Riadky spod daždivého neba mieru...

Lovecký spolok Bába Dudince loví v aktivitách svojich členov

Priznávam znova verejne, že už som raz v prípade Loveckého spolku Bába Dudince, bolo to vtedy, keď som kráčal na výročné rokovanie tohto spolku počas poslednej februárovej soboty toho roku so zábavnou myšlienkou, ktorú som v spojení s poľovníctvom považoval za životnú pravdu napísal, že: Život aj prostredníctvom nástrahy je paráda, len musíš byť lovec  a nie návnada.

Keďže mi členovia tejto dobrovoľnej spoločenskej organizácie dovolili počas spomenutého rokovania načúvať ich slovám, postojom, spoločnej komunikácii o ich smerovaní, musel som v prvom rade v sebe samom poopraviť názor, že poľovník, ten kvalitný, učenlivý, nebojím sa napísať múdry, v spoločenských podmienkach ľudí so širokými lakťami ponúka niečo iné, než lov zveri.

 Mal som možnosť v praxi pochopiť túto realitu práve v trinástu tohoročnú sobotu.

Vďaka dvadsiatim ľuďom Loveckého spolku Bába, ktorí sa rozhodli vlastnou dobrovoľnou prácou v zanedbanej lokalite potoka Štiavnčka, ktorú nazývajú mnohí „Zátokou pod Kača barom“, upravovať tamojšie zarastené porasty chcejúce sa podobať skvostným pralesom ľudskej nedôstojnej starostlivosti o okolitú prírodu.

Mnohí z Dudiniec i okolia pamätajú, ako sa pred desaťročiami chodievali baviť  do „Kača baru“ či stanovať do kempingu, ktorý sa na pravej strane lesnej cestičky smerom od kúpaliska Dudinka k zotavovni Tehliar, dnešnej Flóre nachádzal. Bolo to v čase, keď ešte jedno z mŕtvych ramien potoka Štiavnička bolo živé, voda v ňom v zime tak dobre zamŕzala, že Suchardovci, Brzovci, Tóthovci, Benickí ale i ďalší mladí šarvanci z vtedajších starobylých Dudiniec písali s hokejkami v rukách, alebo krivými palicami z priľahlého lesíka na „kvinťákoch pripevnených na bagančiach“ prvé príbehy svojej hokejovej abecedy.

Bolo to v čase, kedy tam počas jesene či žatevného leta preletel nádherný bažant, prebehli lesnými cestičkami v upravenom lesnom teréne poľné zajace, či kde zablúdili aj divé husi. Všetko toto patrí spomienkam a krásnej minulosti.

„Dnešnú modernosť nemôžeme a nechceme chápať ako zanedbávanie prírodnej ponuky ľudským marazmom tak duchovným či ľudskou ľahostajnosťou. Tej lokalite, možno na 5 km území, chceme prinavrátiť prírodnú, čistú, lákavú prirodzenosť. Dnes čistíme všetko zarastené, zanesené špinou, sušinami pahýľov, burinou nepotrebnosti. Znášame, drtíme, kultivujeme,“

zareagoval Vladimír Brza, jeden z mnohých členov Loveckého spolku, ktorý dostal od ostatných členov dekrét predsedu.

Keď ma k dobrej desiatke pracujúcich poľovníkov doviedol mladý hanoverský farbiar, ktorý reagoval od svojho majiteľa na povel Axa, mysľou sa mi preháňali drviče,krovinorezy, rotavátory, kultivátory i drobná zver a vodné vtáctvo.

„ Chceme to dať do budúceho roku do takého stavu, aby okoloidúci rekreanti či návštevníci blízkych Kúpeľov Dudince mohli z rozhľadní, ktoré sa tu chystáme postaviť sledovať v prírode život bažantov, zajačikov, mohli sa tešiť zo sledovania života vodných vtákov. Viem, chce to ešte veľa našej roboty a odhodlania,“

dodal aktívny predseda –  muž, ktorý také postoje k prírode nie len miluje, ale osobnou prácou podporuje a presadzuje.

Prechádzal som vedľa lesných inžinierov Milana Dezorzu, ktorý píše dejiny svojich poľovníckych príbehov už 44. rok, hoci pochádza zo Zemplína, presnejšie Rakovca nad Ondavou, Milana Pavelku, ktorý sa narodil v Merovciach, teda časti Dudiniec a tiež ako chlapec okúsil štedrosť a krásu  Zátoky Kača baru v čase jej štedrosti a prirodzenej prírodnej čistoty. Všímal som si pracovitosti ďalších ľudí s vysokoškolskými titulmi, ale hlavne s univerzitami vlastného presvedčenia skrášľovať prostredie v ktorom žijú a tvoria, kde sa chcú cítiť stále lepšie a dôstojnejšie a kde chcú byť hrdí na vlastnú rodnú hrudu. Do redakčného zápisníka pribúdali mená a priezviská

Alexander Czidor, Dušan Gdovin, Milan Uhrín, ale i ďalšie, napríklad aj Miroslav Kolesár, Tento inžinier ekonómie, odborník z oblasti bankovníctva mi pošepol, že také ľudské bohatstvo, teda starostlivosť o zver, jej zdravý rozvoj, pobyt a pohyb v prírode, to sú tie úžasné životné celospoločenské vklady nášho súčasného vývinu.

 „ Som tiež poľovníkom. Pochádzam zo Slovenskej Ľupče a také postoje k prírode vo mne vyvolávajú pocit užitočnosti a dobra,“

zareagoval na moju zvedavosť.

To, čo som videl a čo sa snažím neformálne dávať na papier vo mne vyvolalo veľmi silný pocit, ktorý ma doviedol k tomu, aby som napísal tento nie každodenný ripport. Cestami svojho takmer 70 ročného života som videl veľké množstvo zdevastovaného lesa, holorubov a skládok naukladaného dreva pripravených na vývoz. Videl som a písal o potrebe drevosekární na korene stromov, ktoré je potrebné správne zúžitkovať pre naše životy i životy tých, ktorí prídu po nás. S radosťou píšem o jednom realizme v našej prírode tam, kde dnes žijem a bývam. A píšem to s radosťou i povinnosťou úprimnou. Podľa toho čo mi našepkáva reč vlastného  srdca. Také niečo vidieť, čo realisticky funguje a terajšiemu svetu ľudského zla pomáha nám nikto z iného kúta sveta sotva bude približovať. Je to len o našej dedovizni, o našom rodokmeni, o nás a s nami. A vôbec pri písaní nemusíte mať ani jednotky na školských vysvedčeniach.

Tí ľudia, ktorých som mal možnosť sledovať sú rektormi univerzity života bez toho, aby museli žiť na úkor plagiátov či pochlebovačov. Darujú hodnoty, ľudské, zdravé, potrebné. Tvoria bohatstvo  a košatosť svojej rodnej hrudy, v tomto prípade aj Hontu, Slovenskej republiky, Európy s odkazmi do celého sveta. Z našich čarokrásnych Dudiniec. Prostredníctvom pohľadničky, ktorej druhú časť písali strihaním stromčekov v ovocnej škôlke mladý hokejista Denis Brza so skúseným poľnohospodárskym matadorom Ing. Jozefom Stankovičom.

Aj vďaka takým ľuďom a i takej tvorbe možno spájať dialektiku vývoja zložitých a dnes často približovaných protirečivých názorov na naše slovenské smerovanie. Citový vzťah ku kráse a hodnotám života si človek so sebou prináša na svet bez akýchkoľvek nebezpečných závislostí. Jednu z pestrých foriem takej krásy a súčasnej potrebnosti som sa rozhodol znova raz priblížiť všetkým ľuďom dobrej vôle. Potešilo ma, že môžem písať také riadky už na prahu mladosti svojej blížiacej sa staroby. Nie je to o modernosti písania ani o duálnom školstve. Je to o univerzite života múdrych a pracovitých ľudí.    

Jozef Mazár, foto: autor článku

Pozri tiež

Milujú futbal, milujú ľudí, milujú život!

Na tohoročných oslavách 70 ročnice futbalu v Podlužanoch ponúkli jeho organizátori nahliadnuť do jedného veľkého tajomstva. …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *