Priekopník spravodajstvo
Predstavovať Mareka Slobodníka, cestovateľa a dobrodruha z Banskej Bystrice, je v súčasnosti, po niekoľkých rokoch jeho úspešných cestovateľských projektov, veľmi často aj nepotrebné. Napriek tomu, z rešpektu aj k tým našim čitateľom, ktorí napríklad nesledujú, alebo menej sledujú sociálne siete, sme tak aspoň veľmi stručne urobili. Dnes bude rozhovor o to živší, že pozvanie magazínu www.športlandia.sk prijal aj Marek Duranský, fotograf a kameraman expedície.
Marek (Slobodník – pozn. autora), nedá sa začať inak, ako vecou, ktorú máte najaktuálnejšiu. Ide o film, ktorý si spolu so svojim tímom nakrútil zo svojej najčerstvejšej expedície do Afriky. Ako to s ním aktuálne vyzerá?
Vyzerá to s ním dobre, aj keď stále máme čo robiť, pretože ostáva už málo času, aby bol hotový. Večer 21. júna toho roku je premiéra v Banskej Bystrici na amfiteátri, takže to sú necelé 3 týždne na to, aby sme ho dokončili. Už 11 mesiacov striháme, začal Maťo Kochaník, náš kameraman, s takým hrubým strihom, prvé 3 mesiace, potom som sa k nemu pridal a „makali“ sme na ňom my dvaja. Riešili sme pritom dramaturgiu, aj scenár . Všetko, teda, hlavne ten scenár, ale i ostatné čo k tomu patrí, napísala tá cesta sama, ale museli sme z toho množstva materiálu vytvoriť plynulé dejové línie. Keď už o tom hovoríme, tak teraz ako tu sedíme s Marekom (Duranským – pozn. autora), napadlo mi, že vo veľa situáciách, tým že máme rovnaké meno, sme sa mýlili. Keď chalani niektorého z nás oslovili, tak sme sa otočili obidvaja, až to potom chalani vyriešili tak, že ma začali volať vajda, lebo som mal takú starú koženú bundu a som im pripadal v nej ako „olašský“ vajda. Napokon sa ukázalo, že to bolo skvelé, lebo v tom filme sa to hodí už len z toho dôvodu, aby sme sa kvôli menu nemýlili my medzi sebou, ani aby sme nemýlili hlavne divákov.
A k filmu ešte to, že aj keď je už z veľkej časti hotový, komentár k filmu sme nahrávali pred týždňom s pánom Michalom Ďurišom, stále ostáva podoťahovať ešte dosť detailov, aby bol film taký, ako si myslíme že by mal byť.
Ako veľkú prednosť filmu možno očakávať určite jeho autentickosť, keďže nepôjde o žiadnu fikciu, ale o reálny príbeh vašej tímovej cesty cez celú Afriku. Čo však potom situácie, ktoré ste zažili napríklad pri stretoch s ozbrojenými zložkami, alebo iných nebezpečných situáciách, v tých momentoch „asi“ celkom nešlo vytiahnuť kameru a nakrúcať, aby to bolo vo filme?
Vajda: Áno, lebo na tej motorke je celkovo problém natáčať, keď ide človek autom, tak väčšinou ten kameraman sedí ako spolujazdec a tvorí ten film alebo aspoň drží stále v ruke tú kameru, na tej motorke to jednoducho nie je možné. A akurát čo spomínaš tú scénu, to sa nám stalo v Etiópii, že nás zablokovali, alebo skôr obkľúčili ozbrojení muži, že nemôžeme pokračovať ďalej, ktorí tvrdili o sebe že sú policajti. Tak toto je jedna z mála vecí, ktorú sa nám nepodarilo natočiť, iba potom neskôr cestu k väznici, kde nás odvliekli, to sme vtedy vôbec neverili, že je to naozaj väznica, ale v tej chvíli natáčať naozaj jednoducho nešlo. A počas expedície sa viackrát ukázalo ako dobrá vec, že sme mali vlastne až dvoch kameramanov.
Marek Duranský: K týmto situáciám, ktoré vyzerali nebezpečne by som pridal ešte ďalšiu, náš kameraman, Maťo Kochaník, jemu sa stala taká nehoda, že si opálil nohu o výfuk. Mal to v dosť zlom stave, že často nemohol ani točiť, keď boli napríklad silné búrky, tak sme to ale napriek tomu zachránili, a okrem toho že som fotografoval, zobral som za neho aj „kamerovanie.“ Toto bolo veľmi dobré, že sme boli dvaja kameramani, lebo keď jeden odpadol, vždy mohol ten druhý tie kritické situácie natočiť.
Vajda: Ja chcem k tomu dodať, že tie kritické vyzerajú ako kritické v čase keď sme ich natáčali, ale neskôr vo filme sú pre nás už skôr zábavné.
Ako vnímate to, že ste zvládli také situácie ako bola napríklad v Etiópii? Myslíš že ste mali šťastie, alebo ste sa nejako špeciálne pripravovali? Lebo napríklad v športe často aj zlá komunikácia, niekedy možno aj zlý pohľad alebo gesto môže spustiť hokejovou terminológiou povedané, hromadnú bitku na ľade, a tie situácie, podľa toho ako to popisujete, boli rizikové.
Vajda: My sme mali hlavne šťastie podľa mňa. Fakt… V tom filme to bude vidno, či už v Sudáne na púšti, kde sme nemali benzín, alebo napríklad v Etiópii, kde to Marek zachraňoval tými zábermi, ako nám poriadne pršalo a nebolo sa kde skryť … My sme mali šťastie aj v tom, že nás napríklad nikto neokradol za celú dobu na tejto ceste, síce sme vyzerali ako bezdomovci, ale mali sme so sebou drahú techniku, najmä kvôli točeniu toho filmu. No a pozor sme si už dávali najmä v Juhoafrickej republike. Juhoafrická republika je možno najvyspelejšia ekonomicky, ale zároveň aj najnebezpečnejšia. Báli sme sa toho, že na konci cesty nám ukradnú niečo, a pre nás na konci cesty už neboli najcennejšie kamery, alebo nejaké oblečenie, ale najhodnotnejšie pre nás už boli tie zábery. K tomu by mohol už skôr Marek niečo povedať, lebo to bola taká jeho úloha zabezpečiť spanie každý večer v Juhoafrickej republike.
Marek: Keď sme prešli hranice v Juhoafrickej republike, pýtali sme sa ľudí, či si myslia, že je bezpečné spať vonku. V stane alebo len tak pod širákom. Všetci nám hovorili, aby sme to ani neskúšali, že sa ráno zobudíme bez stanov, bez vecí alebo mŕtvi. Prvú noc sme spali v kempingu, ten bol ale dosť drahý a my sme šetrili kde sa dalo, tak sme potom prespávali na čerpacích staniciach, ale to nás vyčerpávalo lebo sme museli mať v noci stráže a rozdeliť sa, kto kedy bude dávať pozor na motorky. Jednému z nás potom napadlo, aby sme vyskúšali policajnú stanicu no a na toto som bol poverený ako komunikátor, že som sa vždy anglicky spýtal policajného náčelníka, či môžeme prespať na policajnej stanici. Tak na 90 percent nám to vychádzalo a komunikáciu sme zdokonaľovali, že po niekoľkých nociach keď sme spali v Kapskom Meste, miestny policajný náčelník nám už dal na seba aj telefónne číslo, že keď budeme niečo potrebovať, môžeme sa na neho obrátiť…
Z toho čo ste povedali, vidieť, že na natočenie filmu okrem myšlienky a financií, je treba vysporiadať sa aj s mnohými ďalšími vecami, investovať do toho čas aj energiu. Ako ste to urobili vy?
Vajda: Pre nás znamenalo vytvoriť tento film najmä, že si to vyžadovalo čas. Keby sme to zverili firme, najdrahší na tom celom by bol čas toho človeka, ktorý to strihá a režíruje. My s Maťom sme nad tým sedeli skoro každý deň 11 mesiacov, niekedy aj 12 hodín denne, takže veľmi veľa času. No a samozrejme treba mať na to aj techniku, ktorou sa to dá urobiť, ale, hovorím, pre nás to bolo hlavne o čase. No a ďalšia komplikácia ktorá vznikla, bola hudba. Keď sme chceli film urobiť s hudbou, ktorú sme chceli do filmu napasovať, narazili sme na problémy s licenciami a rôznymi právnymi úpravami autorských práv, tak sme sa to rozhodli riešiť tak, že vymýšľame vlastnú hudbu. Nakoniec je to aj dobre, že tu ešte ušetríme ďalšie peniaze, ale je treba zapojiť mozog a dostať múzu, aby sme vytvorili vlastnú hudbu a mohli ju použiť vo vlastnom filme bez toho, aby sme museli platiť nejakú licenciu.
Ale je to pre nás celkom v poriadku, lebo aj celá cesta, keď sedíme na tých motorkách, je pre nás hlavne o slobode, že si sami vychutnávame tú cestu, tú krajinu cez ktorú prechádzame. A my sme sa na tých cestách aj zhodli, že sloboda je najväčšie bohatstvo, ktorú má každý človek, nie materiálne statky, ale pre nás určite sloboda.
Prešli ste, a spoznali ste celý svet, určite aspoň veľkú časť z neho, čo máš, máte v pláne ďalej?
Vajda: Tých nápadov je strašne veľa a ja sa rozhodujem, čo skôr….
Niečo si zverejnil s lietadlami ?…
Vajda: Áno, robím si teraz „piloťák“, a aj tomu by som sa chcel venovať. Aj tu s Marekom sme sa bavili o tom, či by mal chuť, keby sme pocestovali na lietadle, takom maličkom, ultralightovom?… Možno tiež do Afriky…
Ja som si myslel, že to nebudú bežné lietadlá. Skôr aj tu by sme možno očakávali napríklad trochu retro?
Vajda: Určite, určite. To ani nemôže byť nové lietadlo, najlepšie také staré, že to môže aj padnúť.
Keď sa pokazí pionier, tak si ukázal, že ho viete opraviť, na zemi je na to čas, ale predsa, keď by sa pokazilo lietadlo napríklad ešte z éry bratov Wrightovcov, čo s tým?
Vajda: Zvyčajne keď človek lieta, tak by si počas celej doby mal dávať pozor, že môže odísť ten motor, to treba brať ako vec, ktorá sa proste môže pokaziť, takže vždy keď som vo vzduchu tak si vyberám prípadné núdzové letiská na zemi. A pokiaľ nemáš pod sebou hory, vždy sa dá niekde pristáť, či na asfaltovú cestu, alebo na pole a podobne, takže nezdá sa mi to až také nebezpečné, ako by si možno človek myslel.
No neviem, myslím, že niekomu sa to aj môže zdať nebezpečné, ale OK, každý to máme niekde inde posunuté.
Vajda: Ale s tým lietadlom to vidím ešte ako ďalekú budúcnosť, najskôr treba spraviť ten piloťák a získať skúsenosti, naučiť sa lietať.
Za redakciu môžem určite povedať, že to, čo dokazuješ na pionieri, vnímame ako veľmi výnimočnú a originálnu vec, a s tým lietadlom to v žiadnom prípade netreba brať ako „hecovanie“. Nechajme teda radšej lietadlá a vráťme sa na zem, k pionieru. Na pionieroch niečo nové pripravujete?
Vajda: No hovorili sme si s chalanmi, aj s Ondrom aj s Milanom, čo boli mechanici našej expedície, keď sme sa stretli po roku, a tak sme si povedali, že niečo by sme mohli spraviť na pionieri v tomto istom zložení, a rozmýšľali sme že čo, lebo sme už takmer všade boli.
Už dávnejšie sme plánovali, že by sme šli celým Ruskom a Mongolskom na taký motorkársky zraz, na kraji sveta, tak sa aj volá, vo Vladivostoku, vždy v prvý augustový víkend, že by sme prišli na ten zraz, a potom pokračovali do Ameriky a domov. To je taký plán, čo by sme ešte na pionieroch chceli niekedy spraviť.
Keď o tom hovoríš, mne teraz napadlo, že pre zmenu tu na Slovensku boli na motorkách ruskí Noční vlci. Myslíš, že sa to dá porovnať, že sa vnímate nejako tak podobne, napríklad ako naši, slovenskí Noční vlci?
Vajda: Na pionieri človek hlavne nevyzerá drsne, to je taký ten základný rozdiel, a nevyzeráme ani veľmi bohato, čiže možno aj preto nás v Afrike nikto neokradol, lebo sme vyzerali často chudobnejšie ako miestni. Miestni sa častokrát čudovali, že prečo vlastne ideme na takých hrozných motorkách, keď už oni tam majú lepšie a kvalitnejšie. Asi nás brali korektne, snažili sa k nám správať a aj na diaľku komunikovať otvorene a fair – play … Neviem či mi rozumieš? …
Ale, áno. Máš na mysli hlavne čistú a jasnú orientáciu a spôsoby akými chceš ten cieľ dosiahnuť. A ako si ho v Afrike s celým tímom dosiahol. Ja si za celú redakciu i našich čitateľov dovoľujem poďakovať, že ste si našli čas na rozhovor, a teším sa na film aj na vašu ďalšiu cestu.
