Návraty k dejinám. Pravdivé, hodnoverné aj vo futbale sú tiež podstatnými, kvalitnými cestičkami k návratom zašlej banskobystrickej futbalovej slávy. Snažme sa hľadať v sebe samých hodnoty, ktoré zdobili naše víťazstvá a futbalové životy pod logom Dukly už za našich čias. Samozrejme, že sa musíme učiť všetkému. Ale prostredníctvom potrebnej futbalovej pravdy a základnej abecede úspešného futbalového rastu. Aj o týchto veciach sa v predzápasovej atmosfére osláv 30 ročnice zisku prvého titulu majstrov Československej republiky vo futbale, ktoré sa rozhodli benedikovci urobiť v dresoch Dukly na slovenskom Honte, v krásnom prostredí štadióna Slovana Dudince, práve v deň návratu MFK Dukla do prvoligového dorasteneckého peletónu Slovenskej republiky zhovárali famózny ostrostrelec, futbalista Dukly Banská Bystrica, Slávie Praha a Slovana Bratislava Štefan Rusnák ( v červenom drese), dnes asistent trénera Stanislava Vargu pri druholigovom „A“ mužstve dospelých MFK Dukla s publicistom, autorom nižšie uvedenej úvahy, Jozefom Mazárom. Foto: Samo Telúch

To najhoršie tajíme sami pred sebou

V ten štvrtok 18. júla 2019 som bol medzi vyše 100 prítomnými divákmi na futbalovej piete k významnému výročiu Slovenského národného povstania. Sadol som si v schátralom futbalovom stánku Európskeho mesta športu 2017 v Banskej Bystrici – Radvaň na jeden zo schodíkov pomyselnej tribúny chrbtom od umelej trávy, ktorá pamätá veľa futbalových dejinných udalostí. Prisadol som si k Ondríkovi Poljovkovi, ktorý sa narodil ešte v roku 1944, teda vtedy, kedy Slovenské národné povstanie vypuklo, aby sa jeho oslavy rokmi stávali pietou mnohých národov a národností sveta. V ten deň aj on, bývalý futbalista, hlavne trénerský nadšenec futbalu detí prišiel, aby videl prvé zápasy 50. ročníka jedného z najstarších dorasteneckých futbalových turnajov v Európe.

 „ S futbalom som prežil dosť. Na mnohé nepamätám. Už mi zdravie neslúži tak ako by malo, ale čo – to ma ešte zavše pri futbalových návratoch zastaví, aby som sa vracal k ich dejinám“

zareagoval ticho a pomalou rečou k tomu, na čo som sa ho cielene pýtal.

Nepoložil som mu túto otázku náhodne. Obišiel som celú divácku kulisu v otvárací deň 50. ročníka futbalového turnaja O pohár SNP a skôr narodeného človeka som tam nestretol. Neviem koľkých zaujímali v tej chvíli okrem futbalových výkonov aj myšlienky návratov k oslavám akejkoľvek inej piety. Tie moje ma nútili zamýšľať sa aj nad tohoročnými oslavami 75. výročia SNP možno aj preto, lebo môj život novinára – publicistu poznačili mnohé rozhovory s priamymi účastníkmi protifašistického odboja v čase, keď som vyrastal so športom, futbalom zvlášť, pod nebom mieru.

Neviem prečo mi mysľou preletela myšlienka: Existuje čo len sekunda, aby mladí ľudia hrali futbal na bojiskách, kde rinčia zbrane vojnových štváčov?

Nie som študovaný psychológ ani historik. Ale možno to bol z mojej strany návrat na Povstalecké Tri duby, kde som ešte ako chlapec stretol v živých rozhovoroch vtedy žijúcich zopár členov II. paradesantnej brigády s ich veliteľom, neskôr prezidentom Československej republiky, armádnym generálom Ludvíkom Svobodom. Do dnešných dní mojim prezidentom na večnosť. Utkveli mi v pamäti slová chudobne oblečených, statočných politických nestraníkov, ktorí prejavovali radosť a vzdávali úctu každodennými životmi statočnosti svojej povojnovej práci, radosti z mierového života i keď ten ich po skončení II. svetovej vojny poznačilo vo väčšine prípadov väzenie v ťažkých uránových baniach. Všetci sa tešili prítomnosti svojho veliteľa, nezakrývali v ústraní ostatných účastníkov osláv to, čo nikdy neskrývali ani pred sebou samými, že spomínať úprimne, cez pravdu vlastných životov, ktoré aj po vojne nasadzovali dlho, pri rôznych príležitostiach voči vojnovým štváčom, zostal odkazom ich bojov v ich srdciach pre ich vlastné životy.

Asi to ma núti verejne rozmýšľať dnes, tesne pred centrálnymi oslavami 75. výročia SNP aj v týchto intenciách. Kladiem si v mojej duši sám pre seba konštatovanie: To najhoršie tajíme dnes i sami pred sebou. A potom píšte dejiny národa, alebo dokonca dejiny vlastnej futbalovej rodiny?!

Čítate proklamačné heslá typu: Vráťme ľuďom túto krajinu? Kto nám ju zobral? A kedy? Prečo? Kto nám zobral pravdivé dejiny futbalového turnaja O pohár SNP, ktorý má v Banskej Bystrici za sebou pomaly 50 uskutočnených ročníkov? Prečo mohol tento, jeden z najstarších dorasteneckých turnajov v Európe zostať do dnešných dní na žive? Prečo na také udalosti nenachádzame viac zdrojov, aby žili pravdou a v pravde? O to s väčšou dôležitosťou vyzdvihujem prístup súčasného riaditeľa Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislava Mičeva, že jubilejný 50. ročník futbalového turnaja SNP podporil aj ekonomicky.

Rozprávam sa s viacerými, ktorí túto pietu prostredníctvom futbalových aktivít rôznorodo pripomínali a pripomínajú. Hovorím o tom, ako mal turnaj na ktorý pravidelne chodievali v minulosti, ako jeho účastníci, mladí futbalisti Baníka Ostrava, Tatrana Prešov, slávnej Trnavy, dokonca mladej reprezentácie SR s kategóriou U18?

Funkcionári i tréneri Ján Roháč, Milan Smädo, Štefan Rusnák, syn Ondríka Poljovku, dnes tréner Podbrezovej U19 Martin, ktorý odohral v I. lige dospelých úctyhodných 404 prvoligových stretnutí, ale aj odchovanec hráčskej školy armádnej banskobystrickej Dukly Peter Halaj, ktorý v jednej dobe tiež dobrovoľnou prácou „riaditeľoval“ vo funkcii šéfa tomuto turnaju v meste pod Urpínom, spomenúť musím i skvelého bývalého futbalistu, dnes trénera žiakov MFK Dukla Norberta Dikacza, vytvárajú tiež svojou prítomnosťou na popisovanom podujatí kolorit dejín skutočného priateľstva prostredníctvom futbalu, športu vôbec.

Veľká postava svetového športu, Emil Zátopek, na jednej besede so žiakmi ZŠ v hornozemplínskej obci  v Nižnom Hrabovci okrem iného povedal:

„Víťazstvo je krásne, ale priateľstvo je zo všetkého najkrajšie.“

Vo svojom redakčnom zápisníku nosím aj ďalšiu skvelú pravdu preverenú vlastným životom. Nikomu si ju nedovolím vnucovať. Zrodila sa životmi mnohých ľudí, počas vlastných pádov. Znie:

„ Zločinci sa môžu spolčiť, nie však priateliť.“

Všetko myšlienky na uvažovanie. Myšlienky potrebné aj v čase veľkolepých príprav dôležitých osláv 75. výročia SNP. Osobne si znova kladiem sám pre seba nezodpovedanú, ale stále životom publicistu hľadanú odpoveď na otázku: Poznáme dobre rodokmeň našej futbalovej publicistiky? Akou kvalitou preukazujeme úctu k poznávaniu vlastných dejín, vo vlastnej futbalovej rodine, ktorou by mal byť ten náš klub, ku ktorému sa hlásime? Ten náš šport, ktorý vyhlasujeme, že na jeho oltár sme schopní skladať naše životy? Dá sa hľadať a nachádzať pokrok bez toho, aby sme dobre poznali vlastnú dedovizeň a prejavovali dodržiavaním jej odkazov úctu k samým sebe?

Ťažké otázky? Myslíte si, že boj s fašizmom bol a zostal ľahkým?…Dajú sa dejiny futbalu písať a rozširovať faceebookom?.. Rozbíjať dobro a priateľstvo nemusíme mechanicky kladivom. Ono sa dá rozvíjať aj modernejšími a rafinovanejšími spôsobmi. Krvilačné rozbíjanie priateľstva na zemeguli neprináša pozitívne hodnoty ani bohatstvo svetu. Za úžené bohatstvo pokladám, múdrych ľudí tohto sveta. Radím k nim aj írskeho dramatika Georga Bernarda Shawa, ktorý žil v rokoch 1856 – 1950. Práve on zanechal aj pre moju maličkosť skvelý odkaz. Tiež odpozorovaný od života:

„ Rozumný človek sa prispôsobuje svetu vôkol seba. Nerozumný sa vytrvale snaží prispôsobiť svet sebe. Preto všetok pokrok sa odvíja od nerozumných ľudí.“  

Jozef Mazár, foto: Samo Telúch

Pozri tiež

Milujú futbal, milujú ľudí, milujú život!

Na tohoročných oslavách 70 ročnice futbalu v Podlužanoch ponúkli jeho organizátori nahliadnuť do jedného veľkého tajomstva. …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *