Rozhovor: „Pomaly chlapi rastú“

Blížia sa LOH v Rio de Janeiro, na ktorých by mal do medailových pozícií prehovoriť aj chodec Matej Tóth. Do Brazílie s ním pocestujú aj ďalší jeho reprezentační a kluboví kolegovia –Dušan Majdán, Mária Czáková, Martin Tišťan a Mária Gáliková. U nich nie sú medailové očakávania, ale tiež si zaslúžia pozornosť, keďže budú na spomenutom podujatí reprezentovať Slovensko. Dvoch posledne menovaných pripravuje do Južnej Ameriky tréner VŠC Dukla Banská Bystrica nadporučík Roman Benčík.

Pred veľkonočnými sviatkami sa chodci Dukly zúčastnili 35. ročníka medzinárodných chodeckých pretekov „Dudinská päťdesiatka“. Muži súťažili na 50 km dlhej trati a ženy museli zdolať 20 km vzdialenosť. Predpísaný limit, zaručujúci účasť na LOH, si v Dudinciach zabezpečil i ďalší pretekár trénera Romana Benčíka, Martin Tišťan.

„Dudince boli majstrovstvami Slovenska a súčasne aj domácou slovenskou kvalifikáciou. Martin Tišťan je môj zverenec a splnil kritérium k účasti na olympiáde. Patrí k skúseným borcom. Verím, že ho na 50-ke ešte len čaká ten správny čas. Minulý rok splnila kritériá na LOH aj moja manželka, Mária Gáliková. Pocestuje na svoju prvú olympiádu. Celú svoju športovú kariéru tým žila a žije. Z rôznych dôvodov, či už zranenia alebo nesplnené limity, jej to viackrát nevyšlo. V súčasnosti je však stále lepšia a lepšia. Dnes nie je problém dokázať to aj sofistikovane, rôznymi prístrojmi a funkčnými vyšetreniami, kde sa dá všetko zmerať. Vieme, že jej športová forma môže ešte gradovať. Uvidíme, či sa jej to podarí dokázať, v deň jej štartu na LOH. Dôkazy, že sa zlepšuje, sú. Vo Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica má stanovený cieľ. Umiestnenie do 20. miesta, čo ale nebude vôbec jednoduché. Na pretekoch v Dudinciach ešte splnil limit na tohtoročné MS juniorov v poľskom meste Bidgošč (Bydgoszcz) aj Dominik Černý,“

zhodnotil dosiahnuté výsledky z kúpeľného mesta Roman Benčík.

            Z prozaického pohľadu vystáva otázka, či je pre trénera – manžela vedenie vlastnej manželky výhodou alebo nevýhodou.

„Z pohľadu rodinného života je to pre nás veľká výhoda. Spolu so synom Šimonom môžeme spoločne prežiť oveľa viac času. Často spolu s manželkou chodíme spolu na sústredenia a berieme so sebou aj chlapca. Samozrejme na tie väčšie, ako napr. vo februári do Johanesburgu, sme cestovali bez syna. Takže to je výhoda. Ale objavia sa aj negatívne stránky. Niekedy doma vznikne napätá situácia, ktorá vyplynie z nášho zamerania profesionálnym športom, hlavne keď konzultujeme postupy a výkony,“

priznal bez otáľania Roman Benčík.

Kto je vlastne Roman Benčík?

Svoj vzťah k športu začal budovať už na základnej škole. Veľmi rád a možno aj so skrývanou nostalgiou na tieto časy spomína:

„Som dieťa socialistického športového systému. Prešiel som všetkými jeho stupňami. Začínal som v športovej triede, pod vedením pána učiteľa Rogovského, ktorý mi odovzdal veľa aj z pohľadu môjho súčasného trénerského zamerania. Viedol nás k všestrannosti. Naučil nás základy volejbalu, basketbalu, futbalu, ale aj stáť na bežkách. Mávali sme s ním pravidelné tréningy a všestrannú prípravu. Dnes viem, že sa to vyplatilo a vôbec to nebolo zlé. Dodnes z jeho základu vychádzam. Na športovom gymnáziu sa už špecializácia zužovala. Tam som dostal aj trénerské základy, pretože jedným z predmetov boli „Základy telesnej výchovy a športu“. Potom som prišiel na Duklu, ako športovec, v rámci základnej vojenskej služby. Neskôr som tam pôsobil aj ako masér. Po ukončení základnej vojenskej služby som sa vrátil na športové gymnázium a pôsobil v ňom ako masér. Postupne som si spravil trénerskú triedu a pracoval s mládežou. A po 19-tich rokoch som sa opäť vrátil na Duklu. Tentoraz už k dospelým vrcholovým športovcom. V súčasnosti vediem najmä dospelých. Okrem dvoch vyššie menovaných olympionikov trénujem aj dvoch reprezentantov do 23 rokov – Miroslava Úradníka a Luciu Čubaňovú – a k nim je potrebné pripočítať tiež už spomenutého nádejného juniora Dominika Černého. To je mne zverená skupina športovcov. K nej musím pripojiť ešte aj skupinku mladých amatérskych športovcov.“

Zaujímavé je, že práve Romanov otec, dobre známy chodecký tréner Juraj Benčík, syna odhováral od pôsobenia v profesionálnom športe.

„Pripomínal mi, aby som si dobre rozmyslel, čo chcem robiť. K trénerstvu ma vôbec neviedol. Ale bol a dodnes je mojim vzorom. Chodil som za ním aj na víkendové sústredenia do Tatier alebo do Dudiniec. Otcovi som automaticky pomáhal pri občerstvovaní pretekárov, či už na pretekoch alebo počas tréningov. Dobre si pamätám Jozefa Pribilinca, Pavla Blažeka, Romana Mrázeka, Pavla Sýkoru aj Igora Kolára a keďže som s nimi na sústredeniach aj býval, poznám ich povahové vlastnosti,“

spomína Roman Benčík na časy už vzdialené, ale pocitom blízke.

            Chodecký šport a výkony v ňom dosahované sú neodmysliteľne spojené s podnebnými a klimatickými podmienkami. Najideálnejšie výkony sa dosahujú pri teplotnom rozmedzí 15-tich až 25-tich stupňov Celzia.

„Môže byť aj zamračené, ideálnejšie je to ale bez slnka. Pri nižších teplotách do 21 stupňov nevadí ani slniečko. Ak je vyše 22 stupňov a ešte páli aj slnko, potom už jeho priama žiara niektorým pretekárom spôsobuje problémy. Ale trénovaní športovci vedia zniesť aj náročnejšie formy počasia. Napríklad moja manželka radšej preteká poobede, medzi 16-tou a 17-tou hodinou. Pretekári na 50 km zase majú štart ráno približne o pol deviatej. Ale aj medzi nimi sa nájdu športovci, ktorí by radšej štartovali poobede,“

čiastočne priblížil zákulisie chodeckých podujatí Roman Benčík.

            Po medzinárodných pretekoch v Dudinciach sa celá pozornosť kvalifikovaných chodcov a trénera koncentruje na vrchol ich tohtoročného snaženia, ktorými sú jednoznačne LOH v Rio de Janeiro. Jasný je aj plán záverečnej prípravy.

Do 14. mája absolvujeme sériu pretekov. Najskôr v apríli v Poděbradoch. Ďalej 7. mája, konkrétne Majku Gálikovú a verím, že aj Mirka Úradníka spolu s Dominikom Černým, čakajú prvé MS družstiev v chôdzi v Ríme. Nasledujú najstaršie chodecké preteky v Borskom Mikuláši, 14. mája, ktoré sú súčasťou atletickej ligy. Ak to bude možné, pôjdeme tam všetci. A začiatkom júna plánujeme stredohorské sústredenie v dĺžke troch týždňov na Štrbskom plese. Po ňom máme dvojtýždňovú pauzu a okolo 5. júla cestujeme do malej obce Trepalle, ležiacej nad strediskom Livigno, v talianskych Alpách. V nich absolvujeme záverečnú vysokohorskú prípravu pred LOH. Moja skupina tam pôjde skôr a o týždeň neskôr pricestuje celý slovenský chodecký tím, v čele s Matejom Tóthom, s fyzioterapeutom a lekárom. Štvrtého augusta máme naplánovaný odlet do Brazílie. Martin Tišťan aj Mária Gáliková už vedia, že ich deň D je 19. augusta. Ráno Martin odštartuje na 50 km trasu a ženy o 13. hodine na 20 km. Aklimatizačný pobyt v Brazílii sme naplánovali na dva týždne,“

priblížil harmonogram svojich zverencov Roman Benčík.

O športovej budúcnosti svojho štyri a pol ročného syna Šimona hovorí chodecký tréner zatiaľ triezvo:

Nechávame tomu voľný priebeh. Kým dedo Juro by z neho chcel mať chodca, druhý dedo Fero z Tlmáč, futbalistu. Skôr oni, ako my rodičia, sa predbiehajú v tom, čo zo Šimona bude. Možno vôbec nebude športovcom a uplatní sa v úplne inej sfére. Nakoniec často aj pred mojimi zverencami používam vetu – „Pomaly chlapi rastú“, so zámerom upozorniť ich, aby boli trpezliví a dôrazne a tvrdo na sebe pracovali. Pripomínam im tým skutočnosť, že tréning aj športová kariéra sú podobné stavbe domu, kde je potrebné trpezlivo prikladať tehličku ku tehličke. Ale používam aj iné vyjadrenia ako „To chce len pokoj“, prípadne „Trpezlivosť ruže prináša“. Hovorím im to stále, keď niečo vykonajú dobre, ale aj keď sa im niečo nepodarí podľa ich predstáv. A oni si už z toho robia aj žarty. No a v rámci rodovej rovnosti hovorím to isté aj babám. „Pomaly chlapi rastú.“

Robert Hoza,

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *