Ernest Caban: „Ohromne si vážim, že som tu!“

MUDr. Ernest Caban pôsobí ako chirurg v Poliklinike NovaMed, spol. s r.o. Zaoberá sa diagnostikou a liečbou ochorení a úrazov, ktoré sú liečiteľné chirurgickými metódami. Stále je aktívnym športovcom a športovanie odporúča každému, kto ho môže vykonávať.  V súčasnosti patrí k zmluvným lekárom Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica, ktoré zabezpečuje prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenskej republiky v podmienkach rezortu ministerstva obrany. Redakcia Priekopníka ho oslovila ohľadne rozhovoru mapujúceho jeho profesionálnu činnosť. S atlétmi a biatlonistami sa zúčastnil vrcholových športových podujatí ako olympijské hry, majstrovstvá sveta či majstrovstvá Európy.

Akým spôsobom ste sa dostali k športovému lekárstvu. Na aký podnet k tomu došlo?

„Už na Lekársku fakultu v Martine som šiel s tým, že sa chcem venovať športovému lekárstvu. V mladosti som športoval na celkom slušnej úrovni. Mojou doménou boli stredné trate na 400 m, 800 m a 1500 m. Dostal som sa aj do juniorskej reprezentácie. S úsmevom dnes spomínam na to, ako mi otec hovoril, že najstarší potomok musí mať rozum a musí aj byť najbližšie, pretože sa nevie kam sa rozídu ostatní súrodenci. A tak som sa ocitol na LF v Martine. Môj otec tiež študoval medicínu, ale kvôli vojne a povstaniu štúdium nedokončil. V tom období športová medicína bola u nás na pomerne nízkej úrovni. Po ukončení štúdií som v roku 1974 prišiel do Banskej Bystrice. 1. septembra som na mesiac nastúpil do zamestnania na úrazovke v KÚNZ, pretože v októbri ma už čakal nástup na vojenskú službu. Mohol som si vybrať či nastúpim ako športovec, alebo lekár. Rozhodol som sa pre zadelenie športovca. Počas vojenskej služby som mal príležitosť chodiť aj do služieb v nemocnici. A tam začali ku mne chodiť športovci s úrazmi a zraneniami. Vtedy som si uvedomil, že pre športovcov je podstatne lepšie, ak sú liečení lekárom, ktorý aj športuje. Veľakrát práve doktori, ktorí  nešportovali a nešportujú povedia vetu – ak vám to prekáža, alebo ak vám to robí zle, potom to nerobte. A pritom sa dá športovať aj liečiť. Po absolvovaní vojenskej povinnosti som sa vrátil na úrazovku a fakticky som sa stal dvorným lekárom Dukly a vtedajšieho športového gymnázia.“

Ako vám prebiehal deň v pozícii lekára reprezentácie na podujatiach typu OH, MS alebo ME?

„Každý si myslí, že byť na OH alebo MS je fantázia. To len priletíte na letisko, sadnete do autobusu a nonstop ste v permanencii. Nemáte čas na nič. Pozrime sa na atletiku. Celý deň ste na štadióne, pretože pretekári tam prídu trénovať a potom nastáva čas zápolení. V takom Stuttgarte na MS v roku 1993 som ráno prišiel po raňajkách o pol ôsmej na štadión a povedal som, že som pri veľkom stane Coca  Coly a dvojfázovo som si zatrénoval. Na OH v Atlante v roku 1996 končila atletika o pol desiatej večer. A paradoxne najväčšiu časť atletických zápolení som videl večer v televízii, keď sme skončili so všetkým a mohli sme si sadnúť. Na druhej strane ale je pekné tam byť a zažiť tú atmosféru. Obzvlášť nádherné je, ak ste priamo pri tom, keď náš reprezentant fantasticky zabojuje a získa medailu. Vnútorne som spokojný, pretože som bol pri prvých štyroch medailách, ktoré získalo samostatné Slovensko. Bol som pri bronze Jožka Gönciho v Atlante, pri prvom bronze Igora Kováča z MS v atletike v Aténach v roku 1997 z behu na 110 m prekážok, aj pri striebre Martiny Halinárovej z MS v biatlone v Kontiolahti z roku 1999. Nakoniec k tomu pripočítam ešte aj Miša Martikána a jeho zlato z Atlanty, ale ten bol o niečo ďalej a my sme prišli za ním neskôr.“

Dodržujú vrcholoví športovci a medailisti pokyny lekárov?

„Ale áno. Napríklad slovinská bežkyňa na lyžiach Petra Majdičová. Bola tu 14 dní na sústredení pred OH vo Vancouveri. Tréning sme kombinovali s pobytom v kryokomore, ktoré sme zakladali zvlášť pre športovcov. To čo sa jej stalo vo Vancouveri na tréningu bola tragédia. Ale klobúk dole pred ňou. Aj so zlomenými štyrmi rebrami a fakticky prepichnutými pľúcami si dobehla po bronzovú medailu. Ona je typom športovca, ktorý to podobne, ako  Nasťa Kuzminová a Maťko Tóth, majú v hlave usporiadané. Petre som povedal, že ak má čas, zvolám všetkých športovcov zo Slovenska, aby im porozprávala o čom vlastne šport je a čo za tým je. Dôvod? Mala presne prepracovaný každý tréningový deň. Čo, ako, kedy. Šli sme na spoločný tréning a dohodli sme sa, že budeme behať hodinu a 30 minút. Už sme zbiehali z Kremnických vrchov dole a Petre som povedal, že o chvíľu sme na Králickej chate. A ona zareagovala slovami – ako za chvíľočku ešte je iba hodina a 22 minút, ešte máme tréning 8 minút. To sú detaily, ale som rád, že som ich aj ja pochytil od takýchto športovcov. Môžem ich aplikovať na sebe a skutočne všetko je to v hlave. Na starosti som mal aj biatlonistku Martinu Halinárovú, teraz jej zverenkyne, ďalej Paliho Hurajta a ohromne si cením, že aj Nasťu Kuzminovú. Z futbalistov Vratislava Greška z obdobia, keď hral za Duklu, ale aj počas jeho pôsobenia v zahraničí.“

Vysvetlite bližšie princíp spomínanej krykomory?

„Najskôr sa nachádzala v Kryomede, teraz je to ICE FIT Relax centre. Je tu kryoterapia a liečba chladom. Kryoterapiu sme sem priniesli cez poľských športovcov. Kryokomora je vynikajúca na regenerácia športovcov. Urýchľuje biochemickú regeneráciu. Športovec sa v podstatne kratšom čase dokáže zregenerovať. Samozrejme k tomu patria aj dovolené podporné prostriedky, to znamená pitný režim, vitamínový a minerálový režim. Už je to tak prepracované, že presne vieme, koľko vstupov, ako a kedy treba, aby sme toho športovca pripravili na deň D. Kryokomora má pre športovcov aj liečebný efekt. Hovorím jedno, čo raz Japonci pustia do sveta, nepochybujme o tom, či je to dobré, alebo nie. Je to dobré. A zakaždým pripomínam ešte jednu skutočnosť. Zdravotné poisťovne v Poľsku a Nemecku preplácajú vstupy do kryokomôr. Každému poistencovi 10 vstupov v rámci prevencie. Prišli na to, že tých 10 zaplatených vstupov je podstatne lepších, ako neskôr ďalšie peniaze vyhodené na liečbu. V Poľsku som videl 120 až 130 ľudí čakajúcich na vstup. Videl som 60 až 70-ročných ľudí navštevujúcich kryokomoru. Pritom by strčili do vrecka čo sa týka kondície našich 50-tnikov, ba aj 40-tnikov. Okrem toho liečebná zložka pôsobí aj pri detskej mozgovej obrne, artritíde aj dospelých, nielen detí, pri všetkých zápalových ochoreniach, ktoré sú v kryokomore indikované. Je to vynikajúce.“

Môže sa ešte niečo bližšie povedať ku kryokomore?

„Už za jeden vstup a jeden deň pobytu dochádza k pozitívnemu efektu. Pre bežného človeka sa odporúčajú ročne dva desaťdňové vstupy. Športovci už podľa záťaže vedia, že keď si organizmus na kryokomoru zvykne aj reaguje inak. Pri ďalších vstupoch je reakcia rýchlejšia. V japonskej a poľskej literatúre je biochemicky dokázané, ako rýchlo sa všetky škodliviny, ktoré sú v organizme odbúravajú. Tí čo tam chodia častejšie, aj bežní ľudia, už si to vedia naprogramovať. Pred zimou, keď je prechodné obdobie – nie je ani jeseň ani zima – zvyčajne chodia v septembri. Získaný nadobudnutý efekt pretrváva 2 až 3 mesiace. Zvýšený imunitný systém ostáva stále, ale protizápalové látky, ktoré sa vylučujú, dokážu vykonať pozitívum pri prechodoch a pri chrípkových obdobiach. Osobne dvadsať rokov nepoznám čo je to chrípka.“

Ste autorom nielen odbornej literatúry, ale aj oddychovej a humorne ladenej. Predstavíte ju?

„Napísal som skôr knihu spomienok na starých Bystričanov. Tá kniha nemá názov a sú to akési Murphyho zákony po slovensky. Prečo by sme sa mali riadiť Murphyho zákonmi? Či Slováci nemajú svoje vlastné zákony? Krátka ukážka. Napríklad prvý zákon znie – ak ti prekáža pálenka v robote, nechaj robotu. Druhý zákon – čím viac pijem, tým sa mi viac trasú ruky, čím viac sa mi trasú ruky, tým viac rozlejem, čím viac rozlejem, tým menej vypijem, takže čím pijem viac, tým pijem menej. Je tam aj jedna stať zo športu a jedna stať zo života v nemocnici, aby si ľudia nemysleli, že aj v nej sa veľakrát  vyskytli situácie aj vážne, ale aj množstvo humorných situácií či už s pacientmi, alebo medzi lekármi navzájom. Pred mesiacom knihu krstil Janko Snopko. Bohužiaľ o mnohých, ktorí už odišli hore do neba, zo špitála aj od športu, mladí Bystričania už nebudú vedieť, kto to bol, čo to bol. Pritom to boli ľudia, ktorí pre medicínu a šport v Banskej Bystrici urobili veľmi veľa. Knihu nazývam jednohubka – keď ju človek začne čítať o piatej tak o ôsmej ju už  má prečítanú. Profesor Vladimír Patráš, vedúci Katedry slovenského jazyka a literatúry UMB text upravil do prenádhernej slovenčiny. A už som dostal avízo, že by som mal napísať druhý diel. Takže uvidíme. Chce to čas.“

Aký máte prístup pri liečení športovcov?

„Predsa je len podstatné, opakujem, keď športovcov lieči lekár, ktorý stále športuje alebo sa športu venoval. Niektorí športovci chodia za mnou s tým, čo dostali. Ja to pri behaní vyskúšam sám na sebe a oni majú smolu v tom, že ma nemôžu oklamať slovami, v tom zmysle, že to nezaberá, alebo že je to na nič. Ja to testujem sám na sebe. Potom so športovcom konzultujeme čo a ako. Každému síce môže pasovať niečo iné, ale spolupráca medzi lekármi aj športovcami je vynikajúca. Občas sa nájdu nejaké výnimky, ale to už závisí aj od inteligencie konkrétneho športovca. Nemám rád, keď futbalisti, alebo hokejisti navštívia štyroch lekárov, z každého si niečo vyberú a potom prídu za mnou. Moja rada. Keď už idem, tak idem za jedným lekárom, pretože ako hovoril náš nebohý pán primár Hudec, veľa doktorov, pacientova smrť. A vždy športovcom pripomínam jedno. Skôr sa nechať operovať takým chirurgom, ktorý vykonáva za deň desať takýchto činností, ako takému, ktorý ich vykonáva štyri razy za štvrťrok.“

Máte nejaké životné krédo?

„Ani nie. Ale pred piatimi rokmi som mal ťažký úraz. Taký, že som sa z neho vyškrabkal len tak-tak. Zlomená krčná chrbtica – hovorí to samé za seba. Čiastočne ochrnuté boli aj ruky. Bola to strašná facka, ale takáto udalosť človeku ohromne zmení život. Po zdravotnej stránke to neželám nikomu, ale po tej vnútorne obrodnej každému. Rozprával som sa aj s ľuďmi, ktorí prežili klinickú smrť, alebo sa vrátili od svetielka na konci tunela. Oni úplne inak pozerajú na svet. A ja už tiež. Každé ráno sa zobudím a poviem si – ako fajn, už som tu päť rokov nemusel byť a o čo všetko by som prišiel. Pokiaľ mám svoju najbližšiu rodinu a svojich kamarátov, pokiaľ sú zdraví a pokiaľ budem mať na dva deci mlieka a jeden rožok, tak som spokojný. Nepotrebujem nič navyše, lebo všetko by my už bolo nanič, keby mi 1. novembra zapaľovali sviečku v krematóriu v Kremničke. Ohromne si vážim, že som tu. Pretože z takého úrazu, buď väčšina ľudí ostane ako trvale postihnutá, alebo skončí vôbec.“

Robert Hoza

 

 

 

Pozri tiež

Sladké túžby po kráse, po ochote pomáhať, po solidarite, majú korene aj v histórii

Rubrika Hovory s partnermi získava čoraz viac na odozve vo verejnosti. Dôkazom sú pribúdajúce listy v redakčnej …

4 komentáre

  1. Skvelý rozhovor a skvelá osobnosť Banskej Bystrice.

  2. Aj ja k nemu chodím a som úplne spokojná : )

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *