Priekopník spravodajstvo
Ľubica Michalíková je riaditeľkou Krízového strediska pre deti a osamelých rodičov Dom svätej Alžbety v Banskej Bystrici. Vyštudovala síce lesníctvo na Technickej univerzite vo Zvolene, pracovala v Smrečine, no zamilovala si prácu s deťmi a posledných 15 rokov zasvätila sociálnej službe.
Sociálnej práci sa venuješ viac ako 15 rokov. Ako si sa k tejto práci dostala a aké boli tvoje začiatky?
„Po skončení „dreváriny“ som nastúpila do Smrečiny, kde som prešla niekoľkými pozíciami. Po jej zrušení sa mi naskytla príležitosť pracovať ako vychovávateľka na stredoškolskom internáte a tam som pochopila, že ma baví práca s deťmi. V Dome svätej Alžbety som začínala ako vychovávateľka. Keďže som nemala kvalifikáciu, rozhodla som sa ísť opäť študovať a na Univerzite Mateja Bela som vyštudovala sociálnu prácu.“
Pracovať v krízovom stredisku je určite aj psychicky veľmi náročné. Čo je pre teba najťažšie?
„Po rokoch človek získa určitý odstup, ale začiatky boli pre mňa veľmi ťažké. Ja som vyrastala v úplnej rodine, nevedela som si ani predstaviť, že by ma niekto zobral od rodiny. Keď som v začiatkoch chodila z práce domov, pozerala som sa na svoje dieťa a vravela si, že spravím všetko preto, aby mohlo vyrastať so mnou. Je vždy ťažké vidieť deti, ktoré nemôžu byť so svojou rodinou. Postupne som sa ale naučila mať akýsi odstup, lebo aj mne to vnútorne ubližovalo.“
Komu pomáhate v krízovom stredisku? V akých situáciách sa k vám dostávajú klienti?
„Dom svätej Alžbety zastrešuje dve zariadenia. Jednak je to zariadenie núdzového bývania pre osamelých rodičov a jednak krízové stredisko pre deti. Mamičky z deťmi sa k nám vo väčšine prípadov dostanú preto, že je v rodine prítomné či už psychické alebo fyzické týranie. Či už zo strany partnera, rodičov alebo členov rodiny. Počas doby, kedy je u nás ubytovaná, jej pomôžeme pri hľadaní práce, vlastného bývania, v kontakte s úradmi a podobne. Okrem ubytovania poskytujeme aj sociálne poradenstvo a psychologickú pomoc. Deti sa do krízového strediska dostávajú na základe rozhodnutia súdu o takzvanom predbežnom opatrení v prípade, že v rodine nemajú vhodné podmienky pre život. Takým typickým príkladom je, že rodičia prišli o bývanie. Sudca dá v takom prípade rodičom čas, aby takúto situáciu vyriešili.“
Aká je v takýchto prípadoch úspešnosť, že sa deti vrátia späť do rodiny?
„Povedala by som, že je to približne pol na pol. V polovici prípadov sa rodičom podarí vyriešiť svoje problémy, v druhej polovici prípadov bohužiaľ deti od nás odchádzajú do detských domovov. Najhoršie pre dieťa je, keď počúva od rodičov falošné sľuby a nakoniec musí odísť do detského domova.“
Spomínaš si na nejaký príbeh, ktorý v tebe zanechal stopu?
„Každý príbeh, s ktorým sa tu stretneme, s človekom zamáva. Najviac ma bolí, keď je ubližované bezbranným deťom, ktoré za nič nemôžu. Rodičia si často vŕšia svoju zlosť, nemohúcnosť, frustráciu na deťoch a neuvedomujú si, aké následky to na dieťati zanechá na celý život. Mali sme tu šiestich súrodencov, o ktorých sa rodičia naozaj starali, no zo dňa na deň prišli o podnájom. V tej chvíli nebolo možné tak rýchlo zohnať bývanie pre osem ľudí, deti teda na nejaký čas ostali u nás. Všetko nakoniec dobre dopadlo a deti sa vrátili po niekoľkých týždňoch k rodičom.“
Sociálnej službe sa v dnešnej dobe neprikladá veľký dôraz. Ako zvládate vôbec fungovať? Máte dostatok financií?
„Keby nebolo ľudí, ktorí nám všemožne pomáhajú, tak by sme tu už asi dávno neboli. Mnohé roky sme prežili doslova s odretými ušami. Obrovská vďaka patrí našim priateľom, sponzorom a dobrovoľníkom. Ľudia nám často nosia tie najpotrebnejšie veci, ktoré by sme jednoducho nemali z čoho financovať, či už je to oblečenie, hračky, drogéria, kočíky, dokonca nábytok. Prácu v sociálnej oblasti naozaj robia ľudia, ktorí majú srdce, svoju prácu vnímajú ako službu a chcú pomáhať.“
Akým spôsobom riešiš svoju „psychohygienu“? Čo ti pomáha?
„Začala som sa venovať kreatívnej tvorbe. (smiech) Vyrábam rôzne drobnosti, naučila som sa tešiť z maličkostí. Vypnúť dokážem aj pri kvalitnom filme, ale to, čo ma najviac nabíja je more. Keď sa mi podarí raz za dva-tri roky dostať sa k moru, tak je to pre mňa obrovský relax. Od detstva milujem vodu.“
Čo by si si najviac želala?
„Keby som mala prsteň Arabely, tak by som si priala, aby sa všetci ľudia mali dobre. Je pre mňa strašne ubíjajúce sledovať, koľko utrpenia je okolo nás. Na jednej strane je bieda a na druhej strane nesmierne bohatstvo. Bohatstvo si ale nikto nevezmeme na „druhý svet“.
(pef)