Všetko najlepšie všetkým ženám na Slovensku i na celom svete

Tak ako každý rok, aj v roku 2018 patrí ôsmy marec všetkým ženám.

Aj keby sa to malo diať po celý rok, dnešný deň je predsa len špeciálnou príležitosťou na vzdanie úcty a vďaky našim Manželkám, mamám, starým mamám, tetám, priateľkám, sestrám, známym, jednoducho ženám. Aj keď je dnes v spoločnosti napätá situácia, ženy si zaslúžia aspoň pár slov, voňavú kyticu, či aspoň malý kvietok.

Aj od našej redakcie k Vám smerujú len tie najlepšie priania.

Takto kedysi písali ženám vyznania známi slovenskí majstri pera a my k tomu prikladáme pár fotografií kvietkov z Banskej Bystrice.

Vyznanie lásky

Takú lásku volaj,ktorá úsmev,
teplú nehu rozpustí Ti v tvári,
ak je s Tebou,všetko sa Ti darí,
ukonaná šťastím v Tvojej dlani usne.
Takú lásku volaj.

Pavel Koyš

Žene

Mnoho je toho, drahá, viac než moc,
zač mám ti ďakovať v tom skúpom žití,
kým uzamkne mi ústa večná noc.
A chvíľa tá sa blíži, kroku hoc
jej nečuť (bo je ľahký, okamžitý);
no nezlyhali nikdy moje city:
sú orlojom mi v nebi skladaným…
Len čas ma stíha – či sa zachránim?
Dovoľ však bleskom sa mi rozožať i
jak zapálená fakľa zjaviť sa ti,
iskriaca vďakou, v blku uznaním.

Keď na postati nával bremena
až dych mi úžil, prehýnal až plecia,
ty nemaznička ani fiflena
pribrnklasʼ, podňala mi ramená
krídlami – a on nezlomil ma predsa,
ba znášal som ho jak svoj plameň svieca.
Ty spolu so mnou šla si do robôt,
so svojím aj mne stierala si pot
a z dlaní mi (ej, ihly povinností!)
sťa holubička vyzobkala osti…
Tak život môj stál vskutku za život!

Ty si mi lôžko mäkko odkryla,
vyberúc z duchien kostrnky i ostne,
čo napúšťala sudba neľútostne.
Keď pristál čln-sen, rozvil vetrilá
a vzal ma letkom, ty si bedlila,
či sa vše so mnou kdesi v raji octne.
Vyprávalasʼ ma nielen v bytia boj,
o zbraň si dbala, pokrm, o nápoj,
lež i môj oddych pod vládou ti stojí:
kráľovsky som si sníval pri pokoji,
čo drabant nestráži, len pohľad tvoj…

Veď aj keď usnem v hrobu zavití,
ty pri náhrobku zastaneš si sticha
a spoznáš, že v ňom nie je chladná pýcha;
list jelše tam či smutnej rakyty
len čo sa pohne (tiež ťa vycíti),
nie vetrom, ale teplou vďakou vzdychá;
ba kvieťa, tráva, mach – a čo ja viem,
čo vytvorí raz z môjho prachu zem,
to všetko bude, slúžiac môjmu duchu,
ti zraku kývať, šepkať bude sluchu:
Ó, ďakujem ti, večne ďakujem…

Pavol Országh Hviezdoslav

er, foto: mp