Priekopník spravodajstvo
Peter Papšo sa narodil v roku 1982 v Banskej Bystrici. Literárne činný začal byť už počas štúdia na levickom gymnáziu. V roku 2004 debutoval so svojou prvou básnickou zbierkou Keď odídeš, zhasni… Druhú básnickú zbierku vydal o 3 roky neskôr pod názvom Pár slov. Od roku 2003 je členom literárneho klubu Litera 2. V roku 2007 sa začal venovať aj tvorbe piesňových textov, pričom spolupracoval napríklad s Petrom Cmorikom, či s banskobystrickou hudobnou skupinou Fervido. Od roku 2009 je členom Spolku slovenských spisovateľov. V roku 2011 vydal spolu s ďalšími šiestimi autormi (Marcel Páleš, Miroslav Kapusta, Pavel „Hirax“ Baričák, Michal Ďuga, Pavol Korba a Stanislav Háber) básnickú zbierku Nula a v tom istom roku spolu s Marcelom Pálešom založil združenie Generácia NULA, ku ktorej sa hneď od začiatku pripojil aj básnik Miroslav Kapusta a neskôr poetka Janka Olejová, kapucínsky mních Pavol Korba a aforista Ľudo Majer. V roku 2012 vydal svoju tretiu samostatnú zbierku poézie Voľne si lietam, ktorú ilustroval akademický maliar Marek Guman. Peter Papšo je dvojnásobným doktorom filozofie a pôsobí ako vysokoškolský učiteľ na Katedre sociálnej práce Pegagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Akým oblastiam sa vo svojej pedagogickej a vedeckej činnosti venuješ?
„Moje oblasti záujmu a témy, ktorým sa venujem sú problematika práce s odsúdenými vo výkone a po výkone trestu, subkultúr mládeže, mladých dospelých z detských domovov, probácie a mediácie, sociálneho zabezpečenia a to, čo aj teba zaujalo je téma kultov a siekt. Na túto tému som robil pred niekoľkými mesiacmi aj verejnú diskusiu v Klube 77. Je to veľmi obľúbený predmet a táto téma zaujíma aj verejnosť.“
Ako vnímaš vývoj subkultúr mládeže na Slovensku v posledných rokoch?
„Bolo by naivné si myslieť, že v nejakej spoločnosti subkultúry neexistujú. Tie tu vždy boli a v každej spoločnosti aj budú, je ale pravda, že uvoľnením hraníc po roku 1989 sa otvoril aj priestor na prienik rôznych zahraničných subkultúr, ako napríklad EMO. To je u nás ale veľmi zle pochopené. Aj svojim študentom ho dávam za príklad, ako sa dá deformovať subkultúra. Dokonca mnohí „Emáci“ si myslia, že ak chcem byť EMO, tak si musím rezať žily a podobne. Keď som si na internete prečítal pravidlá, ako byť správny EMO, tak tam boli až za vlasy pritiahnuté veci.“
Aké napríklad?
„Napríklad, buď gay alebo bisexuál. A ak nie si, tak sa tak aspoň správaj. Tvár sa smutne a každý deň sa foť o zrkadlo, aby za tebou bolo vidieť toaletu a podobné „rady“. Bohužiaľ si to najmä mladí ľudia, ktorí sa dostávajú do pubertálneho veku, naozaj myslia a správajú sa podľa toho.“
Subkultúry ale nemajú len negatívny vplyv, je to tak?
„Všetky subkultúry majú mnoho pozitívnych aspektov, ale ja vidím dva základné dôvody, prečo v subkultúrach prevládajú práve tie negatívne. Napríklad subkultúra EMO vychádza z lásky ku všetkému živému, lásky a úcty k prírode. Väčšina subkultúr prichádza zo zahraničia. Pokiaľ sa k nám dostane, dochádza k jej postupnej deformácii. Druhým problémom je mediálna politika, ktorá je veľmi zlá v tom, že médiá majú väčšinou záujem o „šťavnaté“ negatívne témy, ktoré pritiahnu divákov k televízorom. Pritom mnohé subkultúry robia mnoho pozitívnych vecí. Keď pankáči niečo niekde rozbijú, je to hneď v hlavných správach, ale keď napríklad zorganizujú koncert, ktorého výťažok ide na pomoc deťom, tak o tom médiá neinformujú.“
To má zrejme vplyv aj na vnímanie jednotlivých subkultúr samotnou mládežou.
„Samozrejme. Dieťa, ktoré je v puberte, sa chce úplne prirodzene v určitom veku niekam zaradiť, človek sa hľadá, chce niekam patriť. Tak si povie, že chce byť napríklad „Emák“, lebo je to v kurze a bude mať vďaka tomu veľa kamarátov. K nemu sa ale nedostanú informácie a nenaštuduje si, čo je základnou filozofiou tejto subkultúry. Keď mu médiá ukážu len ten negatívny obraz, tak to dieťa si povie, že ak chcem byť EMO, tak sa musím správať rovnako a v tomto vidím veľké riziko. Média by mali byť v tomto možno až donútené informovať aj o pozitívach subkultúr, ktorých je naozaj mnoho.“
Je to globálny problém, alebo sa týka iba Slovenska? Je naša spoločnosť v tomto iná, ako v iných krajinách?
„Veľmi často a rád chodím do Čiech. A je to veľmi pekný príklad. Slováci sú vo väčšej miere naučení byť podriadení a počúvať, čo im kto nalinajkuje. Akoby sa báli premýšľať. Čo nám médiá ponúknu, to bude pravda. Česi viac premýšľajú nad tým, čo sa z médií dozvedia a o týchto témach diskutujú. My nediskutujeme, my nadávame pri pive.“
Kde vidíš najväčšie negatíva, riziká súčasnej spoločnosti?
„Možno narážaš práve na kulty a sekty, ktorým sa tiež venujem. Ja som si vedomý, že sú veľmi rizikové. Sekty o sebe neradi počúvajú. Snažia sa zaradiť napríklad medzi tradičné náboženstvá. Je to v prvom rade nástroj, ako získať výhody, ktoré majú cirkvi. Na čo sa snažím verejne upozorňovať, je fakt, že to často robia veľmi nekalými praktikami. Svoje prednášky venujem napríklad aj problematike psychickej manipulácie, ktorú sekty často využívajú. Nie raz mi už bolo povedané, aby som s tým prestal. Sekty sa často schovávajú za veci, ktoré by s nimi človek normálne nespojil. Zakladajú rôzne jazykové školy, resocializačné strediská, nadácie a podobne. Aj mnohé náboženské spoločenstvá vykazujú znaky siekt.“
Mnoho Banskobystričanov ťa vníma najmä ako básnika a spoluzakladateľa literárneho zoskupenia Generácia Nula. Ako vznikla táto myšlienka?
„V roku 2011 sme vystúpili s Marcelom Pálešom na prvej Ars Poetica Neosoliensis, ktorú organizoval Miro Kapusta a uvažovali sme, že by sme tu možno chceli niečo zanechať. Bolo to obdobie, keď vznikala spoločná kniha siedmych autorov. Ako sme pri vodke premýšľali nad jej názvom, spomenul som si, že v akejsi recenzii moju tvorbu kritik zaradil medzi takzvanú nulitnú poéziu. Tak sme si povedali, že keď sme také nuly pre literárnych kritikov, tak nazveme našu spoločnú zbierku Nula. My nepotrebujeme ku šťastiu pozitívny ohlas literárnych kritikov. My píšeme pre ľudí. No a zapáčilo sa nám to až tak, že sme sa nazvali Generáciou Nula, lebo všetko sa začína aj končí nulou. Z Generácie Nula sa stala jedna nádherná vec. V začiatkoch sme sa vnímali ako zoskupenie, no postupom času sme zistili, že sa z nás stala rodina.“
Ľudia vás môžu naživo zažiť na vašich čítačkách.
„Áno, ako Generácia Nula sme začali vystupovať práve na Ars Poetica Neosoliensis a postupne prišla myšlienka organizovať vlastné literárne večery, s prekvapivým názvom Večer Nula. Na jednom z takýchto večerov sme objavili „našu“ Janku Olejovú. Marcel Páleš prišiel pred dvomi rokmi s myšlienkou festivalu slova a tak od roku 2013 organizujeme Banskobystrický SLOVOMfest. Vystupujeme aj v mnohých iných mestách po celom Slovensku.“
Okrem toho ste vystupovali aj pre odsúdených v ústave pre výkon trestu. Aký to bol pre vás zážitok?
„V ústave na výkon trestu odňatia slobody v Kráľovej sme vystupovali vlani aj tento rok. Bol som tam aj ako výskumník, keďže sa tejto téme pracovne venujem a bol pre mňa zážitok prísť tam aj ako básnik. Snažia sa tu aj o resocializačný proces a odsúdených podporujú v ich vlastných umeleckých činnostiach. Onedlho bude predajná výstava ich diel, ktorej výťažok bude venovaný na charitatívne účely. Boli nám vďačný za naše vystúpenie a že sme im prišli spestriť život. Poslednej akcie sa ich zúčastnilo takmer 70. Bol to pre mňa veľmi intenzívny zážitok. Aj na našich akciách dávame priestor odsúdeným. Na SLOVOMfeste už tiež zazneli ich verše.“
Kultúra a umenie zlepšuje stav spoločnosti, považuješ ich podporu na Slovensku za dostatočnú?
„My si na Slovensku často nevážime hodnoty. To čo v iných krajinách dávno pochopili je, že najvyššími hodnotami pre vyspelú spoločnosť sú vzdelanie a kultúra. Na Slovensku sú tieto oblasti hlboko podfinancované. Myslím si, že je to hanba spoločnosti a aj ako vysokoškolský profesor vidím, že na vysokú školu nastupujú čím ďalej slabšie pripravení študenti. Kultúra nielen povznáša ducha, ale má veľký význam pre spoločnosť. Bez kultúry a umenia by bol národ chudobný.“
(pef)