Pohľad na jeden z mnohých štartov Európskeho pohára v atletickej chôdzi, ktorý bude mať značku: Alytus 2019 Litva. Škoda, že pre slovenskú seniorskú reprezentáciu, z pohľadu doterajších trinástich ročníkov Európskeho pohára, druhú najhoršiu čo do výsledkov. Foto: Erika Karová

Rýchlo do čistých vôd! V bahne klamstva sa aj vlajková loď potopí!

Kto počtuje, ten gazduje! Je úplne jedno či počítame super modernou technikou alebo výsledky lovíme v dobrej pamäti.

Pre mňa osobne niet čo príliš chváliť, keď mám ako novinár podať čitateľovi pravdivé svedectvo počtov o tohoročnej úspešnosti našich reprezentantov v Európskom pohári z Alytusu. Áno, mám na mysli vyše 56 tisícové mestečko v južnej časti historickej Litvy. História je pre mňa aj v športe vždy pri rôznych spätných návratoch k slávnym a v širokom svete nie len športu s úctou spomínaným, upozornením: V priepasti dejín je pre všetkých miesta dosť. Nehrňme sa tam, do tej priepasti, neoprávnenou chválou.

Veď v histórii slovenskej atletickej chôdzi sme v Alytuse zaregistrovali  druhý najhorší výsledok medzi dospelými v Európskom pohári. Už pred 2 rokmi v Poděbradoch sme sa nepoučili, že s našou terajšou seniorskou reprezentáciou v atletickej chôdzi to nevyzerá dobre, hlavne ak sa v nej neobjavuje náš skvelý, svetom obdivovaný, zlatý klenot slovenského športu – Matej Tóth.

Podľa mojej mienky a môjho poznania, Matej Tóth je nie len pretekár špičkového svetového rangu, ale aj výborný tréner seba samého v tom jagavom nebi svetových hviezd.

Nalejme si čistého vína – Jozef Pribilinec, Michal Martikán, Elena Kaliská, Anastasiya Kuzmina, František Kunzo a ani už s veľkým rešpektom a úctou spomenutý Matej Tóth či známi a populárni olympijskí víťazi z iných krajín a v iných druhoch športu sa len tak z ničoho olympijskými víťazmi nestali z večera na ráno.

Keď som sa telefonicky rozprával o účinkovaní našich reprezentantov v atletickej chôdzi v Alytuse so známym odborníkom tejto atletickej disciplíny Kastytisom Pavilonisom a položil som mu otázku ako vníma účinkovanie našich reprezentantov v Alytuse v Európskom pohári odpovedal:

 „Škoda, že neštartoval Matej Tóth, ale mali ste v sprievodných súťažiach tohoročného Európskeho pohára u nás veľké talenty, ktoré už vídavame a poznáme z Dudiniec, Poděbrad i z iných medzinárodne hodnotných podujatí. Mám na mysli napríklad Patrika Nemčoka, máte skvelého trénera Juraja Benčíka, tak ako mali Mexičania Jerszyho Hauslebera, Poliaci Krisztofa Kiseľa…“

Môjmu známemu Kosťovi som sa poďakoval za jeho vnímanie nášho vystúpenia v Alytuse.

Česť slovenskej atletickej chôdze dôstojne a kvalitnými výkonmi medzi svojimi súpermi z 11 zúčastnených krajín hájili pretekári ŠK BCF Dukla Banská Bystrica. Na snímke zľava do prava: B. Jančová, v kategórii ml.žiačok 6. miesto, predsedníčka klubu BCF Dukla Erika Karová, mladšia žiačka K. Zámečníková, diskvalifikovaná v cieli za nedodržanie správnej techniky , kde došla druhá, tým nezopakovala minuloročné medailové umiestnenie, tréner Juraj Benčík, staršia žiačka Nina Poštová (7. miesto vo svojej kategórii) Michal Duda ( celkom tretí medzi staršími žiakmi za pretekárom z Bieloruska a Maďarska) a Patrik Nemčok ( druhý medzi dorastencami na 5 km trati za Bielorusom  Dzmitryom Schmidtom). Foto: Ján Kara, technický vedúci

Vždy s úžasnou úctou vyhľadávam vzácne trénerské osobnosti športu. Zdá sa mi, že slovenský šport trpí na nedostatok kvalitných trénerov v rôznych druhoch športu. Výnimkou nie je len atletická chôdza, sú tu napríklad aj populárny futbal či hokej, ale to teraz nie je predmetom tejto poznámky. Ona sa nezrodila včera večer.

I keď včera večer, po vnútornej analýze môjho žurnalistického vnútra, keď som mal možnosť rozprávať vo finále 12. ročníka žiackej chodeckej ligy s dvoma reprezentantmi súčasnej slovenskej reprezentácie v atletickej chôdzi, Máriou Katerinkou Czákovou či Miroslavom Úradníkom, ktorý obsadil na ME v Berlíne na 20 km trati 22. miesto. Spomenuté finále, preteky žiakov v atletickej chôdzi, mimochodom skvelé, s výbornými výkonmi, dobre zorganizované sa konali práve včera.

Mnohých iste potešila  aktívna účasť našich reprezentantov v úlohe rozhodcov či motivátorov pre mladých adeptov atletickej chôdze v Slovenskej republike počas celoslovenského finále Žiackej chodeckej ligy, ktorú príkladne zorganizovali BCF Dukla Banská Bystrica v spolupráci s Vojenským športovým centrom Dukla. Finále bolo vyvrcholením dlhodobej súťaže. Aj o tom bude reč v inom príspevku.

Pre tento príspevok som hľadal citácie z analýz, verejnosti dostupných od najpovolanejších z trénerského prostredia slovenskej atletickej reprezentácie, lebo tak ústredný tréner atletiky Martin Pupiš ako i reprezentačný tréner Matej Spišiak v Alytuse boli. Asi nemám veľmi široké archivačné zdroje, ale z analýz spomenutých som v slovenských médiách našiel iba toto:

Deviata priečka žien v súťaži družstiev, jedenásta juniora Daniela Kováča a dvanásta Márie Katerinky Czakovej – to sú najlepšie slovenské umiestenia v 13. ročníku Európskeho pohára v chôdzi v Alytuse. Chodci nesklamali, ale ani neoslnili. V porovnaní s Poděbradmi 2017 si počínali výrazne lepšie, no vtedy a ani teraz nenastúpili v najsilnejšej zostave. V Alytuse z rôznych – najmä zdravotných – dôvodov absentovali napríklad olympijský víťaz na 50 km Matej Tóth, skúsený Dušan Majdán i talentovaný junior Ľubomír Kubiš, šiesty na OH mládeže 2018 v Buenos Aires.

„Európsky pohár dopadol primerane k našim možnostiam, keďže olympijský šampión na päťdesiatke a minuloročný vicemajster Európy Maťo Tóth sa po zranení zadného stehenného svalu v príprave znova len rozbieha, a vlani piata Európanka na 50 km na šampionáte v Berlíne Mária Katerinka Czaková štartovala tentoraz na 20 km,“

hodnotil šéftréner Slovenského atletického zväzu Martin Pupiš.

„K pozitívam nášho vystúpenia určite patria umiestenia juniora Daniela Kováča ako i Márie Katerinky Czakovej, ktorá vyrovnala historicky najlepšie slovenské ženské umiestenie Zuzany Malíkovej. Oceňujem najmä jej veľkú bojovnosť v závere, keď najskôr predstihla Talianku Colombiovú a doťahovala dokonca európsku šampiónku Pérezovú. Na posledných 200 metroch však asi päťkrát vyprázdnila svoj žalúdok, no ani napriek tomu nevzdala boj o čo najlepšie umiestnenie a kontrolovala si súperky“

dodal zväzový tréner Martin Pupiš.

Športom sa zaoberám takmer polstoročie. Takú analýzu, pri všetkej úcte k práci Martina Pupiša, pokladám za veľmi povrchnú a nedostatočnú. Problém úpadku z atletických chodeckých pozícií vidím v malej náročnosti podaktorých trénerov atletickej chôdze v prvom rade na seba samých. Budem ešte prísnejší a argumentačnejší, mám na mysli konkrétne stavané ciele na jednotlivé roky pre každého reprezentanta i tím, lebo stanovovať za cieľ už dosiahnuté, to je cesta do bahna zla, neúprimnosti, pokrytectva, nenáročnosti. Devastácie toho, čo dosahovali a dosiahli vo svetovom súperení ako pretekári Pribilinec, Tóth, Blažek, Mrázek, Korčok, ale čo napríklad už dnes i keď ešte iba ako juniori či dorastenci, alebo aj žiaci dosahujú v tomto príspevku spomenutí či nespomenutí.

A prečo toto píšem? Vôbec mi nejde o stínanie hláv či kritiku len pre kritiku. Náročnosť na seba samého v mojej žurnalistickej tvorbe za svoje vlastné prostriedky z dôchodku plynie z reči srdca k úprimnosti športu, prosperity a presadzovania sa našej reprezentácii aj v ďalších rokoch medzi najlepšími na svete. S našimi trénermi, ktorí dokázali z neznámych detí vypiplať olympijských víťazov. Mám na mysli napríklad trénerov Jozefa Martikána, Petra Mráza, Juraja Benčíka a mohol by som spomínať i ďalších, ktorí svoju odbornosť potvrdili už výsledkami a úspechmi s deťmi, následne dorastencami, potom juniormi a úročili všetko v súbojoch svojich zverencov o vavríny európske, svetové či olympijské. K takým sa budem chodiť učiť, s úctou s nimi diskutovať, polemizovať, nachádzať a tešiť sa z ľudského krásna. Z pracovitosti, skúseností, odbornosti podloženej dlhodobými výsledkami v konkurencii práce od detí až po vrchol športovej pyramídy. A deti pritom v prítomnosti ich rodičov obdivovať zo snaženia chcieť stále viac sa naučiť, prežiť viac radosti z úprimnosti iných.

 Je zlá cesta publicistu verejne upozorniť, že len v čistých vodách pulzuje zdravý šport? Asi je v tomto prípade, na základe toho čo sa všetko v kruhoch atletických a nie len tam hovorí, podať aj slušné, verejné upozornenie, keď podaktorí samotní tréneri ho nechcú počuť v hnutí sami pri pohľade z očí do očí. Je konečne načase vracať zdravie všade tam, ktoré by ho mohli s celou vlajkovou loďou v tej špine potopiť. Nezahmlievaním vlastných nedostatkov, vlastnej ľahostajnosti či náročnosti na seba samých. Za náročné, ale zodpovedné pokladám osobne napríklad účasť reprezentačných trénerov aj na sprievodných športových akciách Európskeho pohára, kde boli vyslaní. Veď Slovenský atletický zväz dostáva dotácia z rozpočtových prostriedkov štátu, teda z peňazí daňových poplatníkov. A tam, v Alytuse, naši žiaci a dorastenci žali úspechy. Prečo im napríklad na mieste nezablahoželať? Nemotivovať ich? My, reprezentační tréneri sme skutočne takí veľkí a slávni? Múdri a neomylní, že tam už nemusíme? Prinajmenšom čudné móresy, páni! V úprimnej komunikácii s malými, ale úprimnými sa predierajú na svet veľké úspechy slávnych. Hlavne preto to píšem.

 Jozef Mazár

Pozri tiež

Pozvánka – Čakáte bábätko? Na konferencii pôrodných asistentiek získate cenné rady

Počas tehotenstva a pôrodu sprevádzajú budúce mamičky mnohé otázky. Vyznať sa v spleti dobre mienených rád je …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *