Dokázať motivovať, učiť, vychovávať napríklad futbalom naše deti k hľadaniu seba samých v ich životoch je odovzdávanie úžasných hodnôt tým, ktorí raz budú kormidlovať tento svet. Vážna a náročná úloha. Dokážeme o tom verejne diskutovať? Chceme a dokážeme pravdivo, verejne diskutovať o tom ako to robíme?...Foto: Marek Čecho

Myšlienky múdreho a vzdelaného profesora, človeka z horného Zemplína

Stretli sme sa na futbalovom štadióne bývalej Lokomotívy Košice.

Pre mňa to bol sviatok. Vznešená chvíľa. Už aj z úcty k takým veľkým osobnostiam futbalu, akými boli a zostanú napríklad majster Európy z Belehradu z roku 1976 Jozef Móder, alebo olympijský víťaz z Moskvy František Kunzo, ktorí v drese Lokomotívy Košice niekedy hrou okúzľovali divácke davy.

Spomínali sme okrajovo aj ďalších. Spôsobila to len jedna jediná myšlienka. Prečo mohli neznámi chlapci z odľahlých kútov Slovenska futbalovo pokoriť veľký svet? Otázky sme si kládli navzájom, spolu sme sa snažili hľadať aj odpovede. To čo na mňa zapôsobilo najviac z jeho výpovedí som sa snažil zapamätať, lebo v dnešnom svete prieniku liberalizmu do mnohých duší je to viac ako potrebné vedieť. Prečo?

Až prehnane sa mnohí dnes zamestnávame či už prácou, zábavou, alebo pohybom. Málo kto odvíja svoj život od analýz doby, v ktorej vyrastal a v ktorej sa rodili skvelé veličiny našich životov pre svet. Dve také som si dovolil uviesť. Môj priateľ z detstva však načrel do poriadnej hĺbky histórie a zastavil sa pri mene a priezvisku prvého rektora Leningradskej, dnes Petrohradskej univerzity. V súvislosti so skloňovaním histórie, univerzity vo svete známej množstvom kvalitných fakúlt, množstvom kvality vo svete uznávaných inštitútov. Spomenul to práve preto, že prvým rektorom tejto univerzity bol rodák zo Slovenska, presnejšie z nášho horného Zemplína.

Spoločnou debatou sme nebrázdili útulkami výstredností, ľahkovernosti ani prázdnych šialenstiev. Dnes málokto berie život ľahko, väčšina ľudí ho znáša ťažko. Málokto už z podstaty svojej duše, svojho vnútra, prechádza jeho dennými i dejinnými udalosťami pokojne. Sme obklopení množstvom nervozity, uponáhľanosťou a nepokojom. Činnosti mnohých sú tak početné, že nás mnohých dusia. Nemáme čas na návraty k životom našich otcov a hľadaniu podstaty nachádzania ich múdrych smerovaní, keď vyrastali a vysielali svojich potomkov do tohto sveta.

Tak otec i mamka vysokoškolského profesora, tiež pred rokmi rektora jednej univerzity, ako aj moji rodičia a rodičia mnohých ďalších jednoduchých, ale pracovitých a statočných rodín v sebe nosili množstvo citovej rovnováhy, prameniacej z prirodzeného intelektu. V nej sa rodila hlboká brázda hrdosti na vlastnú dedovizeň. V pokoji a múdrosti mysle a nie v šírení vzájomných škriepok či nepokojov.

Hovorili sme o úžasnej potreba vnútorného ticha a v ňom  spoznávania súvislostí rozumného narábania s mierou vtláčania umelej horkosti do našich životov. Každý, kto dokáže a môže premôcť extrovertné a hmotárske tendencie ponúkané svetu liberalizmom, musí byť a je výnimočným človekom. Kto sám na sebe spoznal, že všeobecný obrat k vlastnému duchovnému životu  je nádejou na okamžitú prítomnosť, ale i pre vzdialenú budúcnosť, vštepuje do svojho vnútra cieľavedomosť, postupné dosahovania krátkodobých a dlhodobých cieľov, užitočných aj pre vlastné rodiny.

Na takých chodníčkoch nachádzal môj spolu besedujúci skutočné hodnoty pre vlastný život. Našiel  a nachádza ich úžasné. Pre naše životy, pre naše zdravie. Viem, že také slová a mediálne približovania takých ciest nepriťahujú súčasnú materialistickú mentalitu. Tá na odvahu duchovných hodnôt, úžasne potrebných práve  pre naše životy v zdraví na tejto planéte, stále pozerá ako na výsledok patologických podmienok. Toto čo si dovolím  našim súčasníkom  mediálne ponúknuť touto poznámkou je len stručný náčrt pre uvažovanie o podaktorých konaniach iných.

Taká patológia akú predstavujú a ponúkajú liberálne prúdy pre naše súčasné životy  sa stala, na šťastie menej sebaistá, keď bola takmer pred 35 – 40 rokmi aj mojej maličkosti ponúknutá múdrymi možnosť  vzdelávania sa. Tam sa zvyknú na svet driapať vlásočnice sebapoznávania a všestrannejšieho uvažovania o súvislostiach našich životov. Múdri nás učili a učia, stačí si pozorne konfrontovať  výroky overené našimi životmi z úst napríklad učiteľov antickej školy mudrcov, aby sme dospeli k poznaniu potrebnej pravdy o potrebe vedy, ktorá robí každú skúšku všetkých vecí zodpovedne viac raz, než sa vedecký objav stane pre svet užitočným a pozitívnym.

Prečo aj toto spomínam? Môj spolu rodák z horného Zemplína je nie len špičkový univerzitný profesor, ale aj špičkový vedec. A viete čo mi stihol ešte viac ozrejmiť? Prečo aj duševno – múdrosťou overené a uvedené  vedecké vynálezy do praxe – víta. Tam, v spoznávaní vlastnej duše, sa človek tiež nemá čoho obávať. Mojej maličkosti sú dnes podsúvané do žurnalistickej praxe mnohé balastom do pozlátok zabalené klamstvá. Preto z našej debaty vyberám ívery, ako sa dá taká škodlivosť eliminovať. Prečo a ako je potrebné naučiť sa skúmať a na základe toho vedieť rozlíšiť balast, zistiť a spoznávať pozlátka nepravdy a choroby pre tento svet. Čoraz viac zisťujem, že múdri tohto sveta tak dávno urobili, lebo včas pochopili, že duševné poznanie seba samého je úžasným pokladom našich mnohých životov, ktorým nás učili svojou skúsenosťou naši dedovia a otcovia.

Preto je potrebné hľadať pravdy ich odkazov v sebe samých. Až tam narazí hľadajúci na otázku.

„Čo ma do takého spoznávania priťahuje a čo mi to dáva? Peniaze? Šťastie?  Pokoj?  Mier? Zdravie? Rodinu? Aká intuícia vo mne vyvoláva vnútornú silu skutočnej pravdy mojich postojov k súčasnému svetu? Odovzdávam skutočne svetu dobro, ktoré mi dali do kolísky pre naše životy už moji predkovia? Vlastním slabosť na úctu k sebe samému aby som ju mohol šíriť nefalšovane druhým? Ak áno, ako trénujem aby zosilnela? Viem vôbec pochopiť a prežil som, dotkol som sa niekedy úžasne potrebného zdravého inštinktu pre mierový a pokojný život na tejto planéte zásluhou druhých? Vážim si takých? Nenosím v sebe závisť? Pýchu? Nadradenosť? Nie som vypočítavý? Nezneužívam dobro druhých? Dokážem skutočne aj z pohľadu iných, múdrejších a kvalitnejších meniť v sebe negatíva, ktorými škodím iným?… Cvičím, trénujem svoje vnútro, aby som dokázal načúvať takým signálom zvonku?“

Nie som náhodou hrobkou a nie chrámom ľudskej svätosti? Čo je pre mňa, vlastne, ten druhý človek?…“ A tak sa pomaly dostanem i k potrebe ovládania kvalifikácie napríklad pre odkazy slova životom dneška, ktoré sú potrebné práve od teba, ktorý si prečítal tieto riadky, ktorý v sebe nosíš svoje pozitívne skúsenosti, šíriť svetu. Do jeho všetkých kútov. Tak sa, podľa mojej skromnej mienky, naučíme čítať a písať s porozumením. Pre dobro ľudstva. Z každého regiónu Slovenska či blízkeho a ďalekého zahraničia.

 Jozef Mazár

Pozri tiež

Pozvánka: Tradičná chuť jesene a zatváranie Banoša

V areáli Strednej odbornej školy Pod Bánošom sa v sobotu, 19. októbra o 10:00 hod. uskutoční slávnostné ukončenie …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *