. Chlapi si ju potom riedili napríklad malinovým sirupom. Nové správy prinášali zo Slovenskej Ľupče opäť len ženy. Tam chodili po listy, úradné správy a prípisy. To znamená, že do obce nechodil ani poštár a takisto nebol známy ani rádioprijímač. V prípade vyhlásenia úradného prípisu zvolával richtár obyvateľov a obecný bubeník ho zhromaždeniu ľudí prečítal. Rovnaký postup bol dodržaný aj pri čítaní mobilizačných vyhlášok v období Povstania.“

Opäť nastala vojna. Tiež s puncom svetovej. Ale vtedy to ešte nikto netušil do akých priestorových a časových rozmerov sa rozvinie. Neobišla ani polozabudnutú horskú dedinku. „Najskôr sa sprítomnila v povolávacích rozkazoch. Niektorí z našich mládencov sa v zostave Rýchlej divízie dostali aj do Sovietskeho zväzu,“ pokračoval v rozprávaní Milan Kaliský. „Už pred 29. augustom 1944 stretávali obyvatelia obce sovietskych partizánov. Na vyhlásenie Povstania si nepamätám, ale na vlastné oči som videl bombardovanie vysielača v Banskej Bystrici 2. septembra 1944. Nemecké lietadlá preleteli nad Kališťom, Pánskym dielom a nad Šachtičkami. S otcom sme ukryli k šichtungu dreva, pretože aj nad nami lietali guľky. Kališťania poskytovali partizánom všestrannú pomoc. Budovali bunkre, vykonávali amatérsku spravodajskú činnosť, zásobovali ich potravinami aj liekmi. Po obsadení Banskej Bystrice, jednotkami nemeckej brannej moci 27. októbra 1944, prichádzali do Kališťa stovky ľudí, ktorí hľadali záchranu pred prenasledovaním. Väčšinou to boli ľudia judaistického vierovyznania. Ale prichádzali aj slovenskí povstaleckí vojaci, ktorí sa snažili dostať domov. Aj u nás spali v sene. Pamätám si na vojaka z Valaskej Dubovej a ešte na ďalšieho od Prievidze. Keď sa zabila krava alebo jalovica vyhnaná z Moštenice bolo aj mäso. Aj kone sa nachádzali v početnom množstve. Keď neskôr napadal sneh a nemali čo žrať, zo stromov obhrýzali kôru. Na Donovaly vyviezli z Banskej Bystrice náklad celého vlaku a lúku pokryli potraviny, peniaze a mnohé iné veci. Každý si odnášal na chrbte toľko, koľko vládal uniesť. Aj partizáni si z toho pobrali do bunkrov v lesoch. Významný kus práce odvádzali ženy. Varili, piekli, prali a ošetrovali ranených. Vysoké riziko nebezpečenstva podstupovali pri prenášaní potravín, napriek tomu, že Nemci kontrolovali obsah košov,“ priblížil atmosféru obdobia po ústupe povstaleckých síl do hôr Milan Kaliský.

V priestore obcí Donovaly, Staré Hory a Baláže vznikla Partizánska republika. Napriek odľahlej polohe obec Kalište neostala bez povšimnutia. „Príslušníci wehrmachtu vstúpili do obce 14. novembra 1944. Precízne vykonávali domové prehliadky. V obci ostali aj cez noc. Spal som v izbe spolu s lekárom a jeho pucákom. Doktor bol Rakúšan a hovoril po česky. Ráno oznámil, že ide poľovať na zajace. Mama si myslela, že poľovačka mu zaberie celý deň. Ibaže lekár odišiel do neďalekej budovy školy, v ktorej zadržiavali zajatých a pochytaných ľudí. Po svojom návrate lekár povedal, že  piatich v škole zastrelil. Jedna zo zadržiavaných mu povedala, že je chorá. On jej odpovedal, že je lekár. Potom ešte poznamenal, že medzi nohami mala ukrytý zlatý budík. Pamätám si, že mne daroval tužku. Na druhý deň poobede, ešte za svetla, Nemci z obce odišli,“ popísal prvú návštevu nemeckej brannej moci v obci Milan Kaliský.

Obyvatelia obce nemali dlho pokoj. O necelý mesiac, 11. decembra 1944, zažili zvláštnu udalosť. Nad dedinou sa nachádzal závoz – hlboká cesta. Odtiaľ sa spustila streľba. Miesto bolo dobre vybrané, pretože strelci mali Kalište ako na dlani. „Bol som von z domu a videl som ako jedného z partizánov zasiahli. Už mŕtvy sa krbáľal po tvrdom snehu. Ostatní partizáni utekali z domov. V snehu ich bolo pekne vidieť a im bolo ťažko strieľať smerom do kopca. Záhadní strelci do obce nevošli a ako prišli tak aj zmizli. Obyvatelia museli pochovať mŕtvych. Aj ja som bol prítomný pri kopaní jám pre jedenástich mŕtvych. Pôda bola veľmi zamrznutá a kopať sa do hĺbky veľmi nedalo. Pochovali ich vedľa kaplnky až nastala tma. V roku 1946 došlo k exhumácii pozostatkov a tie odviezli do vojenského cintorína vo Zvolene,“ priblížil ďalšiu temnú spomienku Milan Kaliský.

Veľmi málo sa spomína priebeh vianočných sviatkov roku 1944. Milan Kaliský má na ne tiež len útržkovité spomienky: „Stromček sme mali a Vianoce sme prežili v takom kľude. Napadalo veľa snehu. Príchodu Nemcov sme sa až tak nebáli, ale objavila sa epidémia týfusu. Jej príchod je spojený s príchodom maďarských vojakov, ktorí prechádzali na stranu partizánov. Keď prichádzali do obce kráčali jeden za druhým. Inak sa ani nemohlo, pretože do obce viedol len chodník a okolie bolo pokryté množstvom snehu. Nemali čo jesť a bývali v bunkroch pri obci. Vybudovali si aj nemocnicu. Na následky týfusu zomrelo 18 obyvateľov Kališťa.“ Začiatkom marca obyvatelia obce počuli už hluk diel približujúceho sa frontu. Partizáni postupne opúšťali okolie obce. Ostali len ranení maďarskí vojaci a ich ošetrovatelia. Ranení a chorí totižto neboli schopní prekonať zasnežené hrebene Nízkych Tatier. Z toho dôvodu ostali v bunkroch. A nastal 18. marec 1945. „V rannej tme osvetľovali priestor obce svietiace náboje. Najskôr sa vyháňali všetci obyvatelia z domov. Aj chorí, ktorí vládali stáť na nohách. Nemci len vbehli do domu a kričali heraus, raus. Vyháňali nás a sústreďovali pri kaplnke. S namierenými zbraňami nás obstáli zo všetkých strán. Vyhnali nás priamo z postelí a tak som vonku stál zle oblečený a uzimený. Náš sused, Vyšný sa menoval, vedel aj po nemecky a zavolal na nemeckého vojaka. S ním aj s mojou mamou sme sa vrátili do nášho domu. Vojak jej ukazoval, aby mi niečo obliekla. Časť nemeckých vojakov bežala po stopách chlapov, ktorí utekali. Medzi nimi bol aj môj otec. Tí, ktorí nestihli ujsť boli zajatí. V hojne napadnutom snehu zaviazli aj kravy vyháňané z maštalí. Keď do jednej z nich strelili, tá ostala stáť v snehu. Nastalo rabovanie a vypaľovanie domov. Stalo sa, že s domami zhoreli aj deviati ľudia, takí čo nevládali vstať z postelí. Medzi nimi aj 13-ročný Vasiľ Longauer. V okolitých bunkroch zastrelili 12-tich chorých partizánov. Z vypaľovaných domov sa stále ozývala streľba, ktorú spôsobovali náboje ukryté v sene ešte povstaleckými vojakmi. Pamätám si na strašný hluk, rachot a zmätky. Po dedine behali ovce. Po skončení akcie zajatí maďarskí vojaci a chlapi z Kališťa dostali za úlohu niesť korisť a šikovať dobytok. Začalo brodenie sa horskou cestou do Moštenice. Vpredu kráčali zaistení civilisti. Predstavovali ochranu proti mínam,“ uviedol to, čo si z nešťastného dňa zapamätal Milan Kaliský. Z ďalších zaznamenaných svedectiev vyplynulo, že dobytok zapadal po bruchá do snehu. Zajatci, ktorí nevládali niesť korisť boli počas pochodu strieľaní. Ich náklad po exekúcii museli prevziať ďalší. Kolóna sa zastavila na prestávku v Moštenici. Tam došlo k previerke zajatcov. Na jednu stranu šli tí čo vládali, na stranu druhú tí, ktorí nevládali. Našli sa aj takí, ktorí schválne tvrdili, že už nevládzu. Mysleli si, že ich prepustia domov. Ale pri ceste z Moštenice do Lučatína ich ešte v ten deň zastrelili. Pätnástich. Kolóna nakoniec dosiahla obec Medzibrod, kde prinesené veci uložili do vagónov. Zaistení chlapi z Kališťa ho nakladali a aj sprevádzali až do Nemecka. Domov sa vrátili niekoľko mesiacov po skončení vojny.

Ženská a detská časť obce, po odchode vojakov a ich zajatcov, ostala v priestore vypálenej obce. O ich osude opäť hovorí Milan Kaliský: „Nám, čo sme ostali v dedine, neostávalo nič iné len sa uchýliť do domov, ktoré ostali nevypálené. Konkrétne naša rodina sa uchýlila do pivnice jedného z nich. Nikam sme nechodili. Najskôr sme len ležali vedľa seba na dlážke. Našťastie v dome sa nachádzalo drevo na kúrenie aj strava. Keď sme našli zhorené zemiaky zjedli sme aj tie. Do lesa ale nikto nechodil, pretože sme sa báli návratu Nemcov. Keďže studňa bola pomerne ďaleko, vodu sme získavali roztápaním snehu na šporáku. Do Kališťa prišli ešte aj vojaci maďarskej armády. Aj so zbraňami sa usadzovali v zbytkoch zhorených domov.“ Obec Kalište oslobodili rumunskí vojaci 23. marca 1945. „Prišli okolo obeda. Najskôr prieskumná hliadka – štyria či piati vojaci. Maďari začali na nich strieľať. Rumunskí chlapci utekali smerom nadol. Ale potom už prišla rumunská armáda. Do pivnice, v ktorej sme boli skrytí, najskôr vtrhol rumunský vojak. Nikto nevedel po rumunsky ani slovo. Vojak videl, že nemáme zbrane. Horšie vyznievala skutočnosť, že otec bol ukrytý v zhorenisku. A odkiaľ strieľali Maďari. Ležal v jame spolu so susedom, obidvaja zakrytí hrncami a plechom. Ak by niekto z nich zakašľal, Maďari by ich zastrelili. Otca sme oslobodili s rumunským vojakom. Pamätám si, že otec bol biely ako stena. Nevedel totiž kto je pred úkrytom. Večer už Kalište bolo oslobodené. Rumuni nocovali v okolitých lesoch. Ošetrili ranených, nakládli ohne a boli pri nich do rána. Spali ako frontoví vojaci, len tak opretí o stromy. A potom to hnali zase ďalej. O deň neskôr sme sa presunuli do Moštenice, kde sa ešte nachádzali rumunskí vojaci. Domáci nás prichýlili a väčšinou nás ponúkli mliekom. Odtiaľ sme pešo prešli do Podbrezovej, v ktorej boli mosty cez Hron vyhodené. Otec, keďže ako väčšina Kališťanov bol celý život zamestnaný v Podbrezovej, tam dostal jednoizbový byt. Neskôr prišla ponuka vybudovať si nové domy v Banskej Bystrici na Jesenskom vŕšku, alebo pri strelnici smerom na Mičinú. Naskytla sa aj možnosť ubytovania sa v domoch po karpatských Nemcoch, z ktorých mnohí sa ale poschovávali v horách. Ich hrdé domy aj s majetkom ostali opustené. Otec tam ale nešiel. Aj Kališťania, ktorí sa tam rozhodli ísť, onedlho sa odtiaľ vrátili, pretože spomenutí domáci Nemci chodievali po nociach do svojich domov. A naši chlapi museli spávať s puškami pod bradou. Navyše tam nebola ani robota. Chlapi ju chodili hľadať až do Partizánskeho. My sme bývali v Podbrezovej dovtedy, pokiaľ sa nezačalo stavať v Banskej Bystrici sídlisko Nové Kalište,“ uviedol v závere svojho rozprávania o období, ktoré znamenalo praktický zánik obce Kalište Milan Kaliský.

Po vojne sa v súvislosti s vypálením Kališťa spomínala aj možnosť zrady. Podľa indícií nemeckých vojakov mal sprevádzať a priviesť človek z okolia, ktorý poznal prístupové cesty do obce. „Pretože určitú časť cesty, od budovy školy, partizáni zamínovali. Nakoniec, keď sme z Kališťa odchádzali videli sme na vlastné oči odtrhnuté nohy, ruky, časti čižiem a porozhadzované ľudské telá. Trestná výprava musela prejsť pomimo. Šli na isto, s vedomím, že partizáni sú už preč,“ zamyslel sa nad týmto faktom Milan Kaliský. Vyše štyridsať obyvateľov obce Kalište sa oslobodenia nedožilo.

Robert Hoza,Fotografia z roku 1943: Milan Kaliský so sestrami Milotou (stojacej po pravej ruke brata) a Alžbetou (stojacej po ľavej ruke brata)., foto: archív SSM

 

Pozri tiež

O vypálenej obci Kalište vyjde krásny historický kalendár

Prezentovaný bude na 14. ročníku na Stretnutí generácií na Kališti dňa 22.6.2019. Tohtoročné 75. výročie …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *