Priekopník spravodajstvo
Má za sebou 23 rokov moderovania bez podpory televízií a rádií, čo znamená 3, 5 tisíca odmoderovaných akcií. Nikdy o nikom nepovie nič škaredé a na sociálnej sieti je známy svojimi zásadne pozitívnymi statusmi. Už ako jedenásťročný sníval o tom, čo už dávno dosiahol – zabávať ľudí a prinášať im do života radosť.
Mať životný cieľ v 11 rokoch je dosť nezvyčajné. Ako si objavil, čo chceš v živote robiť?
Pomohla mi mama – na oslavu svojej tridsiatky si pozvala kamarátky a ja som sa na nej zahral na moderátora, šoumena, bábkoherca – skrátka urobil som tam veľkú šou. Zožal som veľký úspech a vtedy som si prvýkrát uvedomil, že ma baví, keď rozdávam radosť. Okrem potlesku som si vyslúžil aj prvý honorár – čokoládu Milka, ktorá bola v roku 1985 ešte veľká vzácnosť. Jesť som ju začal až keď mala rok po záruke a kým som ju zjedol ubehol celý rok. Potom som si obal z nej povyrovnával nechtom a používal som ho ako záložku až do roku 1993! Od mojej bývalej kolegyne zo Slovenky Eleny Ťapajovej som neskôr dostal knihu Jak získavat přátele a púsobit na lidi Od Dala Carnegieho, do ktorej som si založil ten 10 ročný obal, a vtedy sa môj sen stretol s realitou. Obal z Milky mi pripomínala minulosť a kniha mi ukazovala budúcnosť. Vďaka mojej učiteľke na ZŠ Alene Krchňavej som mohol napredovať, pretože mi umožnila moderovať školské akcie, účinkovať v školskom rozhlase, robiť časopis. Dodnes som jej vďačný a už 29 rokov jej robím nákupy a starám sa o ňu.
Celý rok si si „šetril“ svoj prvý honorár – vedel si si teda naozaj poriadne odriekať. Aj dnes to robíš?
Dnes už si odriekať nemusím. Jednak som viac dozrel po duševnej stránke a jednak po materiálnych veciach už nebažím, aj keď si ich môžem dopriať. A myslím, že keď človek nie je nervózny z toho čo všetko nemá a chcel by mať, príde to samé. Tak to funguje. Ja si rád počkám na tú pravú chvíľu. Nepotrebujem mať luxusný dom a žiť v ňom v napätí, nepotrebujem mať drahé auto a platiť lízing na ktorý nemám. Na ceste k cieľu je odriekanie dôležité, ale po materiálnej stránke si už vlastne ani nemáme veľmi čo odriekať. Žijeme v časoch, po akých túžili mnohé generácie pred nami – v mieri a dostatku. Z toho by sme sa mali tešiť. Snažím sa stále si to uvedomovať a žiť v istej pokore.
Musím povedať, že sa poznáme už pekných pár rokov, hoci sme v kontakte hlavne prostredníctvom sociálnej siete. Vždy píšeš len o pekných a príjemných veciach, akoby si ani nemával zlú náladu. Ako je možné dívať sa na život z tej krajšej stránky?
Pre mňa je podstatné milovať ľudí – ľudia sú za všetkým. To nie je iba fráza, som presvedčený, že by sme mali mať voči sebe úctu. Keď človek má rád ľudí principiálne, bez ohľadu na to kto aký je, ľudia mu dajú aj „bohatstvo“. Ale keď je to naopak a človek má rád bohatstvo, kašle na ľudí a tým pádom o nich časom prichádza. A bohatstvo – to nie sú len peniaze, ale celkovo prístup k životu, pochopenie života a jeho spríjemnenie.
Mať rád ľudí – to pre mnohých nie je práve jednoduché. Asi treba najprv zabojovať so sebou a trošku sa k tomu prinútiť…
Človek môže milovať všetkých – a to tak, že sa k nim pekne správa, je k nim milý, pozorný. Pozdraví, poďakuje, poprosí, pochváli. Ale ak chceme mať okolo seba čistých ľudí, dobré a úprimné vzťahy, musíme sa naučiť používať slovíčko NIE. Mnohí sú v našej blízkosti z nejakého zištného dôvodu. Ak začneme hovoriť nie, zostanú len priatelia. V každom človeku je niečo dobré , chyba je skôr v tom, že nosíme masky. Keď človek nosí masku, zrejme je vnútri nešťastný. Asi preto chudobní cítia potrebu hrať sa na bohatých a bohatí na chudobných. Keď človek nepredstiera a dokáže sa prijať, je obyčajne šťastnejší.
Ľudia majú aj reálne dôvody, prečo nie sú šťastní – sú chorí, nemajú prácu, alebo musia mať naopak viac zamestnaní, aby uživili rodinu …
Áno, život nie je priamočiary a jednoduchý. Všetko sa začína v rodine. Ak nemajú rodičia čas na deti, tie potom plávajú životom, nemajú žiadne pozitívne vzory, nevedia si určiť priority, nevedia riešiť problémy. Je to začarovaný kruh. Ja som to v detstve tiež nemal ružové, otec mi hádzal polená pod nohy a komplikoval nám s mamou život hlavne keď si vypil. Až keď som bol dospelý a osamostatnil som sa, spýtal sa ma, či mám vlastne v živote nejaké problémy. Musel som sa priznať, že nie. Na to otec vraví – vidíš, to preto, že si mal odo mňa taký tréning. Priznal sa, že vo mne videl šikovného človeka, ale nechcel ma vodiť za ručičku, aby ma pripravil na prekážky života.
Nepredpokladám, že máš úplne bezproblémový život, ale asi si s prekážkami vieš poradiť. Daj nejakú radu …
Samozrejme, všetci sa v živote stretávajú s prekážkami. Neviem čo by som poradil, možno len to, že všetko treba riešiť s chladnou hlavou, premyslene. V podvedomí mám stále uložené to, o čom som už hovoril – že keď máš rád ľudí dajú ti bohatstvo a keď máš rád bohatstvo prichádzaš o ľudí. Naozaj – s touto myšlienkou idem všade – na nákup, k lekárovi, do kaderníctva, na plaváreň. Možno to znie ako klišé, ale podľa mňa je dôležité byť milý a vystupovať prívetivo, s úsmevom. Ten automaticky medzi ľuďmi odbúrava prekážky, pomáha zhadzovať tie masky, o ktorých sme hovorili.
Tvoja životná filozofia?
Mnohé stretnutia a spolupráca s ľuďmi mi pomohli pochopiť, že človek by nemal ísť za svojim cieľom silou-mocou, rozrážať si cestu lakťami – aj to sa síce dá, no výsledok nie je trvalý. Krajšie je roztiahnuť ruky tak aby sa za každý prst chytil jeden človek, ktorý ti neskôr bude nablízku. Toto je moja životná filozofia – nemôžem byť šťastný v krajine, kde sú všetci nešťastní. Musím žiť tak, aby boli všetci šťastní a spokojní, potom ja môžem byť najšťastnejší. Mnohí z nás môžu žiť kdekoľvek a robiť čokoľvek – a šťastní nebudú. Pritom tie najdôležitejšie a najkrajšie veci sú zadarmo: zdravie, láska, priateľstvo, rodičia, rozum. Vďaka nim môžeme byť šťastní, ak ich vieme využiť a oceniť, vytvárame si osobnú harmóniu.
A zase sme pri tom – na to, aby veci mohli takto ideálne fungovať, musia byť všetci nastavení tak, že o tom premýšľajú. A ľudia dosť neradi premýšľajú…
A to preto, že rozum, láska, rodičia, zdravie a priateľstvo sú zadarmo! Spadli nám z neba, berieme ich ako samozrejmosť. A to, čo je zadarmo, si nevieme vážiť. Ak ti niekto dá len tak tisíc eur, pôjdeš a minieš ich. Ak si na ne musíš zarobiť, dobre si zvážiš ako ich minieš. Nové auto, iphon, televízor nám prinesú iba momentálne, krátkodobé šťastie. Zo ozajstné pramení z najjednoduchších vecí. A na to, aby sme si vedeli tieto skutočnosti uvedomiť, sme dostali zadarmo aj inteligenciu.
Si známy mimoriadne kreatívnymi nápadmi, ktoré prezentuješ vo svojich projektoch a moderovačkách. Ako sa dá zariadiť, aby nápady stále prichádzali a aby človek nestagnoval?
Chvalabohu, s nápadmi problém zatiaľ nemám! Odo mňa každý očakáva dobrú náladu a tak ju musím niekde načerpať. Vždy na akcii cítim, že sú tam aj pozitívni aj negatívni ľudia a je zaujímavé, že tí pozitívni mi nedobijú baterky tak, ako mi ich tí negatívni vycucajú. A keď chcem byť na akcii dobre naladený, potrebujem veľa času tráviť osamote, v prostredí ktoré mám rád – v prírode. Nápady potom samé prichádzajú. Teším sa, že mnohé z nich dlhoročne fungujú a dokonca mi neprekáža, ak si môj nápad niekto ukradne, žije z neho a je šťastný.
Zabávaš ľudí, splnil si si sen. Po čom ešte túžiš?
Tým, že už žijem v tom, o čom som pred rokmi sníval, mám trochu problém, kam sa ešte ďalej posunúť. Aj teraz mám v hlave veľa vecí a nápadov, ktoré by som rád dotiahol. Niektoré posúvam ďalej mladým a nadaným ľuďom, ako je napríklad talentovaný rockový huslista Filip Jančík či parkúristi Freerun Slovakia z Trenčína. Takých sa snažím podporovať a ponúkam im svoje nápady, aby aj oni mohli byť šťastní.
Podporuješ ich finančne? Robíš im motivátora?
Nie, skôr sa im individuálne venujem. Mám dar od Boha vidieť, keď je v niekom niečo mimoriadne. A každý pre svoj rozvoj potrebuje niečo iné, preto sa snažím každého smerovať individuálne, nie pomocou nejakých všeobecných motivačných zásad. Nikoho nepodporujem finančne, ale využívam sociálnu sieť, prostredníctvom ktorej s ľuďmi veľa komunikujem a venujem im čas. Je toľko talentovaných mladých ľudí! Napríklad 14 – ročný Tobias Rúčka, ktorého rodičov poznám už 15 rokov. Samého ma prekvapilo, keď som zistil, akými úžasnými obrazmi mali vyzdobený byt, úplne som onemel z toho dobra, čo z nich vyžarovalo. Veľmi sa chcem sa podieľať na tom, aby z neho bolo to po čom túži – veľký maliar. Človek nemôže vidieť len seba, ale aj iných a mal by im dať kus zo seba.
Aký máš vzťah k vareniu a jedeniu?
K vareniu nemám dobrý vzťah, to sa priznávam bez mučenia. Ale k jedeniu áno. Jem všetko a najviac mi chutí od mamičky. Milujem mäso – hydinu, králika, ale aj ryby. Jem aj bravčové a hovädzie, no snažím sa s mierou. Milujem zeleninu – najmä paradajky, papriky, cesnak. Nepohrdnem ani kvalitnými syrmi a mliečnymi výrobkami, mám rád aj tie sójové. Snažím sa jesť vyvážene, viackrát za deň menšie porcie…
Ešte povedz, že nepiješ a nefajčíš a si ako hrdina z príručky o zdravom životnom štýle…
Samozrejme – žiadny alkohol a žiadne cigarety (smiech). Pijem iba čistú vodu. Ale nie som žiadny ideál – problém mám so sladkosťami, tie milujem a keď ich vidím, neviem sa ovládať.
Za rozhovor ďakuje Denisa Pogačová, foto: archív Richard Vrablec