Priekopník spravodajstvo
Borisovi Filanovi to stále páli. A nepotrebuje k tomu páliť ani slivovicu, aj keď ju určite s chuťou aspoň ochutná. Pôvodne maturant, so špecializáciou matematika a počítacie stroje, odchádza do náručia múzy. V bratislavskej VŠMU absolvoval odbor filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky. V období vysokoškolského štúdia toho stihol veľmi veľa. Okrem štúdia, písal texty pre legendárnu skupinu Prúdy a hral basketbal za Sláviu SVŠT Bratislava. Po vyštudovaní sa zamestnal v Slovenskej televízii, ktorá patrila do rámca tej československej. V 80-tych rokoch už písal texty aj pre Modus, Elán a Pavla Hammela. Odhaduje sa, že napísal okolo 500 textov v oblasti populárnej hudby. Po roku 1989 sa intenzívnejšie venuje aj knižnej tvorbe. Mal a aj má svoje vlastné televízne a rozhlasové talkshow. V súčasnosti už naplnil 30 rokov poznávania aj 30 rokov putovania a žije ďalšie 30-ročné obdobie premýšľania, kontemplácie a tvorby. Medzi záľuby zaraďuje písanie, cestovanie a nepísanie.
V minulých dňoch navštívil Banskú Bystricu a vystupoval so svojou talkshow aj v aule Slovenskej zdravotníckej univerzity. Deň po vystúpení si našiel čas, aby odpovedal na otázky z pohľadu spisovateľa, textára, ale aj dramaturga a cestovateľa.
Stretávate sa s priateľmi pri knihách v bratislavskom ARTFÓRE a následne na káve v Kozom dvore. Dá sa povedať, že tam vytvárate obdobu známej kaviarne Štefánka?
„To je prefíkané. Mám dva také stoly. Jeden je v sobotu. Tam chodí právnik Tóno Bláha. Vynikajúci právnik. Ďalšími sú predseda židovskej náboženskej obce v Bratislave Egon Gál a vynikajúci novinár Eugen Gindl. Občas zavítajú aj nejakí veľvyslanci, ak sú v Bratislave. Pri tomto stole som najhlúpejší. Ticho sedím a počúvam. V nedeľu idem do Panta Rhei k inému stolu, kde opakujem to, čo som si vypočul v sobotu. Vďaka tomu som tam zase najmúdrejší. Takže sa trochu tak priživujem na múdrostiach a skúsenostiach mojich kamarátov. Faktom ale je, že sme založili Spolok slobodného slova a jeho stôl funguje už 25 rokov po celej Bratislave. Je to oáza, v ktorej, ako hovorím, môžeme byť beztrestne úprimní. Ale najdôležitejší je pocit priateľstva a to, že ľudia k nemu radi chodia každú nedeľu. Tam cítime dôležitú spriaznenosť. Je to vlastne svetlo môjho života.“
Prežili ste hudobne krásne a priaznivé 60-te aj 80-te roky. Skladbu „Zvonky zvoňte“, s vaším textom, v interpretácii Pavla Hammela a skupiny Prúdy, možno považovať za generačnú výpoveď obdobia „sixties“ na Slovensku. Aký bol súvis doby a tvorby?
„To nie je také zložité. Slovenská populárna hudba mala veľký náskok pred českou, pretože v základoch má gipsy music. Česi sa inšpirovali rakúsko-nemeckou dychovou hudbou a Slováci mali tango, ktoré má ázijské a africké korene. Z toho vznikla silná a zvláštna hudba. Jej dobovými interpretmi boli František Krištof Veselý, Gejza Dusík, libretista Pavol Braxatoris a Štefan Hoza. Obecenstvo sa stalo takým vrúcnejším. Je zvláštne, že v dobe, keď prišli The Beatles, zmenil sa aj pohľad. Populárna hudba v časoch Krištofa Veselého bola pre dospelých. Neskôr aj Bill Haley a Chubby Checker spievali dospelým. The Beatles bola chlapčenská hudba. Keď som ich prvýkrát počul, tak som si hovoril, že neviem o čom spievajú, ale je to asi o mne. A bol to ten najsilnejší impulz, prečo do populárnej hudby neprišli ľudia z barov a podnikov, ale vysokoškoláci a konzervatoristi. S Kamilom Peterajom sme neboli textári, ktorí neuspeli ako hudobníci. Kamil bol básnik a ja som bol dramaturg a scenárista. Vnímali sme to ako priestor pre našu výpoveď. V pôvodnej klasickej tanečnej hudbe bol kladený dôraz na tanečnú, nasledovala populárna hudba a potom prišiel bigbít a rocková hudba. Odrazu tá výpoveď bola vítaná príležitosť niečo skutočne povedať. Bohužiaľ, čas ukázal, že tí ďalší na to rezignovali. Ale ten krátky úsek bol aj celosvetovo úžasný. Filmy o niečom vypovedali, ľudia si kupovali knižky, ktoré boli náročnejšie. Hovoríme o dobe, kedy nastala šanca, že umenie niečo dokáže. Ale v roku 1968, kedy sa to malo stať, ukázalo sa, že všetci majú na to iný názor. Lingvisti ho mali iný, výtvarníci iný a tak sa toho chopili ekonómovia a kolonizovali všetky ostatné oblasti. Vlastne korene dneška sú v tom zlyhaní v roku 1968.“
Kamil Peteraj priznal, že telefonuje veľmi dlho s troma ľuďmi. Jedným z nich ste aj vy. Dodal, že vždy máte o čom rozprávať. Nerozmýšľate nad tým, že by ste o tých rozhovoroch napísali knihu?
„Je to pravda. Ale viete, keď autor nemá čo povedať, začne hýriť nápadmi. Potom začne buď zverejňovať svoje tajné denníky, alebo spomína na svoje frajerky. Zatiaľ, našťastie, máme ešte dosť iných tém. S Kamilom máme jednu výhodu. Nechodíme si na svoje šachovnice. Kamil je veľký básnik a vynikajúci textár. Ja som už dnes oveľa viac spisovateľom a mám svoju talkshow. Spoločne sa bavíme o záležitostiach, ktoré sú „nezdeliteľné“, keďže naše priateľstvo je ako strom. Má svoje korene, má svoj kmeň, má tam aj svojich parazitov a má aj opadané plody. Tá knižka by mohla čokoľvek ukázať. Podobne ako v príbehu o piatich slepcoch. Poznáte? Nie? Takže tí sa dohadovali ako vyzerá slon. Prišli k nemu a prvý hovorí, že slon je ako stĺporadie. Druhý nesúhlasil a povedal, že slon je ako dlhá hadica. Tretí taktiež nesúhlasil a tvrdil prvým dvom, že slon je ako šnúrka do topánok. A rovnako mali iné tvrdenia aj štvrtý a piaty. Pointa príbehu je v tom, že každý videl len to, čo ohmatal. Čiže tá knižka, by bola mätúca. Mne sa celkom nepáči, a týka sa to aj veľkých ľudí, zverejňovanie toho, čo sme si písali a čo sme si rozprávali. Čo ma potom. Rozprávajte si, ale ukáž čo si napísal. Naozaj je to trochu „nastavovaná kaše“ ako hovoria Česi. Napríklad. Istý čas som žil v Kalifornii. K našim známym prišla manželka Jiřího Voskovca, ktorá bola veľmi krásna tanečnica. Zoznámili sme sa. Ona hovorila aj o tom, že doma má škatule s ich vzájomnou korešpondenciou. A pýtala sa, čo s tým má robiť. Spýtal som sa, prečo to nezverejnil Voskovec. Ona ho volala Voski. Odpovedala, že on sa zato „styděl“. Podľa všetkého ale potrebovala nejaké prachy. A tak si nemyslím, že by to zverejňovali, keby boli ešte spolu. Takže opäť ekonomika zvíťazila nad cudnosťou. Ja som jej dal kontakt do Prahy a ona tam korešpondenciu odovzdala a speňažila. Nehanebné je aj to, keď niekto zomrie a ostane po ňom rukopis a tí pozostalí ho jednoducho vezmú a vydajú ho, aj keď zosnulý autor ho nechcel vydať.“
V knihe „O majstrovi a hlúpom žiakovi“ ste v jednom z ich rozhovorov napísali o politikoch, citujem „nezaslúžia si ani tú minútu času, ktorú sme im venovali.“ A pritom debatujete o politike v už spomínanom Kozom dvore. Ako by ste to vysvetlili?
„No my sme iba komentátori. Ja som odsudzoval, keď sa niektorí ľudia zo šoubiznisu nechali zlákať k podpore tých, o ktorých vedeli, že nie sú celkom kvalitní. Peťo Nagy to vyjadril nádherne minulú sobotu v rozhovore so mnou – „Ja som nikdy nikomu nehral a nikto to neocenil.“ Pali Habera spieval tie najšpinavšie mítingy a chvíľu sa mu posmievali, ale už všetci nad tým mávli rukou a už je opäť čistý ako holubica. Len v banke má tie peniaze odložené. Myslím si, že umelec sa nemá spájať s politikou.“
Nedávno uplynul 17. november a v Banskej Bystrici sa na jeho pripomenutí zišlo veľmi málo občanov. Čo k tomu povedať?
„To je jednoduché. V mysliach niekoľkých generácií ostal rok 1968, ako niečo úžasné, keďže sa to, čo sa vtedy dialo nedokončilo. Ak by neprišli Rusi, tak by sa vtedy stalo to, čo teraz. Všetko by sa to odohralo o dvadsať rokov skôr. Presne s tými istými sklamaniami, s tými hrôzami. Len nedokonalá láska je dokonalá. To všetko ukázalo podobu dotiahnutia do dôsledkov. Slavoj Žížek hovorí, že Čechoslováci by mali Rusom ďakovať za tú ilúziu, ktorú im zachovali. Treba ale povedať, že ak sa spýtame stovky ľudí, ktorí hundrú, či by chceli, aby sa ten socík vrátil, myslím si, že osemdesiat z nich povie, že ani za nič. A ostávajúci dvadsiati, ktorí majú svoju pravdu. Čo ale najviac „postrádam“ je, že to nové čo žijeme, zobralo ľuďom právo na dôstojnosť. Je to niečo, s čím sa neviem vyrovnať. Keď vidím, ako žije moja mama, ako žijú rôzni veľmi dôležití ľudia a teraz sú vytesnení za hranice normálnosti. Tak to ma trápi.“
V športových komentároch a reportážach sa usídlil výraz „užiť si“ akékoľvek športové zápolenia z pohľadu hlavných aktérov – športovcov. Spomenutý výraz kritizoval aj bývalý známy športový komentátor Karol Polák. V mladosti ste hrávali počas štúdia basketbal. Ako spojenie tohto pojmu v súvislosti so športovými výkonmi vnímate?
„To nie je popis nejakej reality, ale ide o devalváciu slov. Je veľmi ťažké ubrániť si niektoré slová. Kradnú nám ich do reklamných kampaní, zneužívajú ich rôzne záujmové skupiny. Upotrebené a unavené slová skončia na mediálnom smetisku. A takých slov, ako celebrity, deklarovať a podobne, je niečo, čo každý hlupák hovorí v interview. Najviac to milujú Česi – „Moc jsem si to užila, moc jsem si to užil“. A je z toho floskula, ako keď niekto hovorí „kvázi“, alebo niečo, čo ľudí v tom rozhovore máta. Myslím si, a som o tom presvedčený, že nijaká generácia nie je horšia, ako tá predošlá, ani ako tá budúca. Je to rovnaké, iba keď robíme so slovom, tie slovné floskuly nás veľmi dráždia.“
Absolvovali ste množstvo ciest do zahraničia. Máte z nich životné ponaučenie?
„To znie, že všetci ľudia na svete majú spoločné dve veci. Sú leniví a boja sa. Ibaže lenivcov je viac ako pos…….“
Robert Hoza, ilustr. foto tasr