ROZHOVOR: Jaro Majzel nielen o hokeji

Jaro Majzel je rodený Bystričan, hokejový brankár, majster sveta v naturálnej kulturistike, televízny technik a večný optimista. Celým srdcom miluje svoje rodné mesto aj Slovensko, svoju rodinu a priateľov by nevymenil za nič na svete. Na naše stretnutie meškal, lebo zachraňoval mačiatko.

Od útleho detstva sa venuješ športu. Aké boli tvoje začiatky?

„Športujem celý život. Keďže som bol hyperaktívne dieťa, rodičia ma dali v šiestich rokoch na lyžovanie, to ale nebolo to pravé orechové. Vyrastal som v krásnej dobe, kedy sa hokej ešte hrával na ulici. Vždy som ho túžil hrať a prvá ponuka prišla už na základnej škole. Keď sme boli prváci, prišli k nám do školy robiť nábor, tak som neváhal a okamžite som začal hrať hokej. Na to som ale nemal, keďže som bol vždy maličký. Zlom prišiel pre mňa v siedmej triede, keď za mnou na ulici prišiel talentovaný hokejista Jano Timko, ktorý ma zavolal na dvor, aby som mu išiel chytať do brány. Celé leto som s nim v horúčavách a v hokejovej výstroji strávil na dvore.“

Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

„U mňa sláva, medaily, úspechy trvajú vždy hodinu. Nič sa tým nemení, chlieb stojí stále rovnako. Pre mňa sú to moje méty, nie méty ľudí, sponzorov a podobne. Medaile u mňa končia v pivnici. Mal som obrovské šťastie v živote, že som obklopený ľuďmi, ktorí mi dali niečo do života a na ktorých sa môžem obrátiť v akejkoľvek situácii. Takže som šťastný. Už ako dorastenci sme skončili sezónu ako tretí v celom Československu. Zažil som ročník, v ktorom bol Vlado Ország, Mišo Handzuš, Ivan Majeský. Zažil som Peťa Budaja. S Mišom Handzušom sme ako bratia. Ako jediný juniorský brankár som sa dostal do extraligy. Vďaka hokeju som sa pozrel aj do zámoria. Vďaka Miškovi Handzušovi, ktorý mi v tej dobe kúpil kompletnú výstroj, som pomáhal rozbiehať HC´05.“

Ako si sa od hokeja dostal k naturálnej kulturistike?

„Keď som sa rozhodol, že betóny definitívne zavesím na klinec, premýšľal som, čo budem teda robiť. Tak som sa rozhodol, že začnem cvičiť. Vtedy som prvýkrát výrazne pribral. S váhou som sa dostal až na 94 kg. Za mesiac som napríklad zjedol 30 kureniec. Bola to pre mňa výzva skúsiť, čo moje telo dokáže. Vždy som holdoval cvičeniu, no ako hokejista som mohol cvičiť len dva mesiace v roku, mimo sezónu. Stretol som Petra Buvalu a Jara Bednarčíka, ktorí ma v tej dobe nahovorili na prvú súťaž. Môj život vtedy vyzeral tak, že som chodil o polnoci trénovať, o 6. ráno som už bol na ľade, venoval som sa deťom, o 10. tréning s mužmi, postarať sa o svoje deti a večer opäť na štadión. Trochu divoké obdobie, no umiestnil som sa na treťom mieste. Keď som definitívne skončil s hokejom, za dva mesiace som sa pripravil na súťaž a stal som sa majstrom sveta.“

Kto je tvojim hrdinom?

„Moje životné šťastie je, že som bol vždy obklopený ľuďmi, ktorých možno nikto nepozná, ale boli mi vzácnym príkladom. Sám som športovec a športovci majú byť pre deti tí hrdinovia, ale často to tak nie je v živote. Je mnoho obyčajných ľudí, ktorých dennodenne stretávame na ceste, ale sú to napríklad diamantoví darcovia krvi, robia v detskom domove alebo zachraňujú životy, toto sú pre mňa hrdinovia.“

Ako vyzerá tvoj byt a výbava tvojho auta?

(smiech) „Vždy mám pri sebe vodu, stravu, zbraň, laná, obväzy. Radšej byť pripravený na všetko a potom to vyhodiť. Našťastie mám tolerantnú ženu. Doma máme všetko, čo by mohlo moju rodinu zachrániť v prípade, že by sa niečo vážne stalo. Samozrejme mi to dáva pocit bezpečia, ale nestačí byť len materiálne pripravený. Človek musí byť pripravený aj mentálne. Aj svoje deti sa snažím viesť k tomu, aby sa s problémami vždy snažili vysporiadať.“ 

Na prvý pohľad z teba srší pozitívna energia. Čím to je?

„Dnes žijeme takým spôsobom života, že si môžeme všetko dovoliť. Ideme do obchodu a kúpime si to. Chýba nám skromnosť. Starý otec ma naučil vyskakovať len toľko, na čo mám. Nemám drahé auto, mám splatený byt, dve krásne, zdravé deti, nádhernú manželku a som šťastný. Rodina je pre mňa všetko. Keď mám trochu voľného času, trávim ho s rodinou a najradšej v prírode. Ľudia si často nevážia to čo majú, že nežijeme vo vojne, máme čo jesť, máme strechu nad hlavou. Každý človek to svoje šťastie musí nájsť sám v sebe a musí byť vďačný za to, čo má.

(pef)

6 komentárov

  1. K.Jablonovská

    Keby všetci ľudia boli ako Jarko. Poznám ho osobne a lepšieho človeka som v živote nestretla.

  2. Cela ich rodinka je uzasna.. 😉

  3. Jarko je najpodivnejší😊a zároveň jeden z najúžasnejších chlapov,čo poznám.Úprimne,keby Jarkov Majzelov bolo na tomto svete viac,život by bol krajší😊💜

  4. Jaro je správny človek, takých veru veľa nie je.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *