Žena, obeť násilia, si musí vážiť samú seba

Definícia OSN konštatuje, že pod násilie na ženách patrí „akýkoľvek násilný čin, založený na rodovej nerovnosti, ktorý vedie alebo by mohol viesť k fyzickej, sexuálnej alebo psychickej ujme alebo zraneniu žien, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi, zastrašovania alebo svojvoľného obmedzovania slobody, a to vo verejnom či súkromnom živote“. Téma určite zložitá, ktorá sa tu nedá popísať v celom uhle pohľadu. Ostáva ale aspoň ambícia upozorniť verejnosť na stále prítomný jav, ktorý je aj na Slovensku tabuizovaný. Síce sa o ňom vie, ale latentne a často aj úspešne sa tají. K problematike násilia na ženách sa vyjadrila sociálna pracovníčka Iveta Jurgová z Domu sv. Alžbety krízového strediska pre deti a osamelých rodičov v Banskej Bystrici.

Zariadenie núdzového bývania poskytuje sociálnu službu buď tehotným osamelým ženám, alebo rodičom (ale len matkám) s deťmi, ktorí z vážnych dôvodov nemôžu užívať domáce alebo pôvodné bývanie. Dom sv. Alžbety krízové stredisko pre deti a osamelých rodičov v Banskej Bystrici je neziskovou organizáciou. Sociálne služby poskytuje od 1.1. 2006. Nachádzajú sa v ňom dve zariadenia – Zariadenie núdzového bývania v zmysle zákona o sociálnych službách a Zariadenie na vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately v zmysle zákona o sociálno-právnej ochrane a sociálnej kuratele.

Koho konkrétne zariadenie prichyľuje je prvou otázkou pre Ivetu Jurgovú.

„Do nášho zariadenia prichádzajú klientky alebo poberateľky sociálnej služby, ktoré sú ohrozené správaním iných fyzických osôb. Až 70 % žien z nich je ohrozovaných správaním partnera alebo manžela, s ktorým môžu mať aj spoločné deti. Ďalej sú tu ženy, ktoré ohrozuje správanie aj zo strany iného rodinného príslušníka, či už brata, otca. Aktuálne máme klientku, ktorú ohrozuje jej adoptívna matka. Násilie spôsobuje postihnutým ženám traumu, ktorá zanecháva negatívne dopady v osobnosti obetí. Mám tým na mysli, že týrané a zastrašené ženy nedokážu a ani nemôžu dokázať stále a donekonečna chrániť samy seba a svoje deti a zároveň adekvátne zabezpečovať starostlivosti sebe aj maloletým deťom,“ vysvetľuje úvodom sociálna pracovníčka.

Jednoznačne prevláda fyzické násilie. To je aj najlepšie dokázateľné. Náročnejšie je dokazovanie pri psychickom násilí. Samozrejme to býva spojené aj s fyzickým násilím.

„Tento druh násilia je typický pre rómske poberateľky sociálnych služieb nášho zariadenia. To, čo majoritná spoločnosť považuje za nevhodné správanie, v rómskej societe je zohľadňované a tolerované. Veľa rómskych žien si povie, že pokiaľ ju muž neudrie, tak jej nedokázal svoju lásku voči nej. Rómky to berú ako prejav sympatie a lásky, pričom predpokladajú, že ak to nedovolia, muž si začne hľadať inú ženu,“ dopĺňa Iveta Jurgová.

Možno až prekvapujúco vyznieva konštatovanie, že skúsenosť s násilím majú aj vysokoškolsky vzdelané ženy. Týka sa to ako zamestnaných tak aj ekonomicky veľmi dobre zabezpečených žien, alebo žien pochádzajúcich z ekonomicky dobre zabezpečených rodín. K fyzickému a psychicko-emociálnemu násiliu sa pripája aj sociálne násilie. Jeho hlavným prejavom je sociálna izolácia partnerky.

„Vadí mu, že má priateľky alebo s kolegyňami chodí po práci na kávu. Pre násilníka to signalizuje stav ohrozenia, v zmysle možného posťažovania sa, že niečo v rodine alebo spolužití nie je v poriadku. Priateľka alebo kolegyňa môže postihnutú ženu navádzať k tomu, aby konala. So sociálnou izolovanosťou som sa ale nestretla u žien, ktoré pochádzajú z nižšej spoločenskej vrstvy. Na druhej strane, vysokoškolsky vzdelané ženy dokázali po príchode do nášho zariadenia a poskytnutí psychologických terapii, problémovú záležitosť prekonať skôr. Pomáhajú im pritom aj rodiny. V ich prípade trval pobyt v našom zariadení maximálne polrok. Pritom hranica bývania u nás je stanovená pre klientku maximálne na ročné obdobie. Stáva sa, že ženy pochádzajúce z nižšej sociálnej vrstvy, kde sa nachádza tzv. dedičná chudoba, nevyriešili svoju situáciu ani za rok. Väčšinou majú základné vzdelanie alebo učilište a k tomu štyri deti. Nie sú schopné zaradiť sa do pracovného procesu a teda osamostatniť sa. Celý problém v podstate spočíva v ekonomickej nezávislosti ženy,“ uviedla sociálna pracovníčka krízového zariadenia.

Dom sv. Alžbety v Banskej Bystrici disponuje ôsmymi izbami, v ktorých môže ubytovať 23 ľudí. Do tohto počtu sú započítané aj deti, ktoré prišli s matkami. V najpriestrannejšej izbe možno umiestniť 6 ľudí.

„Uvedenú kapacitu napĺňame každý rok. Ženy prichádzajú a odchádzajú počas celého roka. Každý mesiac je v našom zariadení sedem – osem žien aj s deťmi. Uvedenú kapacitu nie je možné prekročiť. Evidujeme všetky podané žiadosti. Keď nám niektorá zo žien oznámi ukončenie pobytu, už realizujeme nasledujúcu žiadosť. Dva dni nám stačia k tomu, aby sme izbu upratali a pripravili pre ubytovanie ďalšej ženy,“ pripomína Iveta Jurgová.

Obvyklý postup prebieha nasledovne. Uchádzačka má možnosť obrátiť sa na pracovníčky krízového centra telefonicky, e-mailom, alebo osobne. Iveta Jurgová ešte spresňuje informáciu:

„Pokiaľ je to možné, nech prídu radšej osobne, aby sme sa porozprávali a zistili momentálnu sociálnu situáciu ženy a poskytli adekvátnu pomoc. Počas rozhovoru sa záujemkyňu snažím neodsudzovať za udalosti, rešpektovať jej rozhodnutia, aj keď si myslíme, že sú chybné, avšak vyjadrením rešpektu a dôvery ju posilníme, že je schopná situáciu riešiť vlastnými silami. Dôverujeme jej ale nepreberáme zodpovednosť za ňu. Ak je v zariadení voľné miesto a záujemkyňa má finančné prostriedky na zaplatenie sociálnej služby, vtedy sa vieme dohodnúť na termíne nástupu hneď. To ale hovorím o ideálnej situácii. Väčšinou prijmeme žiadosť s telefonickým kontaktom a uvoľnenie miesta záujemkyni oznámime. V prípade, že je situácia žiadateľky akútna a my nemôžeme miesto zabezpečiť, poskytneme jej zoznam podobných zariadení, aby sa mohla ďalej kontaktovať. Vypracujeme s ňou aj krízový plán pre prípad opätovného násilia. Prakticky to znamená, že poskytneme informácie o základných bezpečnostných opatreniach, ak by došlo k opakovaniu násilia. Žena si musí pripraviť doklady a potrebné základné veci, pre prípad náhleho odchodu. Treba si uvedomiť, že veľa žien ani nezavolá políciu. Tvrdia, že nemajú s tým dobrú skúsenosť, aj keď došlo k zásahu polície a násilník bol spacifikovaný. Nutné je pristúpiť aj k ďalšiemu kroku, ktorým je podanie trestného oznámenia. Pokiaľ ho nepodá, polícia je bezmocná. A vtedy to žena vyhodnotí tak, že policajti jej vlastne nepomohli. Žena teda dostane spomenuté informácie a s nimi aj možnosti riešenia, ktoré sú k dispozícii alebo sú vhodné pre danú situáciu. Je len na žene čo si z toho vyberie, čo je pre ňu prijateľné a čo je v jej momentálnom stave vôbec schopná zvládnuť.“

Pri odhaľovaní násilia môžu pomôcť aj deti, ale musia už byť vo veku minimálne 9 rokov. Mladšie deti vnímajú prípadné násilie ešte ako samozrejmosť. Staršie dieťa už dokáže matku upozorniť a zároveň jej otvoriť oči v tom, že chovanie otca voči nej nie je v poriadku. Mesto Banská Bystrica disponuje aj istým počtom bytov určených pre uchýlenie týraných žien. Predstavuje to jednu z možností pre prípad, že v krízovom centre nie je voľné miesto.

„Žena na MÚ požiada o pridelenie spomenutého bytu pokiaľ sa situácia nevyrieši. Musí ale predložiť doklad z polície o tom, že podala trestné oznámenie. Po odovzdaní relevantného policajného dokladu by už nemal nastať problém s pridelením azylového bytu. Samozrejme treba počítať s rizikom, že násilník ženu nájde. Z toho dôvodu je pripravená spolupráca so psychológom, ako sa správať, keď ma agresor nájde a bude ma ubezpečovať, že sa to všetko stalo poslednýkrát a už sa to nebude opakovať. Nakoniec môže nastať aj situácia, keď obeť bude obviňovaná z vyprovokovania všetkého čo násilníka priviedlo k neprimeranému správaniu. V tom prípade je to vedomá snaha prehodiť vinu na obeť. Tá to zvládne len vtedy, ak neustúpi a nevráti sa späť. Aj v prípade stretu s agresorom pri azylovom byte je na žene, či agresorovi otvorí dvere, alebo radšej privolá políciu. So ženami sa preberá aj praktická modelová situácia – stretnutie s agresorom na ulici. Ako to zvládnuť? Ako mu povedať, že sa s ním nechce vôbec rozprávať. Dôležitý je osobný pocit. Ak sa cíti ohrozená, musí prekonať hanbu a začať kričať, že je ohrozená alebo že dotyčný pán ju obťažuje. Nestalo sa, žeby ľudia nereagovali. Najlepšie je ale privolať políciu,“ približuje postup v ošemetných situáciách Iveta Jurgová.

Krízové centrum pomáha dvíhať sebavedomie a sebaúctu postihnutých žien. Žena – obeť si musí vážiť samú seba. Uvedomiť si, že chce žiť inak a urobí všetko aby to tak aj bolo. Najdôležitejšie ale je osamostatniť sa ekonomicky.

„Keď sa zamestná a dokáže zmeniť spôsob svojho života, naďalej ostáva s nami v kontakte. Aj po odchode zo zariadenia potrebuje istý čas pomocnú barličku, aby nezlyhávala a našla spôsob ako problémy riešiť. Mnohé z nich nie sú pripravené ich prekonávať, odkladajú ich a problémy sa samozrejme nabaľujú. Keď ich bolo odrazu veľa, zosypalo sa to na nich. Takúto situáciu by mal problém uniesť aj človek, ktorý netrpí psychickou labilitou. So ženami sa stretávame minimálne šesť mesiacov, raz za dva týždne. Občas sa objaví problém s financiami. Z našej strany môžeme pomôcť potravinami, prípadne sociálnou pôžičkou. Mnohé sa zamestnajú po prvýkrát a keďže predtým nikde okrem domácnosti nepracovali, prídu na to, že napr. v lete im vzniká problém s prázdninami, pretože oni nemajú toľko dovolenky. V takom prípade ponúkame alternatívne denné tábory alebo pobyt detí u nás v zariadení. Problém nastáva aj pri bolesti zuba. Neprídu do práce a nenapadne ich upovedomiť o tom zamestnávateľa. Aj takéto záležitosti ich učíme. Niekomu sa to môže zdať šialené, ale bohužiaľ, oni skutočne nevedia, že to je o slušnosti a pracovnej disciplíne,“ hovorí Iveta Jurgová.

Na záver uveďme aj niekoľko štatistických údajov. V krízovom zariadení 60 % prichýlených žien pochádza z Banskej Bystrice a okolia. Ostávajúcich 40 % žien prichádza z okresov Zvolen, Brezno, Detva.

„Už sme mali aj ženu z Lučenca, napriek tomu, že v Lučenci sa nachádza zariadenie núdzového bývania. Pokrývame vlastne celý Banskobystrický kraj. U nás sme už registrovali aj ženy z Veľkého Krtíša alebo Rimavskej Soboty. Ak by som mala porovnať pomer medzi ženami obeťami, čo sa týka mestského alebo vidieckeho prostredia, myslím si, že je to tak pol na pol. V súčasnosti, za rok 2016, vedieme päť žiadostí o ubytovanie v našom zariadení,“

uzatvára rozhovor Iveta Jurgová, ktorá pred príchodom do Domu sv. Alžbety krízového strediska pre deti a osamelých rodičov v Banskej Bystrici pôsobila v o. z. Pomoc obetiam násilia.

Robert Hoza, foto: ilustračné redakčné

Pozri tiež

Diskusia Hovorme o násilí nahlas

V súčasnosti ADRA SLOVENSKO rozširuje rozsah svojej činnosti aj o pomoc obetiam domáceho a sexuálneho násilia, v rámci ktorej …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *