Priekopník spravodajstvo
Marec je mesiacom knihy a k nemu neodmysliteľne patria aj rozhovory so spisovateľmi. Oslovený bol Michal Hvorecký (1976), ktorý je známy písaním poviedok, románov a blogov. Jeho knihy vyšli zatiaľ v piatich jazykoch. Podľa ním napísanej novely natočili film Wilsonov. V súčasnosti pracuje v Goetheho inštitúte v Bratislave a orientuje sa aj na preklad prózy a divadelných hier z nemeckého jazyka.
Kam, podľa Vás, historicky smeruje slovenská literatúra? Mali sme tu apológie, romantizmus, realizmus, generačnú literatúru účastníkov Povstania v roku 1944.
Smeruje k čoraz väčšej rozmanitosti. Žánrovo sa delí a rozvíja. Zrazu sa už stala bežnou slovenská detektívka, triler či dokonca fantasy. Tá ambicióznejšia literatúra sa zároveň čoraz viac vzďaľuje od svojich čitateľov. Prakticky zanikla literárna kritika. Reflexia svetovej literatúry je úplne minimálna, okrajová. Ale stále žije a pracuje veľa vášnivých čitateľov aj vydavateľov, ktorí to nevzdávajú. Láska k príbehom prežije všetko.
Vnímate rozdiel medzi prekladmi kníh v českom a slovenskom jazyku? Myslený je preklad rovnakých titulov.
Na Slovensku sa české preklady odjakživa veľmi velebili, často aj preceňovali. Nevnímam to ako kult. Český preklad má veľkú a silnú tradíciu. Ale aj tam masový trh so spotrebnými prekladmi vykonal obrovské škody. Tiež sa venujem umeleckému prekladu z nemčiny. Prekladám prózu a divadelné hry. Obdivujem slovenskú prekladateľskú tradíciu. Dúfam, že moja generácia nadviaže na to, čo sa tu vytvorilo v minulosti.
Nedávno zomrel Umberto Eco. Ako ste ho vnímali?
S veľkým obdivom a vďakou. Prečítal som skoro všetky jeho romány. Najradšej mám Baudolina a Meno ruže. Milujem aj jeho teoretické práce Skeptici a tešitelia alebo Otvorené dielo. Bol jeden z prvých semiotikov, ktorý sa podrobne zaoberal aj masovou a populárnou kultúrou. Miloval som tiež jeho stĺpčeky pre noviny, ktoré vyšli pod názvom Ako cestovať s lososom.
Nestráca literatúra dneška ducha aj dušu?
Nemyslím si. Dnes literatúra prežíva jedno z najvzrušujúcejších období vo svojich dejinách. Práve som dočítal Vydedencov od Szilárda Borbélyho. Je to svetová maďarská literatúra, príbeh o chudobe, odcudzení, totalite aj ľudskej nenávisti a moci zla. A navyše je tento román aj dobre preložený do slovenčiny. Radosť pre každého vášnivého čitateľa.
Dostali ste sa do sporu s niektorými celebritami. Išlo skôr o kritiku spoločnosti alebo konkrétnych jednotlivcov?
Hlavne o kritiku jednotlivcov. Podľa mňa majú známi ľudia väčšiu zodpovednosť, keď hovoria s médiami. Nechápem, prečo mnohí šíria bludy a klamstvá. Vtedy nemôžem mlčať. Viem, že si tak vytváram aj nepriateľov, pretože celebrity sú x-násobne populárnejšie ako ja. Ale ja nepíšem preto, aby som bol obľúbený, ale preto, aby som podnecoval kritické myslenie a hľadal pravdu.
V Čechách prebieha zvláštny spor. Prezident ČR obvinil Ferdinda Peroutku za isté – neisté vyjadrenie k nemeckému diktátorovi. Ako to vnímate z pozície literáta?
Som hrdý, že mojím prezidentom je Andrej Kiska a nie Miloš Zeman. A Peroutka je úžasný autor, škoda, že je u nás takmer zabudnutý. Odporúčam prečítať si jeho Budování státu.
Rozhlasová zložka RTVS uviedla správu o znižujúcej sa úrovni kultúry slovenského spisovného jazyka v médiách. O čom to, podľa Vás, svedčí?
Úroveň jazyka sa nezhoršuje len v médiách, ale všade. Stačí sa pozrieť na katastrofálny vizuálny smog, ktorý zamoruje slovenské mestá, navyše aj s príšernou gramatikou a štylistikou. Snažím sa s tým aj niečo robiť. Nefrflem, ale snažím sa, aby sa veci pohli k lepšiemu. Učím ľudí editovať, redigovať, písať lepšie. Písanie sa dá aj naučiť. Najvtipnejšie je, že niektorí prehnane hrdí nacionalisti často nevedia vysloviť jedinú spisovnú slovenskú holú vetu, nehovoriac súvetie.
Vaše krédo?
Menej je viac.
Máte obľúbený vtip o spisovateľoch?
Áno. Aký je rozdiel medzi vydavateľmi a teroristami? – S teroristami sa dá rokovať.
Robert Hoza, foto: archív Michal Hvorecký