Priekopník spravodajstvo
Aj keď o brigádnom generálovi Ivanovi Čiernom vyšla na sklonku minulého roka kniha Svedectvo veliteľa, čaro Vianoc a najmä tohoročné 70. výročie spomienok na armádny šport, dávajú príležitosť prežívať čaro návratov k športu s logom Dukly, prostredníctvom rozhovoru s brigádnym generálom trochu iné dejové línie než je to bežné.
Prečo je tomu tak, pán generál? Opýtali sme sa brigádneho generála vo výslužbe, dlhoročného veliteľa armádnej Dukly Banská Bystrica a okrem toho aj 10 rokov veliteľa futbalu, PaedDr. Ivana Čierneho za tých, ktorým nie sú história a spoznávanie súvislostí so športom v armáde a Dukle cudzie. Tesne po ďalšej knihe z histórie futbalu Dukly Banská Bystrica prinášame na sklonku roku 2018 tento exkluzívny rozhovor.
Nuž, ako je to, keď počuješ výraz titulkový,.. publicistický,… výraz Fenomén Dukla Banská Bystrica a v nej hodnosť brigádny generál?
Je krásne, že slávnostné stretnutie malo 21. novembra toho roku v Dome armády v Prahe čaro spomienok a návratov k armádnej minulosti. Ľudia vedia, že fenomén znamená jav, úkaz, skutočnosť, vynikajúceho, mimoriadneho človeka. Keď som na pódiu preberal Pamätnú medailu odvíjal sa v mojej mysli zaujímavý film výstrižkov mojich spomienok na statočného a špičkového športovca svetového formátu s logom Dukly, pána Emila Zátopka, s ktorým sú spojené aj moje prvé športové dotyky s armádnym športom. Bolo to ešte začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia. V čase, kedy ma vojenská farba nepriťahovala. Mal som ísť na vojenskú základnú službu, môj tréner Jozef Franko mi v Žiline, kde som vyrastal do vrcholovej atletiky, pripravoval dobré tréningové plány , aby môj športový rast prinášal kvalitné ovocie v behu na 110 metrov cez prekážky. Očakávali sme, že mi príde povolávací rozkaz absolvovať svoju vojenskú základnú službu už vtedy v slávnej Dukle Praha. Nestalo sa. Povolali ma na vojenčinu do Vojenského učilišťa v Hraniciach na Morave a odtiaľ vyslali na školenie vojenskej odbornosti pre rádiostanice do Dačíc pri Pardubiciach. Tam som už ako mladoženáč absolvoval poddôstojnícku školu. Keď som sa do Hraníc na Morave po absolvovaní poddôstojníckej školy vrátil, myslel som si, že ma prevelia do neďalekej Dukly Lipník, ktorá v tom čase bojovala o prvoligové atletické body v Československej republike. Jej pretekárom som sa stal, ale vojenčinu som absolvoval aj s vojenskými výjazdmi nácvikov trebárs na Libavu, do vtedajšieho vojenského výcvikového priestoru. Mechanik rádiostaníc nemohol na takom výcviku, predsa, chýbať. Ba pamätám sa, ako tam raz medzi nás prišiel aj samotný Emil Zátopek. V Hraniciach, v tamojšom učilišti trénoval zavše Zátopek na 600 metrov dlhej chodbe a známe boli aj jeho fartleky do prírody v kanadách. Bol to skutočne fenomenálny človek. Na také spomienky sa nedá zabudnúť…
A čo tvoji tréneri? Vojenskí velitelia?
Trénerom mi bol na diaľku stále Jozef Franko a ja som súťažil o reprezentačný dres s Čečmanom i ďalšími, keď mi v hraniciach velili pplk. Husárik, kpt. Benáček či samotný Muržic, ktorý bol neskôr veliteľom Vysokej vojenskej školy v Liptovskom Mikuláši. Partiu v Dukle Lipník po organizačnej stránke koordinoval skokan do výšky Honza Večera. Samozrejme, že sme mali vojenské kontroly na naše pretekárske aktivity a výkony. Najčastejšie to boli známi športovci, bývalí atléti a reprezentanti plk. Milan Tošnár, pplk. Aleš Poděbrad či vtedy už podplukovník Zdenek Melichárek, známy pod prezývkou „Zubatej“. Všetci títo menovaní atléti, bývalí reprezentanti, dobre „zákutia“ armádneho športu a športovej prípravy. Musím aj s odstupom rokov, už aj po skúsenostiach v Dukle Banská Bystrica povedať, že atletika v Dukle a s Duklou prinášala víťazstvá, ale i jazvy na duši. Ale o tom všetkom sa v širších súvislostiach píše v knižke Svedectvo veliteľa.
Nuž a futbal ? Tvoje veliteľovanie futbalu v Dukle Banská Bystrica?… Aké sú tvoje pohľady s odstupom rokov na futbal pod logom Dukly?
Pozri sa. Treba stručne povedať, Dukla brala i dávala. Peter Benedik so svojou družinou to nakoniec svojimi príbehmi v knižke Futbaloví anjeli a démoni tiež demonštruje. Mimochodom, podľa mňa sa aj táto knižka výnimočne vydarila tak po obsahovej ako i grafickej stránke. Skvelá práca, skvelé životné príbehy chlapcov, ktorí sa dotýkali svojou futbalovou výkonnosťou dom, teda v Dukle a potom aj v známych európskych veľkokluboch hviezd. So všetkým, čo tomu patrí. Ale vrátim sa k podstate otázky. Vtedajší veliteľ Dukly plk. Jozef Nagy sa ma asi chcel v Dukle zbaviť, keď ma posunul na funkciu veliteľa futbalu. Život vo vtedajšej armádnej futbalovej Dukle sa nedá porovnávať s futbalovým životom v súkromných kluboch i keď chlapci Karol Praženica, ale najmä Marek Penksa, no i ďalší, Fero Kunzo či Róbo Semeník naznačujú čo musí robiť futbalový talent, aby sa mohol dotýkať „celebritného“ futbalového neba. Treba však hneď jedným dychom v tejto súvislosti dodať, že tak ATK, ako neskôr ÚDA či Dukla neboli na svete prvými armádnymi klubmi. Históriu a súvislosti futbalového vývoja a vývinu nesmieme podceňovať. Tak, ako by sme nemali podceňovať komunikáciu so živými pamätníkmi športu v armáde, živote vôbec. Góly, body, sekundy sú vec krásna, ale čo sa odvíja v duši športovca, keď sa tá krása na hracej ploche rodí, to sú podľa mňa cesty a spôsoby či móresy oveľa dôležitejšie. Na to je potrebné klásť dôraz.
Keď si spolu ste spolu s primátorom mesta Banskej Bystrice Jánom Noskom, generálnym riaditeľom Kúpeľov Dudince a.s., Slavomírom Brzom, synom legendárneho a vo svete uznávaného trénera Jozefa Vengloša, Jurajom, ale aj olympijským víťazom Františkom Kunzom vysielali knihu Futbaloví anjeli a démoni k čitateľovi, v tvojich očiach sa objavili slzy. Plakalo aj tvoje srdce? Ak áno, prečo?
Nemyslím si, že to bola na 25. ročníku medzinárodného halového futbalového turnaja 14 ročných chlapcov a mladších v Banskej Bystrici vo vianočnom čase umelo robená chvíľa vyprevádzania tak hodnotnej publikácie k čitateľovi. Ono, tá chvíľa obsahovala veľa neformálnej symboliky. Zadíval som sa do publika a keď som videl v hale vyše 400 ľudí na tribúne a nádherný vejár mladých adeptov futbalu na hracej ploche, medzi ktorými stáli futbalové legendy Dukly Banská Bystrica, v prvom rade mi prišlo ľúto, že sa z Dukly vytratilo niečo, čo Duklu v Banskej Bystrici vyslalo do sveta. Nie len športového. A zrazu sa všetko zmenilo. Samozrejme, že som si vo svojom pokročilom veku uvedomil ako platí pravda: Bez tvrdej práce na sebe nie je nič z talentu ani futbalového génia. Uvedomil som si, že mi dnes nemáme pri deťoch a mládeži trénera, ktorého by tak obdivovali za výsledky svojej práce doma a hlavne vo svete odborníci, samotní futbalisti i ich mnohí rodičia akým bol Peter Benedik. Prečítal som si čo o svojom trénerovi hovoria v knižke samotní hráči, ktorí obliekali dresy špičkových zahraničných európskych líg a prestížnej Ligy majstrov. Počínajúc tým prvým – Karolom Praženicom. Tréner Benedik učil tých chlapcov hrať nie len futbal, ale aj fungovať v živote. Bol ich trénerom, druhým otcom, pedagógom, ale aj veľkým priateľom. Obzrieš sa na okolitý svet a zistíš, že my dnes napríklad v skokoch na lyžiach začíname v európskych projektoch medzi deťmi z rozvojových krajín, ale Dukla Banská Bystrica pritom vychovala majstrov sveta Karla Kodejšku, Jiřího Parmu. Nesie sa publicistikou a vyskytuje v bežnej reči, že nám chýbajú skvelí tréneri, funkcionárske osobnosti. Ono to dnes platí. Žiaľ… Šport a futbal zvlášť potrebuje spoluprácu. Ľudí, ktorí dokážu strhnúť odbornosťou, osobným príkladom. Čo tak vyjsť s návrhom , aby armáda demonštrovala svoju nezastupiteľnosť aj ponukou, že dokáže futbalovou výchovou mladých učiť sebadisciplíne, rozvoju talentu, tomu čo sme v osemdesiatych rokoch minulého storočia v Dukle robili a čo odkopíroval aj úspešný futbalový svet. Na inom podklade, ale našou metodikou. Asi to boli slzy bezmocnosti nad tým, že sa nie len v našom živote, ale ani pri športe u nás úspech nenosí a nevzbudzuje vážnosť.
Zaujímavé postrehy, názory, zaujímavá reč tvojho srdca. Ale blíži sa záver roka. Čo chceš povedať v takej chvíli čitateľovi?
V prvom rade si mu dovolím zavinšovať, úprimne veľa zdravia. Chcem mu popriať pokoj v rodinách a aj šťastie v živote. Dukle samotnej zavinšovať ďalšie prenikavé úspechy, ktoré dosiahla a dosahuje. Trochu sme rozhovorom naznačili konkrétnejšie ako bolo. Chcel by som sa dožiť chvíle, že budem môcť úprimne sám sebe povedať:… a teraz je lepšie, krajšie, tvorivejšie, úspešnejšie ako bývalo za našich čias v športe pod logom Dukly, kedy bolo v kolektívoch viac človečiny, ľudskosti. V Dukle, terajšej, pôsobí mnoho schopných jedincov a verím, že sa nájde taký, ktorý dokáže vypracovať, ale hlavne v praxi realizovať aspoň taký projekt pre mládež z oblasti športu aký priniesol pre európsky a svetový futbal pod logom Dukly Peter Benedik, vďaka čomu mladí futbalisti Dukly za jeho éry porážali svojich rovesníkov v slávnych dresoch skvelých európskych veľkoklubov. Podaktorí sa tvária z oblasti futbalu inak. Práve takí nech ponúknu výsledky svojej práce v oblasti, ktorú zastupujú. Možno aj tam treba hľadať dôvody prečo pri vyprevádzaní knihy Futbaloví anjeli a démoni plakalo moje srdce.
