Mali sme obrovské šťastie na textárov

Peter Rezek sa udržiava na scéne a jeho vystúpenia stále priťahujú fanúšikov dobrej hudby. Počas svojej umeleckej dráhy prešiel rôznymi obdobiami, v ktorých prežíval veselé, ale aj smutné obdobia. Tak ako to v živote chodí. Počas jeho vystúpenia v Banskej Bystrici súhlasil  s rozhovorom a tu sú jeho odpovede na položené otázky.

Ako si spomínate na svoje začiatky v 60-tych rokoch? 

„Na obdobie bigbeatu spomínam veľmi rád, pretože veľa spevákov, ktorí neskôr prešli k popu, začínali práve bigbeatom. Ja som začínal ako gitarista. Prvou kapelou bola Karkulka, kde som nebol dlho, 3 alebo 4 mesiace, ale hneď som šiel do Juventusu. Tam som zažil krásnu éru hlavne s Karlom Černochom. Karol vyrástol na špičkového speváka. A keďže sme absolvovali veľa koncertov a niekedy si on potreboval v rámci koncertu aj odpočinúť, ostalo na mne zaspievať dve alebo tri pesničky. Tam začínalo moje obdobie speváka, ktoré vyvrcholilo u Petry Černockej, respektíve ešte predtým s Viktorom Sodomom u Františka Ringa Čecha. Bola to tá bubble gum hudba. Na nás tam chodili len dievčatá a potom som už skutočne prvú polovicu, ako spevák, pôsobil u Petry Černockej. Po dvoch rokoch som dostal ponuku k Hanke Zagorovej a to ostalo až dodnes. Od roku 1981 som osem rokov jazdil so svojou kapelou Centrum až som sa s Hankou opäť dohovoril na hosťovaní v jej koncertnom programe. A vidíte spolu to už ťaháme 16-ty rok.“

Aké boli pravé dôvody toho, že ste na začiatku 80-tych rokov odišli od Karla Vágnera? Skutočne bola príčina v angažovaní dvojice P. Kotvald  S. Hložek? 

„Ono sa to tak hovorí. V skutočnosti to bolo tak pol na pol. Mne tí chlapci nevadili. Boli výborní. Ale v tom období som tam už s ďalšími spevákmi nechcel byť. Chcel som to už skúsiť sám a zhodou okolností som dostal ponuku od úžasnej rockovej kapely, ktorá v tom období sprevádzala speváčku Janu Robbovú, ktorá bola veľkým talentom a natočila úspešný duet napr. s Karlom Gottom. Bohužiaľ príliš skoro odišla z tohto sveta. A od tejto kapely som teda dostal ponuku. Prijal som ju rád, keďže vždy ma to ťahalo k rockovej hudbe. Hrali sme pop rock a ja som tam hral svoje známe pesničky. Trvalo to osem rokov a ďalšie obdobie som pracoval v štúdiách, písal som scénické kompozície pre divadlo, pôsobil som v rádiách. Až, ako som už spomínal, na prelome milénia sme sa s Hankou opäť pustili do spoločného projektu.“

Do roku 1989 v Československu dochádzalo k preberaniu melódií zo zahraničia, ktoré dopĺňali texty českých a slovenských textárov. Aj vy niektoré dodnes interpretujete v takejto podobe.    

„My sme mali obrovské šťastie, ako ja, tak aj Hanka, na textárov. Spolupracovali sme s tou absolútnou špičkou. Dokonca teraz chcem vydať platňu (desku) na počesť týchto ľudí. Pretože oni už nežijú. Hovorím o Pavlovi Vrbovi, Edovi Pergnerovi,  Zdeňkovi  Rytířovi. Už nie je Zdeněk Borovec. Len Pavel Žák žije. Títo ľudia pre nás písali neskutočne krásne záležitosti. A dnes si uvedomujem, že boli veľmi kvalitní. Aj v súčasnosti ľudia za tými textami idú a hovoria – spievate o niečom čo má zmysel. Musím priznať, že dnes mám problém nájsť dobrého textára. Mne by napr. vyhovoval Richard Krajčo, to je moja parketa, veľmi sa mi páči ako to u nás robí kapela Slza, ktorá je u nás veľmi populárna, alebo Sebastian, kde tí chlapci o tom premýšľajú a majú krásne texty. Ale to sú ľudia, ktorí si to skladajú pre seba a ich tím. Asi ťažko by tvorili pre niekoho iného. Skutočne je ťažké nájsť dnes dobrého textára, respektíve asi by ste našli, ak by človek hľadal, ale je to ťažšie ako to bolo.“

Máte prezývku rocker. Môžete bližšie vysvetliť jej pôvod? 

„Mám rád a chodím na heavy metal. Ozzy Osbourne, Black Sabbath, AC/DC. Ale pozor, počúvam aj Erica Claptona alebo J. J Calea, pretože sú to skvelí gitaristi. A dokonca prekvapím aj tým, že veľmi rád počúvam country v podaní Steve Miller band. Aj tam sú vynikajúci gitaristi, je to rockové country nie také trampské. Mám rád Boba Dylana. Teraz 4. júna idem do O2 Arény v Prahe na Muse. Je to úžasná kapela a ako naživo hrajú to je príklad toho, ako by sa to malo robiť.“

Ste autorom dvoch rozhlasových hier. Nechcete k nim napísať ďalšie? 

„Keď som ich písal bol som o dosť mladší. Dnes mám veľa práce. Možno by som  sa do toho pustil, ale poviem to na rovinu.  Divadlo, rozhlas alebo scénické hudby predstavujú prácu na 3 až 4 mesiace. Navyše nie je veľmi zaplatená. Niežeby  som šiel tak po peniazoch, ale nemám toľko času. A vtedy som ten čas mal, tak som sa tomu aj venoval. Bavilo ma to a navyše som to robil s režisérom, ktorý bol mojim kamarátom. Ale živiť sa tým dnes je veľmi ťažké.“

Poklona za to, ako ste sa dokázali postaviť v ťažkých chvíľach osobného života k prevzatiu zodpovednosti za výchovu troch synov v určitých obdobiach ich vývoja.    

Syna z prvého manželstva, Petra, som úplne nevychoval, pretože s matkou odišiel keď mal  dva a pol roka. Ale s miminom som to vedel. Dvojičky, Richarda a Roberta, som mal na starosti sám od ich 14 rokov. Im sa doma tak páčilo, že odišli z nášho bytu až v 30-ke. Bolo to roztomilé, oni tiež boli zlatí, pomáhali mi. Skutočne sme boli ako traja chlapi v chalupe. Jeden je vyštudovaný lekár a druhý je inžinier ekonómie, ale venuje sa deťom. Je šéfom domova a mládeže, kde učí hru na gitaru a má aj výbornú folk rockovú kapelu. Niekoľkokrát vyhrali Portu v Čechách a na medzinárodnej Porte stáli na treťom stupienku. Sú úspešní, robia to veľmi dobre a fandím im.“

Robert Hoza, foto: redakčné

rezek

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *