Potrebujem človeka chytiť za srdce

Ladislav Kaboš je režisér dokumentárnych filmov. V roku 2015 mu bolo udelené Krištáľové krídlo, ako osobnosti, ktorá vo svojom období dosiahla mimoriadnu odbornosť. Prakticky to znamená vyzdvihnutie ľudí. Ktorých profesionálne výkony si zaslúžia pozornosť a úctu. Ladislav Kaboš medzi nich určite patrí o čom svedčí aj motto, ktorého sa pri svojej práci neustále pridržiava „ Nehľadáme senzácie ale ľudskosť“. Ladislav Kaboš navštívil Banskú Bystricu pri príležitosti prezentácie knihy „Ladislav Hudec – Otec ázijských mrakodrapov“, ktorú napísal spolu s manželkou Svatavou Máriou Kabošovou. Ladislava Kaboša sme požiadali o exkluzívny rozhovor, ktorý čitateľom Priekopníka ponúkame.

Aká bola vaša cesta k dokumentárnemu filmu a k osobe Ladislava Hudeca?    

Na pražskú FAMU som sa na prvý pokus nedostal. Vyriešil som to štúdiom na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave. Škola na ktorú sa dalo relatívne ľahko dostať, ale z hľadiska náročnosti, aj ju veľmi ľahko opustiť. Ukážem to názorne na našom ročníku. Začínali sme 36, ale o rok neskôr, keď už som bol prijatý na FAMU, ostalo devätnásť študentov. Mne sa podarilo zložiť aj najťažšiu skúšku z fyziky, matematiky a deskriptívnej geometrie. Na študijnom oddelení ale potom nevedeli pochopiť, prečo z ich školy odchádzam a začínam štúdium od prvého ročníka na inom type školy. Ťažko som im vysvetľoval, že si plním svoj sen stať sa filmárom – kameramanom. Pritom ale obdobie strávené na SVŠT nemalo pre mňa vôbec punc premárneného času. Dokonca, a to hovorím s ohľadom na osobu Ladislava Hudeca, som na Bernoláku spoznal množstvo budúcich architektov a pracoval som vo fotografickom krúžku. Na tú dobu bol slušne dotovaný a podporovaný. Na internáte sme mali k dispozícii dve fotokomory a ateliér. V tom období som začal prácu s modelom a so svetlom. Tvoril som čierno-biele aj farebné fotografie. S nimi som absolvoval sedem výstav. Architekt Zolo Šáro, môj priateľ z B-Klubu, dnes žijúci v New Yorku, podieľal sa na stavbe niekoľkých mrakodrapov na 5th Avenue. Bol prvým adeptom, o ktorom som rozmýšľal, že s ním nakrútim dokument o architektovi, ktorý emigroval a pridal sa k desiatkam slovenských architektov, ktorí žijú a tvoria v zahraničí. Ale o vlások zvíťazilo rozhodnutie spracovať príbeh Ladislava Hudeca. V jeho prípade rozhodlo to, že sa o ňom málo vedelo, že pôsobil v exotickom prostredí a pre mňa – dokumentaristu to predstavovalo veľkú výzvu.

Nerozmýšľali ste nakrútiť dokument aj o Jurajovi Hudecovi, otcovi Ladislava Hudeca, ktorý sa zaslúžil o výstavbu v Banskej Bystrici?    

Určite. Staviteľ Juraj Hudec bol významnou postavou Banskej Bystrice, ale pri uchopení témy mňa viac zaujíma príbeh človeka – emócie a tie sú v ľudských vzťahoch a ľudských príbehoch. Uvediem príklad. Mohol som nakrúcať film iba o stavbách Ladislava Hudeca, o jeho architektúre s klasickým komentárom. Predstavovalo by to výbornú učebnú pomôcku pre poslucháčov architektúry. To ale nebolo mojim zámerom ani cieľom. Navyše, dozvedel som sa, že ešte žijú jeho deti. Zdalo sa mi zaujímavejšie nakrútiť ich, aj keď už v pokročilom veku. Ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie, keďže Theo aj Martin o dva roky umreli. Žije už len dcéra Alessa. To čo povedali je zachytené ako vo filme tak aj v knihe o Ladislavovi Hudecovi. Dnes už sú to unikátne rozhovory detí o ich otcovi, o dobe koloniálneho Šanghaja, ktoré sa už nedajú zopakovať. Stavby Ladislava Hudeca v Šanghaji môžete nakrúcať z rôznych uhlov ešte veľa rokov…

Práca na časozberných dokumentoch trvá niekoľko rokov. Napríklad v prípade filmu „Zmenil tvár Šanghaja“ môj prvý kontakt s témou začal v roku 2005 a film mal premiéru v Šanghaji v roku 2010.

