Ľudmila Podjavorinská, ktorá svojou tvorbou formovala osobnosť detí sa narodila pred 145 rokmi

Spisovateľka Ľudmila Podjavorinská, známa hlavne ako autorka kníh pre deti, sa narodila 26. apríla pred 145 rokmi.

Patrí do štvorlístka slovenských spisovateliek (Šoltésová – Podjavorinská – Vansová – Timrava), ktoré v druhej polovici 19. storočia svojimi dielami pozdvihli ženskú slovenskú literárnu tvorbu na profesionálnu úroveň. V poézii sa ako najmladšia príslušníčka stala prvou slovenskou poetkou knižne vydaných básní. Napísala napríklad Veršíky pre maličkých, Klásky, Zvonky, Čin-Čin, Medový hrniec či rozprávku Zajko Bojko.

Ľudmila Podjavorinská (vlastným menom Riznerová) sa narodila 26. apríla 1872 v evanjelickej učiteľskej rodine v Horných Bzinciach (dnes Bzince pod Javorinou). Základné vzdelanie si dopĺňala sústavným čítaním, jej literárny talent podporoval strýko, bibliograf Ľudovít Rizner. Písať začala zavčasu, už v pätnástich rokoch jej vyšla vo vládnych Slovenských novinách práca Turecká svadba, o rok zas črta Na Štedrý večer. Potom už písať neprestala. Publikovala pod rôznymi pseudonymami, no pseudonym Podjavorinská zatienil aj jej občianske meno.

Spočiatku uverejňovala svoje práce v peštianskych novinách Slovenské noviny a Vlasť a svet. Literárna tvorba mladej autorky čoskoro vzbudila zaslúženú pozornosť a publikovanie v slovenských časopisoch Slovenské pohľady, Národné noviny či Dennica na seba nedali dlho čakať. Keď vyšla jej básnická prvotina Z vesny života (1895), kritika ju privítala ako prvú slovenskú poetku. Uznanie mladej literátke vyslovovali aj Terézia Vansová (dlhoročná najbližšia priateľka), Pavol Országh Hviezdoslav či Božena Slančíková-Timrava, ktorá hlavne vysoko vyzdvihovala jej detskú poéziu.

Najlepšie Podjavorinskej básne vyjadrujú nostalgiu z nedosiahnuteľnosti túženého a predchádzajú nálady poézie Slovenskej moderny. Z vesny života (1895) je zbierkou, do ktorej zaradila lyrické verše ranej mladosti, plné sentimentálnych snov, ale aj reálnych túžob po ľudskom šťastí a bolesti z prvých sklamaní. Druhú a poslednú zbierku osobnej lyriky, poznačenú clivotou zo samoty, vydala v roku 1942 pod názvom Piesne samoty. Kritiku meštianskej spoločnosti a jej morálky podala vo veršovaných poviedkach Po bále (1903), Na bále (1909) a Prelud (1915), z ktorých poslednú vysoko ohodnotil Svetozár Hurban-Vajanský, no ostala nedokončená. Vrchol veršovanej epiky dosiahla v baladách zahrnutých do zbierok Balady (1930) a Balady a povesti (1946). V próze od začiatku tvorby čerpala námety z dôverne blízkeho dedinského prostredia a formou nadviazala na realistické tendencie slovenskej prózy. Pozorovací talent jej umožnil nahradiť počiatočnú naivnosť a sentimentálnosť výrazu v lyrike zložitejšími a hlbšími obrazmi v próze.

Zakladateľský význam v kontexte dejín slovenskej literatúry pre deti a mládež má jej tvorba pre deti, žánrovo zastúpená veršovanou epikou a prózou. Verše pre deti uverejňovala v rôznych detských periodikách (Zornička, Včielka, Priateľ dietok) a bola kmeňovou autorkou časopisu Slniečko. Dominantou jej veršov pre deti bol život detí a príroda. Do prvej zbierky určenej deťom Kytka veršov pre slovenské dietky (1921) zaradila optimistické a radostné verše zo života detí so zmyslom pre humor a vtip. Podobný charakter má aj zbierka Veršíky pre maličkých (1930). V 20. rokoch 20. storočia sa v jej tvorbe pre deti ustálil epický žáner, najmä veršované rozprávky o zvieratkách. Najskôr to boli zveršované anekdoty zo života ľudí, zasadené do sveta zvierat, napríklad Medový hrniec (1930), potom celé príbehy zvieracích hrdinov vo veršovaných rozprávkach, ako Zajko-Bojko (1930), Čin-Čin (1943). Známa je aj jej prozaická tvorba pre deti, ktorá vrcholila v 30. rokoch 20. storočia a to v zbierke symbolických a realistických rozprávok Čarovné skielka (1931) a v novele Baránok boží (1932).   Ako jedna z prvých uverejnila Ľudmila Podjavorinská v rokoch 1898-1910 v Slovenských pohľadoch niekoľko prekladov z ruštiny. V roku 1947 jej udelili titul národná umelkyňa.

Ľudmila Podjavorinská zomrela 2. marca 1951 v Novom Meste nad Váhom. Prežila takmer 78 rokov v skromnosti, no život mala o to bohatší duchovne.

Zdroj a foto: tasr

Jeden komentár

  1. Vie mi niekto s istotou povedat,ze basnicka Ludmily Podjavorinskej NA TANCI,je basen a nie pesnička?
    Vnucka sa mala naucit basen,vybrala si prave tuto a učitelka ju poslala sadnut na miesto bez toho aby ju nechala dorecitovat s tym,ze je to pieseň a nie basen.
    Mam dospele dcery a tiez boli vychovane na poezii tejto autorky,konkretne na basni NA TANCI a nikto netvrdil z uciteliek,ze je to piesen,aby si vybrali nieco ine.
    Aka je pravda?Nie je to tak,ze autorkinu basen niekto zhudobnil?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *