Rozhovor s Jozefom Mazárom

Budujme spoločne tvorivé a futbalu prospešné, účinné a kvalitné mediálne dielne

Dnešný život nie je jednoduchý. Za jednoduchý ho neoznačuje ani PhDr. Jozef Mazár, v Slovenskej republike asi jeden z najproduktívnejších autorov publicistických výstupov, ktoré popri historických knižných publikáciách, ale aj elektronických médiách prostredníctvom portrétov so športovcami samotnými sa snaží zaoberať dušou športovca, trénera, športového diváka, ale aj novinára. V našich spoločných rozhovoroch nášho masmediálneho úseku v MFK Dukla práve on najviac nabáda, aby nie len góly, body, sekundy boli v centre pozornosti  mediálnej osvety futbalu z dielne niekedy armádnej a dnes mestskej futbalovej Dukly. Nedávno sme náš rozhovor zaviedli do takej roviny, že niektoré názory je hodné rozšíriť i na širšie čitateľské fórum.

Jozef, ty hovoríš, tvrdíš, že málo našou publicistikou komunikujeme prostredníctvom športových médií so športovým fanúšikom, futbalovým divákom. Môžeš mať v tomto smere kúsok pravdy, ale vieš dokladovať také svoje tvrdenia argumentáciou?

Existuje množstvo prebádaného z tejto oblasti. Aj futbalový fanúšik, aj samotný futbalista, aj tréner, ba aj kvalitný novinár, všetci na mnohé zabúdame. Je to prirodzený úkaz. Asi spôsobený zákonitosťami prírody. My, novinári, akosi zabúdame veľa raz na to, že iní, nedovolím si ich žiadnym termínom označiť akí, ktorí, ale inakší než skutoční žurnalisti z oblasti športu, sa snažia ísť pod kožu divákovi, čitateľovi, poslucháčovi tým, čo on inak prežíva, vníma, vidí, pozná. Prognóza demonštrácie len jedného, ako zaručene najsprávnejšieho scenára v žurnalistike, neexistuje. Nemáme právo podsúvať tým, ktorí sa chcú o mediálne produkty opierať len jeden, vraj ten najsprávnejší produkt mediálneho smerovania. Ako novinári nemáme právo v našej argumentácii, ale i intonácii, komunikácii s recipientom presadzovať aj za cenu poskytovania senzácie a žurnalistickej ľahostajnosti len to, čo nám sa zdá, že to je jedine istou a jedinou pravdou, smerovaním v tom čo mu predkladáme. Vôbec nemám na mysli tentoraz len šport, zábavu, ale aj iné oblasti. Prikláňam sa k názorom takých, ktorí vlastnými žurnalistickými výstupmi pomáhajú spoločnosti lepšie spravovať vedomosti, aby sa aj tá športová verejnosť spravovala lepšie sama, nerozbíjala, netrieštila, nezabúdala okrem iného napríklad na dobro objavené stáročiami pre naše športové a životy vôbec z minulosti. To chce len jedno, aby si novinár dokázal osvojovať čo najviac zručností a stále získaval čo najviac vedomostí. On dnes už nemôže byť iba informátorom, vychovávateľom, on musí hodnoverne dať recipientovi na vedomie akú vlastne hodnotu prináša do nekonečného toku informácií, ktorému čelíme. Vytvárať len ďalší obsah nestačí. Toho je dosť, diváka, poslucháča, fanúšika často metieme neodbornosťou, neprehľadnosťou, ľahostajnosťou či pretvárkou. Za všetkými neduhmi je niečo skryté. Každá choroba má svoju diagnózu. Hovoríme o chémii mužstva  a zabúdame na prirodzený život samotnej prírody, ktorá je produktom pohybu v nej. A ani nechceme sme pri hodinách telesnej výchovy na školách, Jej kvality… Prečo o tom východiskovo od roku 1989 s jednotlivcami nekomunikujeme a nerobíme nápravu. Veď dnes nám v prípravkách mnohé deti nevedia prirodzene bežať, tešiť sa z pohybu.

Ale to je na čitateľa v takom vyjadrovaní veľa filozofie, veľa rozmýšľania, bádania, osvojovania, prerábania…

Máš pravdu. Rozumieš, čo rozprávam. Veľa dôvodov na vzdelávanie sa, učenie v každom veku. Na pretváranie seba samého a nie druhých! Médiá musia nachádzať a prinášať riešenia. Možno nebáť sa vyzdvihnúť verejne aj to, čo bolo úspešné z minulosti, keď sa to rodilo v komunikácii s múdrymi jednotlivcami. Pýtam sa, aký má dnes novinár vzťah s jednotlivcami po svete, ktorí sú mienkotvorní, ak prináša záverečné súdy o zaručenej kvalite dneška? Bolestivé je napríklad pozerať sa ako cez hokej manipulujeme masy a nehovoríme im o dôležitosti všestrannej prípravy aj v hokeji na každý úkon, na každú maličkosť, na každý moment práce s detailom. Z hľadiska techniky, taktiky, psychológie. Práca s detailom bolí jednotlivca v športe i živote. Príchodom internetu sa veľa zmenilo. Kľúč ku všetkému aj v oblasti športovej žurnalistiky dostáva človek univerzálny. Dajú sa ním otvárať zámky do neba, ale i pekla. Na jednotlivcovi záleží, aké zámky otvára. Súhlasím tiež s tými, ktorí tvrdia, že ak budeme vyrábať syry, najlepšie je v tomto smere komunikovať so špičkovými bačami, ktorí dobre ovládajú zákonitosti prírody v prirodzenom chove a chode oviec vo svete života. Dobrý model fungovania športovej žurnalistiky v Slovenskej republike neexistuje. Média vytvorili masy, preto že si na nich postavili svoj ekonomický model fungovania. Svet sa takým štýlom nebude uberať k ľudskému dobru. Dôvod, prečo je tomu tak? Internet sa stal zdrojom ľahkej manipulácie. Médiá podľa mojej mienky, musia pristupovať k ľuďom ako jednotlivcom. Nie pristupovať k manipulácii davu.

Čo podľa teba, chýba?

Kvalita vzdelávania a čítania, komunikácie. Priamej, každodennej. S porozumením. Všade veľa politikárčenia, múdrej politiky pre jednotlivca je v našej spoločnosti málo. Kvalitní novinári, a verím, že aj takí v mladom či strednom veku dnes existujú, sa budú ťažko presadzovať. Chýba im podpora ich vlastného vzdelávania, lebo často sú na postoch učiteľov takí, ktorí nevedia, že nevedia, preto toto, o čom hovoríme nemôžu vedieť, že je potrebné toto vedieť a tým aj poznať. Potrebnú skúsenosť a prax masy rýchlo valcujú na smetiskách biedy pre našich potomkov. Na smetisku dejín sa aj v športe dobre pretvárajú dejiny.

Ja to zašlem na niektorý portál, ponúknem to ľuďom na širokú diskusiu.

V tom ti zabrániť nemôžem, taký je môj názor. Odvíja sa od vlastných skúseností, vlastného poznania i vlastného sústavného vzdelávania sa. Aj zajtra idem na kus reči k jednej vzácnej pani profesorke, Mimochodom, práve prof. PhDr. Eva Kollárová, PhD. rusistka; kulturologička; šéfredaktorka časopisu „Русский язык в центре Европы“; prezidentka Asociácie rusistov Slovenska upozorňovala okrem iných skvelých vedátorských i pedagogicko – vzdelávacích výstupov na vážnosť pozornosti výučbe ruského jazyka v našich slovenských školách, ktorý sa snažili z nášho vzdelávacieho systému, pred rokom 1989 podľa mojej mienky aj z oblasti žurnalistiky ďaleko kvalitnejšieho, akým je u nás dnes, vyčiarknuť.

No a ak by si sa toto, o čom hovoríme, rozhodol niekde zaslať, nezabudni dopísať, že mnohé, o čom hovorím, presadzuje svojimi tvorivými výstupmi aj Jeff Jarvis, novinár a profesor žurnalistiky na univerzite v New Yorku, ale aj iní. Každý máme svoju žurnalistickú skúsenosť pri športe i v živote. Nebojme sa o skúsenostiach a praxi otvorene a slušne hovoriť, ak vieme, o čom vlastne hovoríme a prečo o tom hovoríme.

Jozef  Ivan