V 80-tych rokoch ste prežívali ťažké obdobie života aj tvorby.

Prvé filmy mi dramaturgoval Dežo Ursiny. Zachytávali sme život bežného človeka, so všetkými bolesťami, starosťami, žiaľom, šťastím. Bez pozlátka. Ani interiér sme nevylepšovali, ľudí sme neprezliekali, aby lepšie vyzerali. Naše filmy dostali v 80-tych rokoch od komunistických filmových kritikov nálepku „estetika škaredosti“. Mojím debutom boli „Deti na nás hľadia“, príbeh o manželoch, ktorí si vzali do pestúnskej starostlivosti deväť detí, pretože nemohli mať vlastné. A desiate dieťa sa im narodilo už vlastné. Film bol prijatý veľmi pozitívne, hlavný hrdina bol baník a pestúnska starostlivosť bola vtedy socialistickou spoločnosťou veľmi propagovaná. Nerád spomínam na film „Starina“. Asi 3500 ľudí zo siedmych dedín muselo opustiť svoje domovy kvôli stavbe vodárenskej nádrže Starina. Film mi cenzurovali, skrátili a museli sme do neho dokrútiť zábery, ktoré vyjadrovali „nadšenie“ mladých ľudí, ktorí sa z dediny dostanú do nového sídliskového bytu. Pre väčšinu však presídlenie v skutočnosti znamenalo traumu, z ktorej sa nevedeli spamätať do konca života.

Po filmoch „Starina“ a „Fašiangy v Sebechleboch“ som dostal dvojročný zákaz tvorby vlastných filmov v krátkom filme. Predseda KSS v Štúdiu krátkeho filmu (ŠKF) a hlavný dramaturg ma vystríhali, aby som o tom nikde nehovoril. V opačnom prípade ma čakal doživotný zákaz vlastnej tvorby. Zákaz znamenal, že ste nemohli pracovať na autorských filmoch, teda témach, ktoré vás bytostne zaujímali. A to bola vážna záležitosť. Ak ste súhlas na vlastnú tvorbu nezískali, boli ste nútený, v rámci prežitia, pracovať na objednávkach. Znamenalo to nakrútiť krátky film na niečiu objednávku. Poznal som však niekoľko režisérov, ktorí pracovali hlavne na objednávkach. Po vlastnej tvorbe netúžili.

Ako ste tento stav riešili?

Mal som šťastie. V dobe keď sme s manželkou a malým dieťaťom skutočne živorili, prišiel som do Prahy. Tam som našiel ľudí, ktorí mi dali šancu nakrútiť film pre Československú televíziu. Začal som robiť na filme o českej avantgardnej sochárke Magde Jetelovej. Netušil som, že tesne potom, čo film dokončím, Magda emigruje do Nemecka. Samozrejme štátna televízia film neodvysielala. Hudbu k filmu mi poskytol líder kapely Pražský výběr Michal Kocáb z platne „Straka v hrsti“. Tá bola v tom čase zakázaná. Michal prišiel osobne do strižne skontrolovať nasadenie hudby. Magdu si veľmi vážil, osobne ju poznal. Expresívne, agresívne motívy Pražského výběru vytvárali perfektný celok s príbehom Magdy Jetelovej, ktorá vyjadrovala pocity a náladu nespokojnej generácie mladých ľudí, ktorá už nedokázala mlčať.

„Kamarátky na smrť“ je dokument o ženách, ktoré v období 2. svetovej vojny bojovali v 1. československom armádnom zbore Ludvíka Svobodu. Ženy pôsobili na frontoch, podobne ako v sovietskej armáde, nielen v pozícii ošetrovateliek.              

Marie Ljalková – Lastovecká z Brna vojnová veteránka, zdravotníčka, ale aj vyhlásená snajperka, je ústrednou postavou dokumentu. Už umrela. Rusi sa k nasadeniu žien v sovietskej armáde tiež veľmi nepriznávajú. Dokonca v Moskve, kde sme dokument premietali, jeden z pamätníkov Veľkej vlasteneckej vojny, v niektorých častiach, zakrýval projektor so slovami: „Ето неправда“ (to nie je pravda). Nevedel akceptovať rozprávanie žien veteránok. S „oral history“ musíte narábať veľmi opatrne. Keď pamätníčka povedala, že okolo nej prešlo 250 tankov, povedal som si: „aha tak to bolo asi 50 tankov“. Nános času v mysli mení fakty a nie je ich možné ani detailne overiť. Ak ale žena hovorí o svojom znásilnení detailne, verím jej, že si to nevymyslela. Veľmi nám pri nakrúcaní dokumentu pomohla dcéra Ludvíka Svobodu, Zoe Svobodová – Klusáková. Podľa mňa vojačky vykonali na fronte obrovský kus práce. A málo sa o tom vie.

Režiséri hraných filmov oplývajú pri nakrúcaní emóciami. Je to tak aj u režisérov dokumentárnych filmov, ktorí kladú dôraz na faktografickú dôslednosť?    

Film nemôže bez emócií existovať. Pri nakrúcaní je pre mňa dôležitá miera empatie režiséra a tvorivého štábu. Od človeka, ktorého som niekoľkokrát videl chcem, aby hovoril svoje najintímnejšie zážitky na kameru bezprostredne, aby pôsobil autenticky. To je na dokumente najťažšie. Zdá sa mi, že niekedy si dokumentaristi neuvedomujú, že ich najväčším umením, je priblížiť sa k človeku čo najbližšie. K tomu ho potrebujete chytiť za srdce. A vo finálnom produkte súčasne divák v kinosále vidí, či režisér má účinkujúceho rád a váži si ho, alebo nie… A je jedno, či dotyčný človek je Róm, bezdomovec, alebo prezident. Jednoducho miera vcítenia sa je pre dokument nesmierne dôležitá.

Čo by ste povedali k dokumentu „Český Alláh“, ktorý sa pod vplyvom udalostí, spojených s migráciou do Európy, stal naliehavo aktuálnym?  

Je to môj krátky film o moslimoch v Čechách z roku 1996. Konkrétne o českom moslimovi z Brna a o probléme okolo stavby prvej mešity, ktorá sa plánovala v tom istom meste. Vystupuje tam napríklad, dnes mediálne dobre známy, pán Hassan Muneeb Alwari z Iraku, ktorý v súčasnosti vedie českú moslimskú obec. Stretol som sa s ním po rokoch (2015) v kinosále brnianskeho Kina Art, kde premietali môj najnovší film „Farby piesku“. Moslimovia ako téma ma zaujímala už na počiatku 90-tých rokov. Najprv vznikli „Krvavé piesky Líbye“ – televízna verzia filmu. Český kinematografický fond podporil myšlienku vytvorenia celovečernej verzie pre kiná – „Farby piesku“. V prípade filmu „Všetky moje deti“ to bolo opačne – najskôr sme zostrihali celovečernú kinematografickú verziu a potom pre STV kratšiu, 52 minútovú verziu.

Líbyu som navštívil dvakrát ešte počas vlády Muammara Kaddáfiho, dvakrát počas občianskej vojny a raz po vojne. V roku 2006 som bol v mesiac v Tripolise. Vtedy slovenský vyslanec organizoval výstavu obrazov Ľuby El Malahegovej – hlavnej hrdinky spomenutého dokumentu. Vyslanec ma s ňou zoznámil a ona mi porozprávala svoj príbeh. Cítil som, že je nesmierne zaujímavý. Ľuba počas vojny pracovala ako vedúca oddelenia ÁRO v misuratskej nemocnici. Misurata bola niekoľko mesiacov obliehaná vojskom. Stala sa jedným z najdôležitejších bojísk občianskej vojny. Desiatky ranených a umierajúcich každý deň dopravovali do misuratskej nemocnice. Po občianskej vojne (2011) sa pani El Malahegová usadila na ostrove Malta, kde v nemocniciach pomáha líbyjským vojakom, ktorých zranenia si vyžadujú špeciálne lekárske zákroky. V prípade nutnosti, špičkoví chirurgovia z celej Európy letia za zranenými a operujú ranených. Malta je jediná krajina v Európe, ktorá dodnes prijíma líbyjských ranených a poskytuje im všestrannú lekársku pomoc.

Aké sú vaše najbližšie tvorivé plány?

Momentálne pracujem na pokračovaní filmu „Všetky moje deti“. Film má pracovný názov „Kapela“. Zase budem v osade nakrúcať mojich kamarátov Rómov a celkom iste sa vo filme objaví aj pán farár Marián Kuffa. Film„Všetky moje deti“ videlo viac ako 25 tisíc divákov a  teraz oni čakajú na ďalší diel, chcú vedieť čo je nového s našimi účinkujúcimi. Priznám sa, že práve diváci ma podnietili k pokračovaniu filmu. Múdrejší budem v septembri, kedy sa nakrúcanie začne naostro. Až do septembra si nechávam čas na premýšľanie, písanie scenára a výskum témy. Ešte stopercentne neviem, čo všetko zahrniem do plánovaného druhého dielu. A z toho dôvodu si na to beriem oddychový čas.

Okrem projektu „Kapela“ snívam o nakrúcaní filmu o jednom mimoriadne zaujímavom architektovi v Brazílii, ktorý sa narodil pod Tatrami a o českom maliarovi Maurov na Novom Zélande. Čo sa z toho podarí uskutočniť, ťažko sa dá dnes predvídať…

Robert Hoza

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *