Rozhovor: Stanislav Štepka: „Málo je medzi ľuďmi človekov“

Hra Sláva, ktorú dnes odohráte, je inšpirovaná postavou herca nemej éry filmu (Joe Buster Keaton). V jednom z hodnotení predstavenia sa uvádza, že „Stanislav Štepka po prvý raz predostrel svoju dušu bez závoja“. Je teda Joe Buster Keaton Vašim „duševným obrazom“? Ako takéto vyjadrenie hodnotíte zo svojho skutočného duchovna?

„Odjakživa mi bol filmový komik Buster Keaton veľmi blízky. A keď som sa bližšie a detailnejšie zoznámil aj s jeho životným príbehom (mimochodom – nevšedným a veľmi dramatickým), zostal mi ešte bližší a vedel som, že sa k jeho osudu vrátim aj na našom javisku. Áno, je to tak: Buster Keaton je tak trochu aj mojím duševným obrazom.“

 

Sláva je Vašou 58. hrou. Na jeseň pripravujete kabaretný program Na dobrej adrese. Koľko hier máte v pláne ešte napísať, prípadne máte nejaké nespracované témy, ktoré hodláte predstaviť verejnosti?

„V našom divadle sa usilujeme každú divadelnú sezónu prísť pred našich divákov s pôsobivou témou, ktorá zaujíma nielen nás, ale hlavne našich divákov. Aspoň sa o to usilujeme. V týchto dňoch sme začali s prípravou hry o „tej najsúčasnejšej slovenskej súčasnosti“ Zmiešaná štvorhra, skúšame kabaretnú koláž Na dobrej adrese, na novej scéne chceme uviesť aj netradičný nočný program Nočné spoje čiže nočáky a obnoviť inscenáciu, ktorá mala pred viac než dvadsiatimi rokmi veľký ohlas Lás-ka-nie 2. Čo bude ďalej? Ako s obľubou vraví môj martinský kamarát recesista Milan Lechan – to ukáže pitva…“

 

Začali ste s divadlom v 60-tych rokoch. Mali ste svoje vzory alebo prípadne ovplyvnila či inšpirovala Vás v tom období napr. dvojica Ján Werich a Jiří Voskovec? Ak nie čo Vás inšpirovalo – alebo ste šli za volaním akéhosi „vnútorného hlasu“?

„Mojím vysneným vzorom bolo vtedy v šesťdesiatych rokoch divadlo Semafor a jeho literárny otec Jiří Suchý. Usiloval som sa o podobnú poetiku malých javiskových foriem v rodnej obci. Ako to už býva – Semafor si naďalej šiel svojou a cestou – a ja s Radošinským naivným divadlom zase svojou. Stále nás však, chvalabohu, spája rovnaký názor na humor a svet okolo nás.“

Ste vyštudovaný pedagóg a žurnalista. Predpokladám, že by ste nechceli byť v pozícii ministra školstva. Čo by ste mu ale prípadne poradili pri riešení tak dlho diskutovanej problematiky slovenského školstva (a stále nedoriešenej)?

„Radiť neviem. Skôr by som sám dosť často potreboval dobre poradiť.“

Povedali ste vetu „Málo je medzi ľuďmi človekov“. Pod vplyvom akej udalosti ste ju vyriekli a rozmenili by ste ju na drobné (vysvetlili).

„Túto vetu som napísal do Jááánošíííka v roku 1970, keď v našej spoločnosti nastalo mimoriadne dusné a vulgárne obdobie, ktoré dostalo nepresné pomenovanie normalizácia. Nastali tzv. politické previerky a vzápätí sa u mnohých ľudí veľmi rýchlo menili nielen názory, ale aj najmä charaktery. Áno, zrazu bolo „medzi ľuďmi málo človekov“…“

V hrách Polooblačno a Sčista-jasna ste mikrodejinne a regionálne spracovali pohľad na udalosti 20. storočia. Nemáte pocit, že v 21. storočí sa stráca vôbec pohľad na naše dejiny?

„Naše divadlo sa vždy zaujímalo o dejinné udalosti. Samozrejme, nie preto, aby sme hovorili o tom, ako bolo kedysi, ale hlavne nám historické postavy a udalosti mali nepriamo vypovedať o tom, ako tu žijeme dnes. O tom boli hry Jááánošííík, Kúpeľná sezóna, Loď Svet, Delostrelci na Mesiaci, Ako sme sa hľadali, Generál, Niekto to rád slovenské aj tie naposledy menované. Aké to bude v tomto storočí? Nechajme sa radšej príjemne prekvapiť.“

Robert Hoza

foto: tasr

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *