Spomienka Juraja Turčana o holokauste a prenasledovaní: „Kremnička sa pre mňa tým stala a aj dnes je veľmi emotívnym miestom.“

Juraj Turčan je členom užšieho prezídia Ústredného zväzu židovských obcí v SR. Aj jeho rodina patrí k tým, ktoré boli postihnuté represáliami, po potlačení povstania v roku 1944. Konkrétne, časť rodiny bola taktiež popravená a zahrabaná v protitankovej priekope umiestnenej pri Kremničke. Hmlisté ráno 5. novembra 1944 sa stalo ich posledným. Prvé výstrely toho dňa zazneli o 5. hodine a 30. minúte – posledné o 9. hodine.    

O traumatizujúcej skutočnosti, ktorá sa dotkla aj rodiny v ktorej žil, povedal nasledujúce slová:

„V roku 1942 začali deportácie z územia Slovenska a celá naša rodina ich prežila len kvôli tomu, že otec pôsobil ako okresný správca elektrární v Martine. Patril k dôležitým osobám a dostali sme výnimku. Po potlačení povstania už nijaké výnimky neplatili a celá moja rodina sme sa ukrývali u rodiny Malinovcov žijúcej v Turčianskej Blatnici pri Martine. Žiaľ, stará mama, brat s manželkou a sesternicou z matkinej strany, to šťastie nemali. Rozhodli sa, že sa nebudú skrývať v okolí Martina, ale presunú sa na povstalecké územie priamo do Banskej Bystrice. Tam ich po potlačení povstania chytili a popravili práve v Kremničke. Kremnička sa pre mňa tým stala a aj dnes je veľmi emotívnym miestom. V roku 1945, keď sa začalo s exhumáciami masových hrobov, som mal 7 rokov. Matka ležala ťažko chorá v nemocnici a otec dostal správu z Banskej Bystrice, že pri exhumácii popravených sa našlo telo strýka. V kabáte mal zašitý preukaz a podľa mena a čísla kde býval, zistili príbuzenstvo k môjmu otcovi a dali mu vedieť. Otec ma zobral do auta a doteraz mám v živej pamäti ten moment, keď sme prišli do Kremničky. Samozrejme, ja som k masovým hrobom nešiel. Ostal som v aute. Pamätám si, že keď sa otec vrátil späť, bol tak bledý, ako som ho v živote dovtedy ani potom nevidel. Aj po 70 rokoch, je u mňa stále živý tento obraz z Kremničky, ako sedím v aute, pozerám sa hore a čakám kedy otec konečne príde. Vtedy som vôbec nevedel o čo ide a dozvedel som sa to až neskôr. Veľmi často chodím k tomuto pamätníku zapáliť sviečku alebo položiť kamienky. A vždy sa na tom mieste pýtam – prečo týchto 747 ľudí, ktorí sú tam popravení, od nemluvňaťa až po 91-ročného starca, muselo zomrieť takouto strašnou smrťou. Samozrejme nik mi nevie na túto otázku odpovedať.“

Generácie a ich pamäť na represálie a prenasledovanie spojené s holokaustom v období vojny pomaly odchádzajú. Čo je potrebné podľa Juraja Turčana spraviť, aby to všetko prežité utrpenie a diskriminácia neupadli do zabudnutia?    

„Je dôležité, osobitne dnešným mladým ľuďom, nie vyhrážať sa, ale pripomínať im rôznymi formami, že sa také niečo stalo. A mladí ľudia musia dbať, aby sa to už nikdy nemohlo opakovať. Samozrejme, ako roky pribúdajú, tým sa otupuje aj pamäť. Žiaľ, niektorí ešte aj teraz by boli radi, keby sa na tieto udalosti zabudlo a vôbec sa nepripomínali. Ale o tých 6 miliónoch mŕtvych židov a ďalších, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch, už či to boli vojnoví zajatci, či to boli Rómovia, hovoria poznatky, že to asi nie je výmysel, pretože títo ľudia sa nemohli stratiť alebo vypariť. A zostali o nich svedectvá, ostali po nich príbuzní a zostali svedkovia. Takže je na nastupujúcich generáciách ako ďalej k tejto spomienke a kolektívnej pamäti o nej pristúpia. Generácia tých, ktorí sme prežili holokaust už dožíva a z roka na rok je nás čím ďalej menej. Židovská komunita na území Slovenska pred rokom 1939, v reáliách týchto hraníc, eviduje približne 130 000 obyvateľov, ktorí sa hlásili k židovskému náboženstvu alebo identite. Žiaľ, podľa posledného sčítania sa k židovstvu a k židovskému pôvodu hlásilo medzi 2000 – 2500 obyvateľov. Je teda na mladých ľuďoch, ale aj na politikoch, aby trvali na pripomínaní si týchto udalostí, aby mladí ľudia si uvedomili čo sa stalo, a že oni musia taktiež dbať, aby sa niečo takéto už nemohlo nikdy opakovať. Nielen voči židom, ale aj voči iným náboženstvám, voči akejkoľvek inej komunite, inej farby pleti atď.“

Položenie kamienkov na židovské hroby patrí k zvláštnostiam. V čom spočíva podstata a význam tejto praktiky?

„Je to židovská tradícia. V prvom rade treba spomenúť, že keď položíte na hrob kvet, po čase odkvitne, alebo uschne, sfúkne ho vietor, alebo zhnije. Ale kamienok pretrvá. Takže aj ja, keď idem do Izraela k bratrancovi, donesiem z Kremničky nejaký kamienok a keď sa vraciam, zoberiem odtiaľ kamienok a položím ho na hrob príslušníkom rodiny, ktorí boli zavraždení v Kremničke. Židia nedávajú na hroby kvety, ale sviečky zapaľujú, to áno. Kamienky sú takým symbolom židovstva.“

Je súdenie ľudí, ktorí vykonávali represálie v období vojny a dnes ešte žijú vo veľmi pokročilom veku niekde v emigrácii, tým pravým a správnym potrestaním pre nich?      

„Od konca vojny uplynulo 70 rokov. Tí ktorí vykonávali takéto činnosti v tých rokoch, aj keď to bolo len ku koncu vojny, vtedy mali okolo 20 rokov. Takže teraz, ak ešte žijú, majú 90 rokov. Čo s nimi? Trest nie je dôležitý. Odsúdiť ich treba, kvôli povedomiu, že ľudstvo nezabúda na to, čo sa pred 70 až 75 rokmi stalo. Je to dôležitý odkaz aj pre mladú generáciu. Vidíte, je to 70 až 75 rokov od obdobia priebehu vojny a dostali trest, pretože sa zistilo, čo v danom období vlastne konali. To je dôležité, aby ľudia videli, že na zločiny proti ľudskosti sa nemôže zabúdať a nemôžu byť ani premlčané. Symbolicky ich odsúdiť právne je samozrejme dôležité, ale dôležité je aj po morálnej stránke povedať – áno tento robil v tomto období toto a toto. Žiaľ, v Kanade a Amerike vôbec poznáme niekoľko takýchto zločincov, ktorí prežili a prežili pomerne dobre. Neviem si ale predstaviť ich psychiku, ako sa asi cítili, ako sa báli, keď večer niekto u nich zazvonil. O Eichmanovi sa hovorilo, že on pokojne nespal ani jednu noc a židia ho nakoniec vypátrali a odsúdili. Neviem si predstaviť, kto po týchto strašných zverstvách, ktoré sa stali, mohol pokojne spávať. Možno sú takí ľudia – ťažko povedať. Ale dôležité je mladým ľuďom povedať, že nesmieme zabudnúť na to, čo sa stalo. Už nie pre nás, ale kvôli nim, ich potomkom a pre budúcnosť ľudstva.“

Ako si Juraj Turčan konkrétne pripomína pamiatku popravených príbuzných v Kremničke?

„V našej rodine po komunistickom prevrate v roku 1948 sa židovská otázka vôbec nespomínala. Bolo to nepoviem že tabu, ale zistil som, že vo viacerých rodinách zvlášť rodičia nevysvetľovali deťom čo sa udialo vo vojnových rokoch. Po roku 1989, hlavne keď bol 9. september vyhlásený za pamätný deň obetí holokaustu, aj naša židovská obec každý rok 9. septembra na židovskom cintoríne vo Zvolene vykonáva pietnu spomienku na tých, ktorí neprežili a boli zavraždení. Ale nespomíname len na tých, ktorí sú tam pochovaní, ale aj na tých z Banskej Bystrice a vôbec na všetkých 6 miliónov židov. A opäť spomíname aj na tých, ktorí neboli židia, ale boli zavraždení kvôli tomu, že mali iné názory, iné presvedčenie, inú vieru alebo inú farbu. Osobne si pamiatku blízkych, v tento deň, pripomínam návštevou pamätného miesta v Kremničke. Tam zapálim sviečku a položím kamienky. Aj po príchode domov zapálim sviečku a opäť si kladiem otázku bez odpovede – Prečo?“

Róbert Hoza

Pozri tiež

Mesto má zámer obnoviť pamätník v Kremničke

Po obnove vojnových hrobov v Majeri chce samospráva venovať zvýšenú pozornosť aj ďalším pietnym miestam. Pri …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *