Kultový zbierkový predmet Stredoslovenského múzea na prestížnej zahraničnej výstave

Stoličný Belehrad – Székesfehérvár je staré župné sídlo v Maďarsku s bohatou minulosťou. Székesfehérvár – doslova Stoličný Biely hrad/Stoličný Belehrad – bol do roku 1543 miestom korunovácie 36 a pochovaných 18 uhorských kráľov. Tento rok sa v meste presiaknutom históriou uskutočnila v múzeu Szent István Király výnimočná medzinárodná výstava s názvom KRÁLI A SVÄTÍ – VEK DYNASTIE ÁRPÁDOVCOV. Slovensko na nej úspešne reprezentovalo banskobystrické Stredoslovenské múzeum.

Výstava bola venovaná uvedenej dynastii a prezentovala prvý raz neoceniteľné kompletné nálezy raných storočí Uhorska. Arpádovci boli silným rodom staro maďarského kmeňového zväzu (asi 880 – 1 000), neskôr vládnuci rod Uhorska (1000 – 1301). Vedľa prvého kráľa sv. Štefana I., bol významným členom rodu aj uhorský kráľ Belo IV. (1206 – 1260) a z dynastie pochádzalo 24 uhorských kráľov. Práve kráľovské korunovácie rozhodli, že rozsiahlu výstavu realizovalo práve mesto Székesfehérvár. Výstavu sprevádzal veľký záujem laickej a odbornej verejnosti a navštívilo ju takmer 44 000 návštevníkov. V takomto rozsahu sa dynastia Árpádovcov – od jej počiatkov až po vymretie – prezentovala v Maďarsku po prvý raz. Medzi vystavovateľmi nechýbali napríklad ani chýrne Vatikánske múzeá. Vo vybranej kultúrnej spoločnosti z 12 krajín a viac ako 700 exponovanými vzácnymi historickými artefaktami bolo zastúpené aj Stredoslovenské múzeum, ktorého zriaďovateľom je Banskobystrický samosprávny kraj. Bronzové stredoveké aquamanile – ako jediné totiž na žiadosť Maďarského národného múzea, reprezentovalo v tejto prestížnej medzinárodnej spoločnosti Banskú Bystricu a Slovensko. Ide pritom o jeden z najvzácnejších zbierkových predmetov múzea. Jeho cesta na výstavu a späť bola preto pod vážnym medzinárodným a bezpečnostným drobnohľadom.

Kedysi bežne používaný predmet

Aquamanile – z latinského slova voda (aqua) a ruka (manus) – je nádoba zvyčajne v tvare zvieraťa používaná na nalievanie vody pri umývaní rúk, ktoré boli súčasťou náboženských a svetských rituálov v stredovekej spoločnosti. Rímsky obrad mal pôvodne dve umývania rúk: jedno pred a druhé po obetovaní. V omši sa kňaz modlil: „Pane, zmy moju neprávosť a očisti ma od môjho hriechu.“ (Žalm 50:2, Žalm 51:2 v hebrejčine). Najstaršie európske aquamanile pochádzajú z 11. storočia. Tradícia dutých liatych nádob – aquamanílií – vo zvieracej podobe existovala v neskorej rímskej, ranej byzantskej a islamskej kultúre. Hoci neskoro rímske a ranobyzantské exempláre boli vyrobené tak, aby obsahovali skôr olej ako vodu, možno ich považovať za predchodcov stredovekej aquamanile v metódach odlievania aj konečnej úpravy. Tradíciu aquamanile prevzala aj európska aristokracia, kde zostala populárna až do renesancie. Umývanie rúk bolo dôležitou súčasťou dvorskej etikety. Na hostinách boli aquamanile funkčnými nádobami aj honosnými dekoráciami stolov. Najrozšírenejšou formou aquamanile bol lev, ako „knieža všetkých zvierat“ interpretovaný aj ako symbol Krista.

Slovenský unikát

Aquamanile z prvej polovice 13. storočia je z bronzu vo forme koňa s jazdcom. Kôň má pretiahnuté telo, široký chrbát, valcovité hrdlo a zdvihnutú hlavu. Nohy sú rovné, nadol sa zužujú, chodidlá sú rozšírené. Na hlave je štvorhranný otvor s nezachovanou záklopkou. Z papule koňa vyčnieva trubička na vodu, nad ňou sú otvory nosných dierok. Jedno ucho chýba. Na chrbte je pripevnené vysoké sedlo, z ktorého prechádza okolo krku plastická ozdoba. Jazdec – lovec – so širokým mečom v pošve na ľavom boku sedí vzpriamene, v ľavej ruke má poľovnícky (odlomený) roh, pravá ruka je od lakťa poškodená. Meč je opatrený silnou priečkou a rukoväťou zakončenou plochým gombíkom. Telo jazdca je štíhle, v pomere k hlave malé (1:3). Jazdec má zakrivený nos, veľké oči aj ušné boltce. Zozadu drží sedlo jazdca v zuboch pes, má štíhle úzke telo, krátke nohy, vysoký krk a silný chvost. Dĺžka koňa je 27 cm, výška 22,5 cm, hmotnosť 2525 gramov.

Z oráčiny do vitríny

Bronzové aquamanile našiel v roku 1947 Pavel Balážik z Modrého Kameňa pri poľnohospodárskych prácach neďaleko kostola (t. č. zrúcanina) vo Veľkej Čalomiji (okr. Veľký Krtíš), na bývalom pozemku statkára Kégla. Kostolík, zvaný aj Pustý kostol, postavili v 11. – 12. storočí na mieste dávneho pohanského pohrebiska. Prvá zmienka o tunajšej farnosti sa má viazať dokonca k roku 1070. Predmet sa dostal kúpou do múzea v roku 1955. Aquamanile sa stalo na dlhé roky hlavným symbolom Stredoslovenského múzea a jeho podoba bola vyobrazená aj na suvenírovej nula eurovej „bankovke“. Po bezpečnom a úspešnom návrate z medzinárodnej výstavy opäť čaká na návštevníkov múzea v banskobystrickom hradnom areáli, kde je v Matejovom dome prezentovaná ako súčasť jedinečnej expozície o dejinách mesta pod Urpínom – metropoly stredného Slovenska.

Stredoslovenské múzeum, Filip Glocko

Pozri tiež

Pozorovanie kométy C/2022 E3 (ZTF)

Pre veľký záujem pripravila Hvezdáreň v Banskej Bystrici tretie pozorovanie KOMÉTY C/2022 E3 (ZTF) a ďalších …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *