Vzácne jubileum oslavuje chodec Jozef Pribilinec

Slovenská atletika sa môže pýšiť len dvoma olympijskými šampiónmi. Muž, ktorý vyšliapal – doslova i obrazne – na športový Olymp ako prvý, slávi vzácne životné jubileum.

Olympijský víťaz v chôdzi na 20 km zo Soulu 1988, najlepší športovec bývalého Československa 1986 a 1988, ôsmy v ankete Slovenského olympijského výboru o najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia a od roku 2013 člen Siene slávy slovenskej atletiky Jozef Pribilinec bude od pondelka 6. júla šesťdesiatnik.

Hoci v 80. rokoch žal jeden úspech za druhým, s jeho menom sa najviac spája soulský triumf. V piatok 23. septembra 1988, krátko po siedmej ráno stredoeurópskeho času, dosiahol to, o čom dlhé roky sníval. „Jožko Pribilinec už sa môže radovať. Je víťaz, je veľký víťaz mužskej dvadsiatky!“ – nadchýnal sa komentátor Československej televízie.

Ešte posledné metre, ešte jeden kontrolný pohľad dozadu, či sa Nemec Weigel neblíži. Chvalabohu, jeho odstup ostal rovnaký. Do vzduchu vyletela Pribilincova pravačka. Gesto víťazstva. Jeho roztiahnuté ruky vytvorili na cieľovej šachovnici symbolické véčko. Konečne! Je olympijský víťaz! Dlaňami si zakryl tvár, vzápätí si ľahol horeznačky na tartan, zavrel oči a vychutnával si slastný pocit zo svojho životného triumfu.

„Až približne päťdesiat metrov pred cieľom som už tušil, že tentoraz vyhrám. Skôr ani náhodou! Mal som dosť skúseností, dobre som poznal nástrahy chodeckých pretekov. Mohlo sa stať čokoľvek – mohli ma diskvalifikovať, mohol som dostať kŕč do nohy,“ opisoval Jozef Pribilinec záverečné desiatky metrov 1 hodinu, 19 minút a 57 sekúnd trvajúcej chodeckej drámy. „Na olympiádu do Soulu som cestoval výborne pripravený, ale až do poslednej chvíle som bol v strehu. Zvyčajne som sa na pretekoch neobzeral, ale teraz som si každých 10 metrov kontroloval situáciu. Ledva som videl, pred sebou som mal len čierňavu, no nepopustil som. Neviem, kde som ešte našiel v posledných metroch sily. Možno som ich vytiahol z poslednej životnej rezervy. Päťdesiat metrov pred cieľom som si uvedomil, že aj keby sa stalo čokoľvek, neexistuje sila, ktorá by ma obrala o víťazstvo. Do cieľa by som sa na prvom mieste aj doplazil…“

Vtedy 28-ročný Pribilinec vyhral v olympijskom rekorde 1:19:57 h, o 3:16 min lepšom ako čas Mexičana Canta z Los Angeles 1984. Tri sekundy za ním dokráčal Weigel z bývalej NDR, bronzový Talian Damilano zaostal o 17 sekúnd.

Čerstvý šesťdesiatnik sa priznal, že k soulskému triumfu sa v spomienkach nevracia často. Pred dvoma rokmi v septembri, keď spolu s priateľmi z chodeckej partie oslavoval na Králikoch 30. Výročie tohto prelomového víťazstva, sa znovu vynorili.

„Životná etapa, ktorá vyvrcholila v Soule, je dávno za mnou. Bola slávna a úspešná, ale o slávu mi nejde. Život ide ďalej, nerád sa nostalgicky vraciam k niečomu. Keď som však na filmových záberoch videl plný kotol na soulskom štadióne, tú atmosféru, znova mi naskočili zimomriavky. Spomienky opäť ožili. Darmo, olympijské zlato je najvyššia méta, ktorú môže športovec dosiahnuť. Olympiáda je vrchol vrcholov,“

 

zdôraznil Jozef Pribilinec.

V cieľovej rovinke v Soule. Životný úspech je na dosah. FOTO ŠTARTFOTO
Traja velikáni svetovej chôdze, traja pretekári Dukly Banská Bystrica, traja skvelí reprezentanti ozdobili svojou športovou prezentáciou tie najväčšie sviatky športu, olympijské hry, majstrovstvá sveta a majstrovstvá Európy ziskom zlatých medailových umiestnení. Jozef Pribilinec (prvý zľava) Matej Tóth (uprostred) a Pavol Blažek (prvý sprava) boli v centre pozornosti účastníkov návratov k víťazstvu Jozefa Pribilinca na OH v Soule. Pre športovú verejnosť zo všetkých troch urobil spoločnú fotografiu známy dvorný fotograf VŠC Dukla Banská Bystrica Ján Miškovič.

Kremnického rodáka na ceste na vrchol sprevádzal takmer od samého začiatku Juraj Benčík. A veru, nebola to prechádzka upraveným ružovým sadom. Skôr predieranie sa tŕnistou húštinou.  Medzi dvoma maximalistami, Pribilincom a Benčíkom, sa neraz iskrilo a – poriadne. No v záujme veci. Aj keď sa viackrát pohádali až do krvi, obaja si veľmi dobre uvedomovali, že ich spája spoločný cieľ. Chcú vystúpiť na športový Olymp. Dvadsiateho tretieho septembra 1988 sa im to v Soule podarilo.

„Keby ste vedeli, koľkokrát som Ďura v duchu preklial. Ráno otvoríte oči, a koho vidíte? Benčíka. Večer si idete ľahnúť a – znova Benčík. Lenže všetci v chodeckej skupine sme vedeli, že nás vedie k jednému cieľu – kvalitne odrobenej práci korunovanej úspechmi. Ďuro je dobrý psychológ, vedel, čo na mňa platí. Keď ma vytočil – a to vedel neskutočne dobre – bolo vo mne vtedy vždy toľko adrenalínu, že aj v najväčšej kríze som bol schopný zlepšiť svetový rekord,“ opisoval Pribilinec svoj vzťah s trénerom Benčíkom. „Ďuro je špičkový tréner svetovej úrovne. O tom niet pochýb, o tom je zbytočné polemizovať. Vďaka nemu som sa dostal na takúto úroveň aj ja ako chodec. Napriek konfliktným situáciám v minulosti sme doteraz ostali dobrí priatelia. Po Soule sme za spormi urobili hrubú čiaru. No napriek tomu si stále myslím si, že platí: bez konfliktu niet pokroku! Aj vďaka tomu sme boli úspešní.“

Jozef Pribilinec vyrastal v dedinke Kopernica neďaleko Kremnice. Za svojím vysnívaným cieľom išiel odmlada ako buldog. V sedemnástich vyhral hneď svoje prvé chodecké preteky: 13. mája 1977 zašliapal 10 km na škvare v Žiline vo futbalových kopačkách za 55:02 min. Potom triumfoval aj na pretekoch v Sokolove a v auguste 1977 vyhral chodeckú desiatku aj na československej učňovskej olympiáde v Ostrave – za 48:11 min. Víťazstvá mu zachutili. Iné ako zlaté medaily sa mu málili. Od jeho prvých pretekov v Žiline ubehli len dva roky a v Bydgoszczi sa stal juniorským majstrom Európy na 10 000 m.

Na seniorských vrcholoch v rokoch 1982 až 1988 skončil vždy prvý alebo druhý. Chýbalo mu len svetové zlato. Ušlo mu trikrát – na MS 1983 v Helsinkách o 10 sekúnd, na MS 1987 v Ríme o 22 a na halových MS 1987 v Indianapolise dokonca iba o stotinku! Napokon ho dolapil až na olympiáde v Soule 1988. Atletickí experti i on však tvrdia, že ho mohol mať už na OH 1984 v Los Angeles.

„Doteraz ma mrzí, že pre nezmyselný bojkot mi ušla olympiáda v osemdesiatom štvrtom. Práve vtedy som bol výkonnostne na vrchole. V Los Angeles som chcel zaútočiť na zlato na 20 a aj 50 km,“

 hovorieval neraz Pribilinec.

Kto by čakal, že po soulskom triumfe zaradí v hierarchii svojich naj, naj, naj výsledkov na ďalšie priečky zlato z ME 1986 v Stuttgarte alebo striebra zo svetových šampionátov, mýli sa.

„Mimoriadne si cením úspech na juniorských ME 1979 v Bydgoszczi, kde som slávil prvé veľké víťazstvo v kariére. Toto európske zlato ma vystrelilo do vrcholovej atletiky, bol to odrazový mostík do seniorskej špičky. Juniorský šampionát  mám stále v pamäti,“

 podotkol chodecký šampión celkom prekvapujúco.

Po slávnom víťazstve v Soule 1988 sa Pribilincova kariéra zasekla. Trápilo ho koleno a on sa radšej rozhodol predčasne ukončiť kariéru. Bez chôdze a súťažného adrenalínu vydržal jeden olympijský cyklus. V roku 1993 bol – celkom nečakane – späť. Na MS 1993 v Stuttgarte, už vo farbách samostatného Slovenska, však na dvadsiatke skončil až sedemnásty. Pre človeka s ambíciami ako on žalostne málo…

„Návrat vôbec neľutujem! Fyzicky aj psychicky som sa cítil oddýchnutý, lenže to, o čom som si myslel, že je už zažehnané, sa vynorilo znova. Problémy s kolenom, žiaľ, prekazili moje plány.  Pri bežnej chôdzi sa zdalo všetko v poriadku, ale akonáhle som koleno výrazne zaťažil, ozvala sa bolesť. Keď doktori Bielik a Caban na vyšetrení v Banskej Bystrici zistili, o čo ide, vedel som, že je to definitívny koniec kariéry. Nepomohlo by mi už nič. Z kosti mi museli zbrúsiť sedem milimetrov, moje telo už nebolo vhodné na súťaženie.“

Mnohí slávni športovci sa po skončení aktívnej činnosti dajú na trénerské chodníčky. Pribilinec nie a svojho času vysvetlil, prečo mu toto remeslo nevonia.

„Bavilo by ma trénovať dospelých, už hotových chodcov. Myslím si, že som metodicky podkutý tak dobre a mám toľko skúseností, že by som ich vedel doviesť k výborným výsledkom Nie som však typ človeka, ktorý sa bude niekde ponúkať,“ objasňoval soulský šampión a zároveň priznal: „Druhá strana mince je, že mňa by nebavilo trénovať deti a mládež. Zorganizovať nejaké veci, vybaviť pre ne, to áno, ale na každodennú prácu, úprimne priznávam, nie som… Navyše, v čase aktívnej kariéry som svojim deťom nedal všetko, čo by si zaslúžili. Trinásť rokov za sebou som bol 250 dní v roku na cestách a sústredeniach. Moje deti síce mali slávneho otca, no poznali ho najmä z fotiek v novinách či z televíznych šotov. Nemali otca, s ktorým chodili na výlety, do zoologickej záhrady či na nákupy. Do podobnej situácie sa už nechcem dostať, chcem sa jej vyhnúť, čo by sa mi pri trénovaní špičkových chodcov asi nepodarilo. Teraz si vyslovene užívam, keď so synmi z druhého manželstva môžeme ísť niekam spolu.“

Jubilant Jozef Pribilinec patrí k najväčším osobnostiam nielen v histórii našej atletiky, ale i celého slovenského športu. Je olympijský víťaz, majster Európy – juniorský i seniorský, trojnásobný vicemajster sveta. Čo potrebuje športovec, aby dosiahol úspechy ako on?

„Talent a pracovitosť na tréningoch nestačí. Potrebujete aj dobrú psychiku, ktorá v športe urobí zázraky. Ak ste dobrý psychológ, súpera môžete zdolať už pred pretekmi. Taktiež musíte mať šťastie. Stále to však nie je všetko. Ak ide športovec naplno, svoj fyzický fond využíva približne na 80 percent. Zvyšok je rezerva, na ktorú ľudský organizmus siahne len v hraničných situáciách. Napríklad pri záchrane svojho dieťaťa. Vtedy dokáže ísť za hranicu možností. Ak športovec, ktorý ide na maximum, využije z tejto životnej rezervy pri svojom výkone ešte navyše pol percenta či percento, vtedy má obrovskú šancu zvíťaziť,“

 ponúkol Pribilinec zaujímavý recept na úspech.

V roku 2017 letel Slovenskom chýr, že soulský víťaz znova trénuje a chce skúsiť šťastie vo veteránskych chodeckých súťažiach. Z ďalšieho comebacku napokon nič nebolo, no meno Pribilinec sa znova začalo objavovať vo výsledkových listinách. Jeho mladší syn z druhého manželstva Nikolas, zdá sa, kráča v otcových stopách.

Vo finálových pretekoch 13. ročníka Žiackej chodeckej ligy v Banskej Bystrici skončil v súťaži najmladších žiakov (10 a 11-roční) na 1000 m na tretej priečke (5:26,05) a v rovnakej kategórii bol na medzinárodnom 4. ročníku Banskobystrického chodeckého mítingu piaty (5:33). „Chodí rýchlo a technicky čisto,“ pochválil olympijský šampión svojho 10-ročného syna Nikolasa v článku v najnovšom vydaní v magazíne OLYMPIC.sk.

„Ak to bude mať aj v hlave dobre nastavené a vydrží, mohol by ísť v mojich alebo Matejových stopách.“

Bodaj by sa jeho predpoveď splnila!

KTO JE JOZEF PRIBILINEC

● Narodil sa 6. júla 1960 v Kremnici, pochádza z dedinky Kopernica v okrese Žiar nad Hronom.

Pôvodne sa venoval behu na lyžiach, ale potom bez prípravy a v kopačkách vyhral chôdzu na slovenských rezortných hrách v Žiline i na celoštátnej čs. učňovskej olympiáde vo Vítkoviciach.

● Po jedenapolročnom tréningu sa v Bydgoszczi stal juniorským majstrom Európy 1979 na 10 000 m.

Seniorskú premiéru na 20 km na OH 1980 v Moskve však pretrpel, s úpalom došiel do cieľa až dvadsiaty (1:42:52,4).

● Je jediný slovenský atletický olympijský šampión v 20. storočí, no najskôr zažil striebornú éru: dopochodoval druhý na 20 km na ME 1982 v Aténach, MS  Helsinkách 1983 i Ríme 1987, takisto na halových MS 1987 v Indianapolise na 5000 m.

V roku 1983 na Svetovom pohári v Bergene vyhral preteky na 20 km vo svetovom rekorde 1:19:30 h.

● Zlato získal na stuttgartských ME 1986 na 20 km, na halových ME v Liévine 1987 i Budapešti 1988 na 5000 m.

Dvakrát ho vyhlásili za najlepšieho športovca bývalého Československa (1986, 1988), získal Zlaté kruhy SOV (2000), v roku 2013 ho uviedli do Siene slávy slovenskej atletiky, v roku 2017 ho ako ôsmeho oficiálne zaradili medzi slovenské športové legendy.

● Pribilincove osobné rekordy – 3000 m (hala): 11:01,5 (1986 Hlohovec), 5000 m (hala): 18:27,80 (1987 Indianapolis),  10 000 m (dráha/vonku): 38:02,60 (1985 B. Bystrica), 20 km (vonku): 1:19:30 (1983 Bergen).

GABRIEL BOGDÁNYI, foto  archív ŠK BCF DUKLA BB

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *