Priekopník spravodajstvo
Narodil sa v roku 1956. Pôvodne vyštudovaný stavbár je dnes profesionálnym fotografom. Od roku 2008 je nositeľom titulu AFIAP (Svetová federácia umeleckej fotografie) a o rok neskôr ho ocenila Európska federácia profesionálnych fotografov (QEP). V rokoch 1983 až 1993 pôsobil vo funkcii štátneho trénera reprezentácie modelárov Československa. Je trénerom a manažérom slovenského reprezentanta vo vodnom motorizme Mariána Junga, najúspešnejšieho športovca armády v neolympijských športoch a príslušníka VŠC Dukla Banská Bystrica. Vo februári 2016 získal Cenu primátora Banskej Bystrice za rok 2015.
Všetko začalo klasicky v rodine. Jeho otec fotografoval a v sobotu premenil kúpeľňu na fotokomoru. Všetko zatienil, na okraje vane zložil dosky a na ne položil potrebné prístroje s celou chémiou, ktorú potreboval k vyvolávaniu fotografií. Všetko bolo zatienené, ešte aj chodba. Ján Miškovič, nasmerovaný otcovským príkladom, začal navštevovať najskôr modelársky krúžok v Krajskom dome pionierov a mládeže. Ale vedľa veľkej modelárskej dielne sa nachádzala vybavená fotokomora s veľmi slušne odborne vzdelanými vedúcimi. Fotografovanie mu o chvíľu prirástlo k srdcu a pokračoval v ňom na strednej škole a aj pri výkone základnej vojenskej služby. Po návrate do civilu pracoval v stavebníctve a opäť dostal na starosť fotokomoru s dokumentáciou. Pôsobil ako projektant s povinnosťou uchovávať dokumentáciu líniových stavieb.
„Najskôr to boli len pokusy. Ale pamätám si na prvý fotografický aparát. Ľjubiteľ – bakelitový prístroj so samospúšťačom. Veľmi sa mi páčil. Vytvárali sme s ním napríklad aj autoportréty. Prvá fotografia? Dnes by som už ťažko vedel povedať, čo to bolo “,
spomína na začiatky ocenený fotograf. Ján Miškovič priznáva, že najradšej fotografuje vodu a udalosti s ňou súvisiace. Tvrdí, že voda ho nabíja neskutočnou energiou a tým má hlavne na mysli rýchle dynamické športy. Čo sa tým myslí?
„Keď som začal vážnejšie fotografovať profesionálny šport, vybral som si tie športové odvetvia, ktoré som absolvoval v jednotlivých športových zväzoch a k tomu som absolvoval ešte aj školenia rozhodcov. Šport je nielen o fotografovaní niečoho, ale o pochopení celého systému pretekov. V ťažiskových športoch, pre mňa ako modelárstvo, vodný motorizmus, motoristické športy, alebo psie záprahy sa snažím o ich spoznanie do hĺbky“, zhodnotil svoj zámer Ján Miškovič. Súčasťou jeho fotografovania je aj taktika, v ktorej počíta s komunikáciou so športovcami aj rozhodcami:
„Často sa musím vopchať tam, kde by sa nemalo. Človek musí byť svojim spôsobom vtierka, aby sa niekde dostal. Veľakrát stačí kontakt očami s rozhodcom, či budem v priestore zavadzať alebo nie. Potrebné je nájsť kompromis, aby som vytvoril niečo iné, ako ostatní a tiež, aby som neobmedzoval pri výkone športovcov. Nosím so sebou viacej objektívov a to mi umožňuje využiť celý ich rozsah. Podľa situácie vytváram zábery so zámerom, aby neboli ako cez kopirák. Mením polohy – idem z jednej, z druhej, z tretej strany, niečo nasnímam z podhľadu. Vždy vymýšľam niečo nové. Napríklad preteky krňačiek. Vyjdem hore na štart a postupne kráčam dole, aby som nefotografoval len z jedného miesta. Veľa ľudí fotografuje práve z jedného miesta. Ja ale stále hľadám. Nájdem si horizont, mám dlhé sklá a viem ich využiť. Najskôr spravím celý pohľad a ako sa ku mne súťažiaci blížia idem aj ja čoraz bližšie a bližšie. Až po úplný detail pretekára a ich emócií.“
Aj Ján Miškovič má svoje obľúbené fotografie, na ktoré nenechá dopustiť. Každá fotografia má príbeh. Za jednu z top fotografií považuje záber z návštevy pápeža Jána Pavla II. v Banskej Bystrici v roku 2003. Ján Miškovič sa nachádzal medzi akreditovanými fotografmi a rád na to spomína:
„Boli sme umiestnení na veľmi malom úseku. Bol to taký trojuholník, v ktorom nás bolo možno 300. Hlava na hlave a všetci sme fotografovali z rovnakého uhla. Nakoniec sa nám podarila „rebélia“ na pápežovu ochranku ohľadne zmeny priestoru. Vybavili sme si, aby nás po piatich brali na fotografovanie spoza tribúny. Ja som sa dostal do skupiny s Francúzmi. Pápež mal po celý čas ruky na svojej tvári. Keď nás už ťahali preč, povedal som „moment“ a vtedy pápež zopol ruky spolu a odkryl si tvár. Práve táto fotografia sa dostala aj na titulnú stranu knižiek, ktoré boli vydané na pamiatku jeho návštevy. V noci toho dňa som odlietal ešte do USA na športové podujatie. Zábery s pápežom som zaniesol do Minilabu. O dva týždne som sa vrátil a privítali ma správou, že ľudia mali o zmienenú fotografiu enormný záujem. Tá sa v rozmerovom formáte 13 x 18 cm predávala ako teplé rožky. Neskôr som spravil fotografiu veľkého rozmeru, nechal ju zarámovať a dnes visí vo Vatikáne. Zo záberu dýcha pokora a duchovno. Šiel som až do úplného detailu.“
K nezabudnuteľným zážitkom, ktoré zachytil, patrí aj chvíľa z pretekov psích záprahov.
„Vtedy na Donovaloch bolo ešte veľa snehu. Našiel som si plytký horizont. Keďže sa nachádzal približne 3 km od štartu, v pozadí sa mi kopili ľudia. Vyhrabal som si jamku a cvakal som spúšťou z podhľadu. Ak by som bol o niečo vyššie, už by som chytal hlavy ľudí a to som si neželal. Po podujatí, keď som prezeral množstvo záberov – odrazu som to videl. Jeden z Rakúšanov mal psov nohami v lufte, nastala chvíľa, v úvodzovkách, lietajúcich psov“,
popísal magickú chvíľu Ján Miškovič. Fotografovanie je veľakrát spojené s cestovaním. Vtedy prevláda snaha nafotografovať momentky z navštívených oblastí. Objavia sa aj udalosti späté s nebezpečenstvom, alebo s priamym ohrozením života, ak fotograf nie je oboznámený s domácimi pomermi a zvyklosťami. Niečo podobné sa Jánovi Miškovičovi prihodilo na Floride. „Prvýkrát som bol v oblasti Lake Alfred. Veľmi rád fotografujem z vody. Zvyknem do nej vstúpiť až po prsia. Na danom mieste som už vstupoval do vody, ale za sebou som počul krik „gátor gátor“. Ešte ma zachytili pred vstupom do vody a pochopil som, že „gátor“ je aligátor. Veľmi sa boja hluku a počas pretekov ležia na dne. Keď sa všetko skončilo vyliezli a videl som ich požehnane.“
Veľkú lásku pre Jána Miškoviča predstavuje modelárstvo. Začínal s ním ešte v období socializmu, kedy na jeho vykonávanie panovali vcelku priaznivé podmienky. Ján Miškovič sa prikláňa k názoru, že rozpad systému domov pionierov a mládeže a dobových staníc mladých technikov nepriniesol prínos.
„Zrazu sa stali prežitkom. Dovolím si tvrdiť, že prispievali k výchove mládeže. Sám som od roku 1973 viedol modelársky krúžok. Najskôr v Krajskom dome pionierov a mládeže, potom v Okresnom dome pionierov a mládeže. Odstúpil som v roku 1992. Podnikanie mi nedovolilo, aby som sa tomu venoval. Dnes je modelárstvo o inom. Kupujú sa hotové veci. Predtým sme si všetko vyrábali sami. Počas zimy sme majstrovali, v lete súťažili. Rozvíjali sme pritom dva atribúty – zručnosť a rozmýšľanie“, zaspomínal ocenený fotograf.
Jána Miškoviča môžeme stretnúť aj pri podujatiach charitatívneho charakteru. Pred deviatimi rokmi vstúpil do banskobystrického Lion´s klubu:
„Celosvetovo, Lion´s club, volajú rytieri slepých. Naše ťažisko je zamerané predovšetkým na zrakovo postihnutých ľudí, ale aj inak handicapovaných. Spolupracujeme s OZ Nožička, v ktorom sú deti s viacnásobným postihom, ako napr. detská mozgová obrna, Dawnov syndróm, sú tam autisti a „zrakáči“. Tieto deti majú viacnásobné zdravotné postihy a my máme viac rozbehnutých projektov. V súčasnosti som zónový chairman pre banský región a člen kabinetu guvernéra. Od neho vychádzajú metodické riadenia. V rámci Lion´s clubu international district 122 som aj koordinátorom pre celoslovenskú zbierku venovanú podpore Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska – Biela pastelka. A ešte pôsobím aj ako koordinátor pri krajinách V4. Aj teraz pripravujem súťaž v rámci krajín V4, ktorú chceme postupne povýšiť na celosvetovú. Hovorím o fotografickej súťaži zrakovo postihnutých. Vychádza z dlhodobého projektu. Firma Fuji vtedy ešte vyrábala jednorazové fotoaparáty. Po výrobnom prechode z analógu na digitál ich ostalo veľké množstvo. Oslovili nás, či by sme nevedeli analógové prístroje ešte zmysluplne využiť. Spoločne s občianskym združením Zaostriť z Bratislavy sme vypracovali návrh na workshop pre nevidiace deti. Tri roky sme ho realizovali v Bratislave a dva roky v Levoči. Vytvárali sme dvojice – nevidiace alebo slabozraké dieťa s vidiacim dieťaťom, ktoré hovorilo, čo vidí a postihnuté dieťa fotografovalo. Nafotené filmy sme vyvolali a nasledovalo skenovanie. Zjavili sa neskutočne krásne obrázky a z ich výberu vznikla putovná výstava. Udialo sa to v rokoch 2006 až 2011. A dôvod vzniku tak nádherných záberov? Nevidiace deti neriešili, či sa slnko nachádza napravo alebo naľavo. Väčšiu časť času sme prežívali v prírode. Deti sa preobliekali za masky, za zvuku bubnov, pretože úplne nevidiaci reagujú na hudbu. Mali sme tam šerm a bangee jumping, ale nie so skákaním dole hlavou, len jednoduché naťahovanie. Deti to mali odfotografovať. Opakujem sa, ale vznikli úžasné zábery a momentky. Ja v tom pokračujem ďalej. Cesta svetla je celoslovenská súťaž v rámci Únie nevidiacich, s tematikou zrakovo postihnutých ľudí a svetla ako takého. Prvý ročník som vyhral a v tých ďalších už pôsobím v porote. Tu tiež vznikli nádherné veci. Výstava každý rok putuje a v máji je v Banskej Bystrici. Mojim cieľom je dostať ju do Bruselu. Už som to riešil s viacerými poslancami, žiaľ, zatiaľ som sa nestretol s pochopením. Zatiaľ to nikto vo svete nerobí.“
Ján Miškovič má už na rok 2016 zabezpečený bohatý program. V športovej oblasti by rád obhájil s Mariánom Jungom všetky tituly. Sezóna začne v máji a predtým ich čaká ešte testovanie nových motorov.
„Čaká ma aj okrúhlejšie jubileum, takže na september pripravujem výstavu v Pamätníku SNP v Banskej Bystrici. V máji otváram výstavu v obci Divín, kde je už pripravený aj priestor. Dostal som ponuku na výstavu v Košiciach, mám ponuku z Prahy a možno z Budapešti. Ale najbližšie ma čaká Svetový deň glaukomu (6. – 12. marec). 7. marca budem pri meraní vnútroočného tlaku verejnosti v Europa shopping centre, ktoré je spojené aj s konzultáciami. 9. marca sú plánované prednášky pre študentov Gymnázia Andreja Sládkoviča a Katolíckeho gymnázia Štefana Moysesa. 11. marec je venovaný veľkej konferencii o glaukome“, priblížil svoj tohtoročný program Ján Miškovič.
A k tomu pridal aj svoje životné krédo: „Žiť naplno musíme. Nehľadať výhovorky, ale žiť a robiť tak, aby ma to napĺňalo. Všade hovorím, že sa hrám. Fotoaparáty sú moje hračky a aj ďalšie veci sú hračky. Ak človek tým žije, tak potom sa to dá.“
V živote odľahčuje mnohé situácie smiech. Ján Miškovič pridáva jeden, ktorý zaznel na minuloročnom SIAF 2015. „Traja chirurgovia, Američan, Rus a Slovák, hovoria o svojich najzložitejších chirurgických zákrokoch. Američan: „Priniesli mi vojaka z Vietnamu s vystrelenými očami. Vsadil som mu namaľované oči vystrúhané z bukového dreva. A vojak opäť vidí.“ Ruský chirurg sa tiež nenechal zahanbiť a spomenul chlapa s odtrhnutými nohami: „Vystrúhal som mu nové nohy a opäť behá.“ Slovenskému chirurgovi to nedá a tiež sa pochváli: „Nám minule doniesli 50 kg mletého mäsa. Z neho sme vytvarovali človeka. Zo slamy sme mu spravili vlasy. A namiesto očí sme mu vsadili dve natvrdo uvarené vajíčka.“ Americký chirurg preruší slovenského kolegu a poznamená: „Kto to kedy videl?“ Ten pokojne odpovedá: „No kto? Ten tvoj vojak s drevenými očami.“
Robert Hoza, foto: Vladimír Veverka
