Rozhovor: „Gaidžin“

V japonskom jazyku je to výraz s významom cudzinec. Denisa Ogino, napriek tomu, že sa stotožňovala s japonskou kultúrou a mentalitou, ostávala cudzinkou nielen pre samotného manžela, ale aj jeho rodinu. Po desaťročnom pobyte v Japonsku sa musela v roku 2011 vrátiť späť na Slovensko. Na Japonsko ale nezanevrela a u nás propaguje japonskú kultúru, zvyky a stravovanie. Svoje pocity a príbehy, ktoré v Japonsku prežila, uložila spolu s  Evitou Urbaníkovou a Katarínou Kopcsányiovou do dvoch autobiografických kníh „Sushi v dushi“  a „S dušou Japonky“ a kuchárskej knižky ,,Navarme si Japonsko“. Svoj životný príbeh ako aj ochutnávky japonskej kuchyne prezentovala na konci apríla v Komunitnom centre Fončorda v Banskej Bystrici.

Na začiatku bol tanec. Kvôli nemu a s ním sa Denisa rozhodla odísť do Japonska. „V tom období nastal taký boom a bolo zaujímavé odísť pracovať do zahraničia. Zvlášť pre dievčatá v rámci tanečných klubov. Asi som bola jedna z tých šťastných, alebo som bola v správny čas na správnom mieste. Moje tancovanie si všimla jedna agentúra a oslovila ma s ponukou tancovania v Japonsku. Dlho som neváhala a z mesiaca na mesiac som sa ocitla v Japonsku. Pre mňa to predstavovalo výraznú výzvu. Treba ale povedať, že keby to vtedy bola ponuka do inej krajiny tiež by som asi išla. Určite,“ uviedla k svojej motivácii odcestovať na Ďaleký východ k brehom Tichého oceána.

Denisa Ogino má syna Justina. Jeho meno neznie ani japonsky ani slovensky. „ Pri výbere mena zavážilo, aby bolo prízvučné pre Japoncov. Vtedy som ešte netušila, že sa vrátim späť domov. Ale rozmýšľala som nad tým, že ak pricestujem s ním na návštevu Slovenska, aby jeho meno tu nebolo cudzie a ťažko zrozumiteľné. A keďže je miešanec, aby nebolo zvláštne ani pre Japoncov. Žiaľbohu v Japonsku je šikanovanie skutočne vážnou témou, hlavne u zmiešaných detí a cudzincov. To evokovalo myšlienku, že by bolo zvláštne, keby sa volal Sučija, alebo Kobajaši a nemal pravú japonskú tvár. A naopak na Slovensku s menom Martin, alebo Janko, by tiež bol exotický a vyzeralo by to smiešne. Hľadala som kompromis, ktorým sa stalo meno Justin. Súčasne s menom som hľadala v ňom aj významovosť. A keďže mám rada spravodlivosť a pravdu, rozhodla som sa pre slovo „just“ a „justice“ čo v preklade z anglického jazyka znamená pravdivosť, spravodlivosť. To veľmi zavážilo. Nakoniec aj Japonci vyberajú mená pre svojich potomkov na základe významu, či už ako vyzerá, alebo aké sú povahové črty v rodine. Takže kvôli tomu Justin,“ vysvetlila výber mena pre syna Denisa Ogino.

Sama sa začala výraznejšie venovať aj príprave jedál japonskej kuchyne, ktorá ponúka rôznorodú stravu aj s rôznymi špecifikami. O tom či si Japonec nevie zvyknúť na európske stravovanie a naopak Európan si na japonskú kuchyňu zvykne ľahšie je vo všeobecnosti ťažko odpovedať. Denisa Ogino pristúpila k tomuto hodnoteniu taktiež opatrne: „Japonci sú národ, ktorý sa nebojí skúšať nové chute. Veľmi sa tešia vyskúšať niečo nové. Slováci majú svoje predsudky voči iným jedlám uveďme napr. morské riasy. Automaticky si predstavia more, ryby a už cítia ich pach. A pritom hovoríme o morskej zelenine. Predsudky nehovoria v náš prospech. Japonci to vyskúšajú s tým vedomím, že je to prejav úcty k danej krajine. Každý hostiteľ je rád, že hosť ponúknuté jedlo zje, alebo ho aspoň skúsi ochutnať. Presne takto to Japonci aj vnímajú.“

„K zvláštnym obdobiam v Japonsku patrí obdobie vianočných sviatkov. Samozrejme chýba tam kresťanské pozadie. „Čistá komerčnosť. V Japonsku je rozšírený hlavne šintoizmus a zen-budhizmus. Vianoce ponímajú ako obdobie, v ktorom môžu byť priatelia, alebo milenci spolu. Objavuje sa pre nich možnosť kontaktu a výmeny darčekov. Deň zaľúbených, Valentín, predstavuje ale pre nich výraznejší sviatok ako Vianoce. Vianočné sviatky sú skôr o biznise a vymieňaní si darčekov. Emócie pokoja, lásky a rodinné stretnutia tam nehrajú takmer žiadnu úlohu ako u nás. Oni to nazývajú obdobím výmeny darčekov,“ objasnila vnímanie sviatkov lásky a pokoja u Japoncov. Obidve vyššie spomenuté knihy predstavujú istý typ očistnej psychohygieny. „Knihy sú na seba voľne naviazané. To čo sa nezmestilo do prvej knihy som zaradila do „S dušou Japonky“. Dnes ma napríklad veľmi potešilo, že som stretla 76-ročnú fanúšičku. Tiež ma teší, že aj na základe mojich knižiek sa v školách píšu práce. Mám neskutočne veľa e-mailov, v ktorých sa píše, že moja kniha, o skúsenostiach z Japonska, tvorila súčasť slohovej alebo bakalárskej práce,“ s radosťou priznala Denisa Ogino.

V súčasnosti má vo vydavateľstve ďalší rukopis určený tým menším čitateľom. Taktiež má rozpracovaný projekt knižky do anglickej mutácie. A preklad do japonského jazyka. „Pohrávam sa s touto myšlienkou, ale bude to náročnejšie. Japonskí priatelia ma presviedčajú, že by si ju chceli prečítať. A mám aj opačný príklad. Pred nedávnom mi napísal jeden pán z Japonska, že sa učí slovenský jazyk na základe mojej knižky,“ pochválila sa Denisa Ogino.

Na Slovensku sa stretáva so zmiešanými slovensko-japonskými manželskými pármi a ich rodinami. „Väčšinou sú to Slováci, ktorí si na Slovensko priviedli japonské manželky. Žijú tu už 17 rokov, o čom som ani netušila. Zoznámila som sa s nimi postupne. Stretávame sa kvartálne – spolu 30 ľudí. Deti vtedy majú možnosť porozprávať sa po japonsky. Vymieňame si rôzne poznatky, či už z japonskej alebo slovenskej kuchyne a udržiavame aj zvyky. Sú to veľmi príjemné stretnutia,“ priblížila menej známu skutočnosť Denisa Ogino. V súčasnosti sa venuje lektorovaniu japončiny, kurzom varenia, sushi cateringom a rieši veľa zaujímavých japonsko-slovenských projektov, pri ktorých je potrebné tlmočenie a časté cestovanie do Japonska. „Mnohí sa kvôli tomu obávajú, že zmením zmýšľanie. Ale nie. Aj srdcom som Slovenka. Tvrdím, že Japonsko si buď zamilujete, alebo nie. Stredná cesta akoby neexistovala. Ak ho máte radi, prijmete ho so všetkým a cesta je ľahšia. V opačnom prípade to ľudia väčšinou vzdajú a vrátia sa do rodnej krajiny. Pre cudzinca je najťažšie prijať práve ich zmýšľanie. Hlavne si ale treba uvedomiť, že ak sa chcem vydať za cudzinca, ak chcete Japonca, treba si uvedomiť, že si beriem nielen jeho rodinu, ale aj zákony jeho krajiny. Na túto dôležitú záležitosť netreba zabúdať,“ pripomenula svoju prakticky zažitú vlastnú skúsenosť Denisa Ogino.

Robert Hoza, foto: archív Denisa Ogino

denisa ogino

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *