Priekopník spravodajstvo
Medzinárodné stretnutia mladých ľudí z celého sveta, organizované rímskokatolíckou cirkvou, sú známe pod názvom Svetové dni mládeže. Predsedníctvo nad nimi má aktuálny pápež. Dôležité je, že podujatie spája nielen kresťanov v celom rozsahu vierovyznaní, ale aj všetkých ľudí dobrej vôle. Vznik tradície Svetových dní mládeže zakladal pápež Ján Pavol II., ktorý v Kvetnú nedeľu roku 1984 oslovil mládež v Ríme. A ako cieľ vytýčil preukázanie živej viery v Ježiša Krista.
Minulý týždeň sa v Krakove skončil XXXI. ročník Svetových dní mládeže. Nosný text podujatia predstavovali slová piateho Blahoslavenstva, z Ježišových rečí na Hore, v siedmom verši piatej kapitoly Evanjelia podľa Matúša: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“. Uvedený text kontinuálne naviazal na texty z posledných dvoch diecéznych ročníkov SDM a aj na slová pápeža Františka zo Svetových dní mládeže 2013 v Riu de Janeiro – „Čítajte blahoslavenstvá, to vám učiní dobre“. V Krakove sa zúčastnil, nedávno skončených SDM aj banskobystrický biskup, Mons. Marián Chovanec. Požiadali sme ho, aby sa s čitateľmi podelil so svojimi zážitkami a prvými dojmami po skončenom významnom celosvetovom podujatí.
Aké dojmy prežívate po návrate zo Svetových dní mládeže v Krakove?
SDM v Krakove boli veľkou udalosťou, a preto aj dojmy z tejto udalosti sú veľké a široko spektrálne. Okrem kultúrneho, globálneho a spoločenského rozmeru ma najviac zaujal náboženský rozmer celej akcie. Kto by čakal, že na začiatku 21. storočia bude Cirkev ešte stále taká živá, taká oslovujúca, že motivuje milióny ľudí na jednu akciu, aby dobrovoľne prišli na jedno stretnutie. A čo viac, títo ľudia mali aj vnútornú ochotu „polepšiť sa“, viac – a konkrétnejšie – milovať Boha i ľudí. To je krásne!
Prezident SR Andrej Kiska odovzdal pápežovi Františkovi pozvanie k návšteve Slovenska. Aké sú kritériá pre výber miest vhodných k návšteve, prípadne procedúra na zostavenie programu pre pápeža a jeho sprievod v tej ktorej krajine?
Kritériá sú prísne a každý Svätý Otec si ich (sčasti) upravuje sám. Vo všeobecnosti najprv musí byť dostatočne silný „dôvod“ na návštevu. Potom musí byť vzájomná zhoda medzi Cirkvou a štátnou mocou tej ktorej krajiny, aby sa návšteva mohla uskutočniť. A napokon musí byť odôvodnená nádej, že daná krajina môže bez väčších problémov splniť náročné požiadavky pápežskej návštevy. Samostatné Slovensko splnilo tieto kritériá už dva razy, v roku 1995 a v roku 2003.
V Krakove odzneli pojmy ako „posolstvo nádeje“, „posolstvo odvahy“, milosrdenstvo, ktoré sa stali odkazom krakovského stretnutia pre medziobdobie pred Panamou. Ako sa prakticky bude dať odovzdať obsah vyslovených pojmov pre ľudí veriacich, ako aj inoveriacich a neveriacich, po celé trojročné obdobie?
Kľúčové pojmy, ktoré spomínate, majú hlboký dosah – a preto ich odovzdávanie a žitie bude individuálne. Základom všetkého je nádej – teda isté povedomie, že môže byť na tomto svete lepšie. A túto nádej živí „Božie milosrdenstvo“. Znamená to, že aj vtedy, že aj tam, kde sa zdá, že ľudsky sa už nič proti zlu nedá robiť, treba dúfať – že Boh pomôže. A práve v tomto silnom povedomí, že „Boh pomáha“, nastáva rozdiel chápania a žitia posolstva SDM. Veriaci môže tomu uveriť a prijať to rýchlejšie i ľahšie, ako neveriaci človek. Avšak, existujú aj veľké, niektorí hovoria, že až zázračné výnimky. Neveriaci sa môže tohto posolstva zmocniť skôr ako veriaci.
Svet potrebuje lásku, porozumenie, pokoj, pochopenie, empatiu. V podstate všetky svetové náboženstvá sú postavené na vymenovaných pojmoch. Kde hľadať príčinu neporozumenia a nesúzvuku?
Máte pravdu, veľké náboženstvá majú mnohé spoločné hodnoty. Odpoveď na otázku, prečo teda existujú neporozumenia, nie je jednoduchá. Nezhody majú viaceré korene. Rád by som však poukázal na ten podstatný koreň zla v dobrom svete: to je zneužitie ľudskej slobody. Človek môže mať všetko, nepotrebuje nikomu nič brať, nikoho utláčať či obmedzovať – a predsa: ak v jeho srdci zvíťazí zlo, tak bude druhým ubližovať. A práve o tom to všetko je – snažiť sa, aby v našom srdci víťazilo dobro. Potom bude vo svete viac porozumenia a pokoja.
Pápež Benedikt uviedol pojem „diktatúra relativizmu“. Nie je pojem Františka „pohovková mládež“ pokračovaním a skonkretizovaním predchádzajúceho pojmu?
Ideologicky oba pojmy úzko súvisia. Ak je človek ovplyvnený relativizmom (nič nie je dobré, nič nie je zlé; nič nie je krásne, nič nie je škaredé), potom nemá dôvod ani dostatočnú motiváciu, aby sa o niečo snažil. Najmä nie vtedy, ak by ho to stálo nejakú námahu a osobnú obetu. Tak sa z ľudí stanú peciváli (pohovková mládež). Len vtedy, ak človek vie, že existuje skutočné dobro, trvalá krása, ozajstná vernosť – len potom človek môže nastúpiť na cestu boja o tieto hodnoty. Svätý Otec František veľmi chce, aby sme si toto všetci uvedomili, najmä mladí ľudia.
Ako využívať modlitbu. Denne ich zaznieva nespočetné množstvo a …?
Modlitba je osobný rozhovor človeka s Pánom Bohom. Boh sa nám stále prihovára cez stvorený svet, cez denné udalosti, cez Cirkev aj cez ľudské svedomie. Našou modlitbou na jeho „slovo“ odpovedáme. Raz máme radosť, raz bolesť, inokedy viac času, inokedy len stres… Podľa toho si treba voliť spôsob a slová modlitby, aby bol človek pred Bohom aktuálny, úprimný a priamy. A napokon máme aj liturgické, spoločné modlitby, tam (najčastejšie v kostole) vystupujeme ako členovia širšieho spoločenstva: farnosti, rodiny, Cirkvi, národa.
A čo ďalej po Krakove? Pápež sa vyjadril k migrácii, sekularizmu, ale aj hnutiu vo farnostiach. Čo je potrebné vykonať vo farnostiach Banskobystrickej diecézy ako konkrétnu odpoveď na podnet Svetových dní mládeže v Krakove?
Naša diecéza je tiež veľkým organizmom. Na našom území žije 600 tisíc obyvateľov, z toho je 380 tisíc katolíkov. Preto sa v nej nachádzajú rôzni ľudia, pestré okolnosti, všakovaké podmienky (migrácia, cudzinci, sekularizmus, hnutia, sekty…). No to podstatné by malo byť spoločné pre všetkých: usilovať sa „žiť“ nádej – teda budovať v sebe isté povedomie, že môže byť na tomto svete lepšie. A denne túto nádej živiť „Božím“ milosrdenstvom; to sa robí tak, že konáme dobré skutky. Potom môžeme vidieť, a možno aj skúsiť, že aj vtedy a tam, kde sa zdá, že ľudsky sa už nič proti zlu nedá robiť, Boh pomohol.
Budúce Svetové dni mládeže v roku 2019 sa majú konať v Paname. Mnohí očakávali, že to bude v niektorej z afrických krajín (pravdepodobne s výnimkou krajín zo severnej časti). Nezvolenie krajiny zo spomenutého kontinentu sa zdôvodňuje (aj keď neoficiálne a nepotvrdene) bezpečnostnou situáciou. A nie je to práve tá situácia, kedy by sa mohli naplniť slová z Krakova o „bytostnom zažití, že niekto má niekoho rád“ a prakticky zažívať skutočnosť „dôstojnosti človeka“ a ľudskosti? V Krakove zaznel aj návod ako nájsť odvahu – „v modlitbe, Svätom písme a stretnutiach“. Prvé dve podmienky Afrika pravdepodobne spĺňa aj napĺňa. A možno na tú poslednú podmienku túžobne a márne čaká. Na stretnutie so svetom a z toho vyplývajúcej podpory.
V mnohom máte pravdu. Afrika takúto akciu potrebuje a čaká na ňu. Ako sme však hovorili vyššie, kritériá pápežských návštev sú mimoriadne prísne. A preto, aj keď je dostatočne silný „dôvod“ na návštevu, aj keď sa miestna Cirkev zhodne s vládou na konkrétnom pozvaní, ani potom nesmie chýbať oná (odôvodnená) nádej, že krajina to bez problémov zvládne (logisticky, bezpečnostne, technicky, duchovne, ekonomicky…). Nikto si neželá tak nejakú krajinu zaťažiť, aby v čomsi „skolabovala“. Myslím si, že Cirkev – ako dobrá matka, nekladie žiadnemu svojmu dieťaťu na plecia ťažšiu úlohu, ako môže primerane svojmu „veku, stavu a vyspelosti“ zvládnuť. V tomto má Cirkev veľmi bohaté skúsenosti.
Za odpovede veľmi pekne ďakujem a želáme Mons. Mariánovi Chovancovi zdravie a požehnané dni vo funkcii biskupa Banskobystrickej diecézy.
Robert Hoza, foto: tasr